V dnešnom evanjeliu sme počuli Slovo: „Nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú!” Zastavme sa na chvíľu pri slove „pohoršenie“. Jazyk Písma sv. tu užíva výraz „scandalum”. Doslovný zmysel tohto slova je: „postaviť niekomu prekážku do cesty“. Pohoršenie, ktoré má Pán Ježiš na mysli, teda v prvom rade znamená, vytvoriť situáciu pokušenia. Teda: „Beda tomu, kto vytvorí situáciu pokušenia“. Napr. ukáže sa dráždivo oblečený – oblečená na verejnosti, alebo ponúkne alkohol človeku, ktorý zápasí s problémom alkoholizmu.
Pohoršenie je niečo podobne ako vedecký objav, ale v oblasti hriechu. Je to akoby vynález ďalšieho spôsobu ako hrešiť. Objavenie ďalšieho stupňa sebectva a bezohľadnosti a ďalšej slasti zo zla. Aj pre ostatných vyplýva z neho ďalšia forma pokušenia. Pohoršenie je akoby reklamou zla. Aj v slovenskom jazyku ma slovo pohoršenie zmysel posunu k horšiemu. Každý spáchaný hriech sa pridáva ku hriechu sveta. Hriech sveta je súhrnom všetkých hriechov, ktoré sa odohrali v dejinách ľudstva. Ony tvoria akési hriešne prostredie, ktoré je čím ďalej horšie a do ktorého sa rodia ďalšie generácie.
Keď som bol malý, chodievala k nám otcova mama a všimol som si, že keď sme ako deti pozerali v televízii detektívku, kde sa napr. len spomenula vražda, ona odchádzala z izby. Nechcela ani počuť o tom. Keď som o tridsať rokov neskoršie učil náboženstvo na strednej škole a mal som možnosť sledovať mládež pri sledovaní surového akčného filmu, bol som prekvapený, že sa bavili a smiali na surových záberoch. Tu môžeme vidieť ako rastie skazenosť z generácie na generáciu. Čudovali sa mi, že sa nad tým pozastavujem. Vraveli: „Veď to je len film!“
Zlo vo filme je tak isto zlo a má svoj zhubný vplyv. Človek mravne otupieva. Moja stará mama nechcela počuť o vražde a im už nevadilo na vraždu sa dívať a s ňou súhlasiť. Ale ak súhlasím so zlom i keď len vo filme, ukazuje to moju hriešnosť a je to to isté, akoby som sám vraždil. Každá generácia sa vplyvom tohoto hriešneho dedičstva rodí po morálnej stránke do ťažšej situácie. Možno budeme mať námietky, keď si porovnáme nemravnosť doby pohanov, alebo surovosť stredovekých ľudí s našou humánnou dobou. Tento pokrok je dielom Kristovej milosti. Jedine Kristus je schopný zabrzdiť a dokonca likvidovať nárast hriechu. Ale všade tam, kde ľudstvo odmieta Krista, rastie znovu jeho skazenosť a zároveň bezmocnosť proti hriechu.
„ale beda tomu, skrze koho prichádzajú. Tomu by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora, akoby mal pohoršiť jedného z týchto maličkých.” Tak veľký je trest za každé pohoršenie. A my sa dnes stretáme s tým, že už malé deti sledujú pornografické programy a často aj s vedomím svojich rodičov. Pán Ježiš zakončuje túto stať výzvou: „Dávajte si pozor!” Na čo si máme dávať pozor? Máme si dávať pozor na to, aby sme nerobili reklamu hriechu. Sv. Pavol v jednom liste hovorí: „Také veci nech sa medzi vami ani nespomínajú”. Zvlášť je potrebné chrániť deti. Dieťa je ovládané túžbou po príjemnosti. Nedokáže ešte pochopiť, že príjemná vec môže mať zlé následky. Až duchovne dospelý človek sa dokáže vzoprieť tejto príjemnej ceste do absolútnej nepríjemnosti – do zatratenia. A ak niečo deti videli, čo nemali vidieť, alebo zažili, čo nemali zažiť, tak im treba rozumne vysvetliť, čo je v tom zlé, prečo to my kresťania odmietame.
„Keď sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho! Ak sa obráti, odpusť mu! A keď sa aj sedem ráz za deň prehreší proti tebe a sedem ráz sa vráti k tebe a povie: „Ľutujem“, odpusť mu!” Pán Ježiš nám odhaľuje ako zastaviť mechanizmus rastu hriechu? Základným prostriedkom je napomenutie a odpustenie. Hriech sa živí nevedomosťou a pomstou, ale likviduje sa poučením a odpustením. Každý hriech je pohoršením. Sv. František hovorí: „Diabol chce hriechom jedného mnohých priviesť k pádu.” Každý hriech chce splodiť ďalšie hriechy. Dávid najprv zhrešil cudzoložstvom a to ho viedlo k pokrytectvu a pretvárke a nakoniec k vražde nevinného človeka.
„Daj nám väčšiu vieru!” Apoštoli svojou prosbou vyjadrili správnu odpoveď na problém pohoršenia. Viera je riešením tohto problému. Sv. Ján apoštol vo svojom prvom liste píše: „Kto iný víťazí nad svetom ako ten, kto verí. Víťazstvom nad svetom je naša viera.” Viera nám dáva silu zvíťaziť nad hriechom. Viera je schopnosť dívať sa do neba, i keď nohami kráčame ešte stále po tejto zemi. Sv. Peter apoštol to vyjadruje takto: „Majte oči upreté na Ježiša, ktorý je pôvodca a zavŕšiteľ našej viery.” Viera nám dáva silu neodplácať zlo zlom, ale ustavične čerpať z Dobroty Boha a hasiť tak svetový požiar zla. Naša viera zjavuje zmysel zápasu so zlom, ktoré nachádzame priamo v sebe i vo svete.
Na záver počujeme tieto slová Pána Ježiša: „Pán im povedal: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: „Vytrhni sa aj s koreňmi a presaď sa do mora,” poslúchla by vás.” Tento výrok nás všetkých usvedčuje z toho, že nemáme vieru ani ako horčičné zrnko. Vo svojom živote akosi vážne nerátame s Bohom a s jeho pomocou. V Markovom evanjeliu nachádzame tento výrok: „Majte vieru v Boha. Veru, hovorím vám: Keď niekto povie tomuto vrchu: „Zdvihni sa a hoď sa do mora,“ a vo svojom srdci nezapochybuje, ale uverí, že sa stane, čo povedal, stane sa mu to. Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať. A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy.” (Mk 11,22-25)
Zvláštne poznanie o týchto skutočnostiach sa dostalo sv. Františkovi. Tomáš z Celána o ňom napísal: „Čím viac zásluh svätý František získal, tým rozhorčenejšie žil v nepriateľstve so starým hadom. Čím väčšie boli dary milosti, ktoré mu Pán dával, tým zákernejšie pokušenia mu diabol pôsobil. I keď statočného bojovníka často podroboval bezvýslednej skúške, predsa znovu a znovu na víťaza útočil. Tak ráz prišlo na sv. Františka zvlášť ťažké pokušenie ducha – ale ku zvýšeniu jeho nebeskej slávy. Veľmi ho sužovali bolesti, ale on trestal svoje telo, modlil sa a ronil horúce slzy. Keď sa ráz v kostole Panny Márie v Porciunkule modlil, počul hlas: „František, ak máš vieru ako horčičné semienko veľkú, môžeš povedať hore: „Presuň sa odtiaľ tam“, a stane sa.” Svätec sa spýtal: „Pane, ktorá je to hora? Chcel by som ju presunúť.” A opäť počul hlas: „Tou horou je tvoje pokušenie.” Tu povedal František vzlykajúcim hlasom: „Pane, staň sa mi ako hovoríš!” A pokušenie zmizlo, cítil sa oslobodený a do jeho vnútra sa vrátil úplný pokoj.”