V prvom čítaní sme počuli krásnu stať z biblickej knihy, ktorá sa nielen nazýva, ale aj skutočne je knihou „Múdrosti“. Skúsme aspoň trochu preniknúť do jej myšlienok. Na rozdiel od iných kníh Starého Zákona bola táto kniha napísaná v gréckom jazyku a vznikla v prostredí gréckej kultúry. Preto sa v nej často objavujú narážky na okolitý pohanský svet a na jeho nemúdre správanie. Pre túto jej črtu je kniha aktuálna aj v našej dobe.
Dnešné čítanie začína týmto tvrdením: „Prázdni sú od prírody všetci ľudia, ktorí nepoznajú Boha a z viditeľných dobier nie sú schopní poznať toho, ktorý je; čo hľadia na dielo a nechcú uznať tvorcu, ale oheň, vietor alebo ľahký vzduch, hviezdnu klenbu, vodu rozbúrenú a svetlá na nebi pokladajú za bohov, čo riadia svet.“ U pohanov, či už starovekých alebo našich súčasných, chýbala a chýba akási schopnosť domyslieť skutočnosť.
Človek môže svojím rozumom, premýšľaním nad skutočnosťou, prísť k poznaniu, že Boh existuje. Ide o poznanie Boha z viditeľných dobier. Ide o schopnosť pri pohľade na dielo uznať tvorcu. I. Vatikánsky koncil učí: „Svätá matka Cirkev vyznáva a učí, že Boha, ktorý je počiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom rozumu.“
Pápež Pius XII v encyklike „Humani generis“ prehlasuje: „Hoci ľudský rozum, jednoducho povedané, naozaj môže svojimi prirodzenými silami a svojím prirodzeným svetlom dospieť k pravému a istému poznaniu jediného osobného Boha, ktorý svojou prozreteľnosťou chráni a riadi svet, ako aj prirodzeného zákona, ktorý Stvoriteľ vložil do našich duší, predsa je veľa vecí, ktoré bránia, aby ľudský rozum používal túto svoju vrodenú schopnosť účinne a s úžitkom. Lebo pravdy o Bohu a o vzťahoch, ktoré sú medzi ľuďmi a Bohom, úplne presahujú poriadok zmyslových vecí, a keď sa uvádzajú do životnej praxe a ju stvárňujú, vyžadujú sebaobetu a sebazaprenie. Pri získavaní takýchto právd ľudský rozum zápasí s ťažkosťami jednak pre nápor zmyslov a predstavivosti a jednak pre zlé žiadosti, ktoré pochádzajú z dedičného hriechu. A tak si ľudia v takýchto veciach radi nahovárajú, že je mylné alebo aspoň pochybné, čo si neželajú, aby bolo pravdivé.“
Kniha Múdrosti ďalej hovorí: „Keď už ich krásou uchvátení ich pokladali za bohov, mali by vedieť, o koľko lepší je ich pán; lebo ich vytvoril Prapôvodca krásy.“ Koľkokrát stretáme ľudí, ktorí sú doslova ohúrení krásou stvoreného sveta, alebo narážame na rôzne ochranárske hnutia, ktoré poukazujú na rozumnosť prírody, na potrebu chrániť to, čo je. Ale niekedy aj tu akoby chýbala základná schopnosť domyslieť. Boh je nazvaný „Prapôvodca krásy“! V ňom každá skutočná krása má svoj pôvod. A On sám je ten Najkrajší, Najúžasnejší, Najpríťažlivejší. Je tak príťažlivý, že človek, ktorý sa s ním v okamihu smrti stretá, je k nemu neodolateľne priťahovaný.
Veľký ruský spisovateľ a filozof Dostojevský v jednom zo svojich románov vyslovuje tušenie, že nakoniec Boh spasí svet svojou krásou. Celé stvorenie, ktoré dosiaľ nepozná krásu svojho Boha, bude kapitulovať pri pohľade na jeho krásu. Keď nás vie druhý človek ohúriť svojou krásou natoľko, že človek stráca hlavu, o čo viac a skôr „stratíme hlavu“, keď sa stretneme s Krásou Boha. Znovu zopakujem, čo hovorí kniha Múdrosti: „Keď už ich krásou uchvátení ich pokladali za bohov, mali by vedieť, o koľko lepší je ich Pán; lebo ich vytvoril Prapôvodca krásy.“
Sv. Augustín na túto tému hovorí: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba…..opýtaj sa týchto vecí. Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“
Boh je však aj zdroj a pôvodca každej moci a sily. Keď nás uchvacuje moc či sila mali by sme uznať, čo hovorí mudrc ďalej: „A keď ich moc a činnosť budila v nich úžas, mali by poznať, o koľko silnejší je ten, čo ich stvoril; veď z veľkosti a krásy tvorov možno poznať ich Stvoriteľa.“