Dnešné evanjelium nám zjavuje Boha, ktorého zaujíma a vzrušuje ľudská štedrosť a veľkodušnosť. Priznám sa, že keď som bol mladší, pohoršoval som sa nad zvončekom v kostole, lebo sa mi zdalo, že špinavé peniaze nepatria do zbožného prostredia chrámu. Díval som sa s miernym pohŕdaním na chudáka kostolníka, ktorý túto činnosť vykonával. Dnes síce tiež nerád vidím, keď sa s peniazmi štrngá cez najsvätejšiu obetu, ale už viem, že každá dobrá akcia čosi stojí. Keď chceme vydať dobrú knihu potrebujeme peniaze, keď chceme rozdávať chudobným potrebujeme peniaze, keď chceme opraviť alebo vykúriť kostol a kláštor, potrebujeme peniaze. Dokonca ani sv. František z Assisi, ktorý miloval chudobu, nedovolil šetriť na bohoslužobných nádobách a odevoch. Mali byť dôstojné velebnosti toho, ktorému slúžia. S peniazmi je to ako s vodou. Keď prúdi je čistá, keď sa niekde zastaví, tam voda časom zosmradne.
Evanjelista Marek hovorí, že si Ježiš sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Nás zaujíma a vzrušuje koľko a kto dáva. Na rozdiel od nás sa Ježiš díval na to, ako do nej ľudia hádžu peniaze. Jeho nevzrušovalo „koľko“, ale „ako“.
V Jeruzalemskom chráme nebolo problémom sledovať, koľko kto dáva, pretože pri každej pokladnici stál vyvolávač, ktorý verejne oznámil darovanú sumu, podobne ako sa to ešte niekde robí. Rodina tá a tá darovala na opravu kostola toľko a toľko. Vieme si predstaviť ako hrdo odchádzali boháči, ktorí darovali veľké sumy. Veriaci Židia nešetrili na Božom kulte. Židia dbali o to, aby Boží chrám, ktorý bol symbolom prítomného Boha, nikdy netrpel ujmu. Ich veľkodušnosť voči Bohu bola obdivuhodná. Evanjelista vyslovene podotýka, že „viacerí boháči hádzali mnoho…“ Živá viera a bohatstvo plodia štedrosť. Bohatstvo bez viery plodí lakomstvo. Hoci to bolo krásne, predsa akoby táto štedrosť bohatých ľudí nevzrušovala Pána Ježiša.
„Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans.“ Skutočne maličký peniaz a predsa veľká obeť. Veľkosť daru nemusí vždy hovoriť o veľkosti obeti. „Veru, hovorím vám: „Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ Boháči dávali z nadbytku, ale ona pri svojom nedostatku dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie. My vieme zhodnotiť „kto koľko dal!“ Pána Ježiša zaujíma „veľkosť obeti!“ a tá nevyplýva zákonite z veľkosti daru, ale z pomeru: možnosť k daru. Koľko mohol a koľko skutočne dal. Takto sa díva na tieto skutočnosti Boh.
To čo Pán Ježiš hovorí o finančnej obeti, platí pre každú obetu. Niekto je plný duchovnej sily, nevie čo je to vrtkavosť nálad a je stály vo svojich predsavzatiach, nič nie je pre neho problémom. Pre druhého však už malé morálne víťazstvo môže byť veľkým úspechom. Preto nás Pán Ježiš vyzýva, aby sme nesúdili. Jedine Boh pozná skutočné východiska. Výkon sa v Božích očiach nemeria vonkajším efektom, ale veľkosťou prinesenej obeti.
O dnešnom evanjeliu som čítal aj takúto úvahu, ktorá sa nám bude možno zdať zvláštna, ale pochádza z prostredia charizmatickej obnovy: „Pozri sa na príbeh vdovy (Mk12,41-44), ktorá hodila svoje dve posledné mince do chrámovej pokladnice. Ide o schopnosť slobodne disponovať svojimi peniazmi. Myslíš si, že ak by vdova bola bez slobody, tak by tam tie peniaze hodila? Našla by si sto dôvodov, aby ich tam nehádzala. Dve mince, čiže kvadrans, boli v tom čase smiešne peniaze. Skoro ako nič. Zbaviť sa ich by mohlo vyznieť ako jednoduchá záležitosť. Ona sa však chcela zbaviť niečoho, čoho sa mala dôvod kŕčovito držať, pretože to bolo to posledné, čo mala. Koľkí z nás si takto, pre svoje dobré svedomie, vyprázdnia drobné z peňaženky do zvončeka? Toto bol jej prejav: „Bože ja verím, že Ty máš schopnosť mi dať toľko, koľko naozaj potrebujem!“ A čo jej Boh daroval? Miesto v Sv. Písme. Prinajmenšom. Veľmi často podriadime Bohu všetky oblasti svojho života, o ktorých si myslíme, že sú dôležité, ale tie, o ktorých si myslíme, že sú bezvýznamné, si ponecháme pod svojou vlastnou kontrolou. Hovoríme: „Bože vezmi si toto všetko, ale na toto mi nesiahaj. Veď sú to iba dve mince“. Čiže veci, ktoré si naschvál pred Bohom chceme ospravedlniť, zbagatelizovať. Pros Boha, aby ti takéto „dve mince“ tvojho života ukázal.
Svet potrebuje kresťanských podnikateľov. V skutočnosti, práve podnikatelia sa stali jednými z prvých ohlasovateľov kresťanstva. Cirkevné obce v Malej Ázii, napr. Efez, Laodicea, Smyrna a ďalšie, boli vybudované na obchodných cestách a kto, si myslíš, že boli ich obyvateľmi? Obchodníci. Tieto centrá intelektuálnej a obchodnej aktivity sa skoro stali centrami kresťanského života. Bohaté obchodné centrá svojej doby ako Lyon, Marseilles, mali ako jedny z prvých na svojom území postavené kresťanské chrámy. Priscila a Akvila vyrábali stany, kožené predmety, sedlá, opasky a súčasti odevu a predávali ich Rimanom. To im dávalo aj možnosť k vydávaniu svedectva. Veľmi často sa sťahovali za obchodom, ako to normálni biznismeni robia aj dnes. V Sk 18,2 čítame, že boli v Ríme, potom sa s Pavlom stretli v Korinte a neskôr sa presunuli do Efezu. Pozrime sa na 2 Sol 3,8-9. Sv. Pavol bol finančne nezávislý (pochopiteľne, zrejme okrem pobytu vo vezení) a dával seba za vzor iným. Po bohatých kresťanských obciach dokonca organizoval pre jeruzalemskú cirkev zbierku, pretože jeruzalemskí kresťania na začiatku v eufórii predávali svoje majetky, čo sa neskôr ukázala síce ako šľachetná a dojemná vec, ale spôsobila, že finančne ostali bez vlastných príjmov, odkázaní na druhých.
Bojíš sa, ako podnikateľ, že nebudeš mať z čoho zaplatiť dane? Pozri v Písme príbeh o denári v ústach ryby. Ak dáš Bohu, čo je Božie, tak potom sa Boh postará, aby si mal aj čo dať cisárovi. V knihe Prís 3, 9-10 čítame: „Cti Pána svojím majetkom a (prinášaj mu) prvotiny z každej svojej úrody a naplnia sa zbožím tvoje stodoly a tvoje lisy budú muštom pretekať.“