Človek, ktorý sedel s Ježišom za jedným stolom a cítil sa v jeho blízkosti veľmi dobre, si vzdychol: „Blahoslavený, kto bude jesť chlieb v Božom kráľovstve.“ Možno v tom povzdychu bola túžba „dostať sa tam“ a zároveň obava „či sa tam dostane“. Či prejde výberom. Obava z poznania vlastnej narušenosti. Strach zo zatratenia. Presvedčenie, že do Božieho kráľovstva prejdú len tí bezchybní. Tento človek sa domnieval, že Božie kráľovstvo je odmenou za podaný morálny výkon. Možno nezbadal, že Nebo je v duši toho človeka, ktorý sa v Božej blízkosti cíti dobre a že Peklo spočíva v tom, keď sa človek z Božej blízkosti neteší a naopak prežíva ju ako strach a hrôzu.
Zabúdame na to, že by sme sa do Božieho kráľovstva priamo narodili, bez vlastných zásluh, keby sa prví rodičia nerozhodli ísť cestou svojvôle. Veď Božie Slovo jasne hovorí, že keď Boh stvoril prvých ľudí, usadil ich v Raji, nečakal na nejaké zvláštne Adamove zásluhy a urobil ho hneď účastným svojej milosti a svojho Ducha. Azda to jediné, čo sa od Adama očakávalo, bolo: „strážiť si toto spoločenstvo s Bohom“. Strážiť svoju vieru, nádej a lásku. Strážiť si Božiu milosť, priateľstvo s Bohom. Priamo v Adamovom srdci bol Raj, dokiaľ veril Bohu. Adam si mal v srdci strážiť Raj, ktorý spočíval práve v tom, že sa v Božej blízkosti cítil dobre, dokiaľ nezhrešil. Akonáhle prestal dôverovať Bohu, stratil Raj, hoci ešte stále žil v Rajskej záhrade. Zrazu začal prežívať strach. V jeho srdci nebol Raj od okamihu, keď prestal veriť s absolútnou istotou Bohu, ktorý ho stvoril.
Aj odpoveď Pána Ježiša poukazuje týmto smerom. „Istý človek pripravil veľkú hostinu a pozval mnoho ľudí.“ Tento človek je obrazom Boha, Stvoriteľa. On je ten, ktorý všetko pripravil. Pozvaní sa nemusia obťažovať tým, že by si mali niečo so sebou priniesť. Je potrebné doniesť len seba samého. Je potrebné prijať dar pozvania a prísť. „Keď nadišla hodina večere, poslal svojho sluhu, aby povedal pozvaným: „Poďte, už je všetko pripravené.“
Tragédia tohto príbehu spočíva v tom, čo nasledovalo: „A naraz sa začali všetci vyhovárať. Prvý mu povedal: „Kúpil som pole a musím si ho ísť pozrieť. Prosím ťa, ospravedlň ma!“ Druhý povedal: „Kúpil som päť záprahov volov a idem ich vyskúšať. Prosím ťa, ospravedlň ma.“ A ďalší povedal: „Oženil som sa, a preto nemôžem prísť.“ Je pravda, že Boh stvoril tento svet a daroval ho človeku, ale nie ako trvalé bydlisko, ale ako prechodné, dokonca môžeme hovoriť o vyhnanstve, lebo žijeme ďaleko od Pána. Hriech človeka spočíva v tom, že niekomu alebo niečomu dávame prednosť pred Bohom.
Možno si myslíme, že sa toto podobenstvo týka len toho, kto cítil pozvanie stať sa rehoľníkom alebo kňazom. Ale ono sa týka každého kresťana v okamžiku smrti. Rehoľný stav je len snahou byť slobodným pre toto stretnutie, snahou zomrieť v duši skôr, ako budem nútený zomrieť v tele. Snahou prekuknúť viditeľný svet a presne tak, ako to vyjadrujeme v liturgii, učiť sa na viditeľných veciach láske k neviditeľným skutočnostiam. Všetko, čo poznávame v tomto hmotnom svete, sú len predobrazné skutočnosti. Pravá skutočnosť je to, do čoho vstupujeme v okamihu svojej smrti.
Boh sa zjavuje ako Pozvanie. Boh je Láska. Boh je otvorená náruč Ukrižovaného. Láska je večné pozvanie. Najväčšia bolesť Lásky je odmietnutie. Všimnite si, že v mnohých podobenstvách hovorí Ježiš jedno a to isté, že Boh nás nepozýva prednostne k súdu, ale k svadobnej hostine. Dokonca i to, čo nazývame „Posledný súd“, je pozvanie. Aký je to súd? Pre tých, ktorí konali skutky milosrdenstva znie jednoznačné pozvanie: „Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.“
Teda Božie kráľovstvo nie je žiadna výberová rekreácia pre tých najsilnejších vyvolencov. Do Božieho kráľovstva sú pozvaní všetci, ale ak tam niekto nevojde, je to preto, lebo málo túži po Bohu. Tak to Pán Ježiš zjavil aj jednej svätici, ktorá videla veľké množstvo duší v očistci a pýtala sa Ho, prečo je tak veľa duší v očistci. Dostala zvláštnu odpoveď: „Lebo málo túžia po Bohu!“
Podobenstvo hovorí aj o súde, ale súd sa týka tých, ktorí odmietli pozvanie na svadobnú hostinu. Trest spočíva v tom, že Boh rešpektuje slobodnú voľbu človeka. Jedine Boh vie, akú úžasnú hostinu nachystal pre nás. Dôvody odmietnutia účasti zo strany človeka sú rôzne, zdajú sa významné, pole, voly, ženba. V podstate sa za všetkými týmito výhovorkami skrýva láska k stvoreniu pred Stvoriteľom, slabý záujem alebo nezáujem o Hostiteľa. Niečo také, ako keď chlapec navlečie prsteň na ruku svojej milovanej a ona uchvátená krásou daru v tej chvíli zabudne na toho, kto jej ho dáva, i na zmysel prsteňu, ktorým je vzájomné odovzdanie v láske. Nezáujem o Boha, ktorý ma stvoril a ktorý ma miluje. Hrozná predstava, že moje šťastie môže byť aj mimo neho. Dáva sa prednosť čomusi pred spoločenstvom s Bohom.
To, k čomu nás Boh pozýva, je láska „nado všetko“, Láska k Láske. Príchod k Bohu i za cenu bolesti, ktorá sprevádza našu smrť. Sv. Ján Evanjelista to vyjadruje vo svojom liste, keď hovorí: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela ani žiadostivosť očí ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky.“
Čo je správnou odpoveďou na otvorenú Božiu náruč? Viera. Viera ako základný životný postoj. Dôvera voči Bohu, ktorý nás stvoril. Túžba byť s ním i za cenu svojej smrti. Jedine toto nás ospravedlňuje. Veriť a prísť. Nie, netúžime po smrti pre samotnú smrť, ale tužíme po smrti pre Život s veľkým Ž, ktorým je sám Boh a ku ktorému kráčame aj cez bránu svojej smrti.
Sv. Cyril Jeruzalemský vo svojich katechézach hovorí: „Viera súvisí s duševným osohom, ako hovorí Pán: „Kto počúva moje slová a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd.“ A opäť: „Kto verí v Syna nie je súdený, ale prešiel zo smrti do života.“ Aká veľká je Božia dobrota voči ľuďom! Lebo spravodliví sa veľa rokov namáhali, aby sa páčili Bohu. A to, čo oni dosiahli tým, že veľa rokov ochotne a usilovne slúžili Bohu, to dáva tebe Ježiš za jedinú hodinu. Lebo ak veríš, že Ježiš Kristus je Pán a že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený a prenesie ťa do raja Ten, ktorý ta voviedol zločinca. A nepochybuj o tom, či je to možné, lebo ten, ktorý na tejto svätej Golgote spasil zločinca za vieru jednej hodiny, spasí aj teba, keď uveríš.“