V našej katechéze sa pozrieme na učenie sv. Pavla na pozadí dnešného čítania z listu Filipanom: „Bratia, zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.“ Sv. Pavol nás vyzýva, aby sme zmýšľali ako Kristus Ježiš. V ďalšom texte hovorí o pokore, o sebazmarení Božieho Syna. Hoci má tú istú prirodzenosť ako Boh Otec, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého. Toto zjavenie zrieknutia sa seba samého je tiež súčasťou Božieho zjavenia, lebo celá Najsvätejšia Trojica žije v tomto sebazrieknutí. Boh Otec sa celkom odovzdáva Synovi a Boh Syn sa celkom odovzdáva Otcovi a to všetko sa deje v Duchu Svätom, ktorý vychádza z Otca i Syna, a ktorý je touto Božou Vzájomnosťou. Toto sebazrieknutie je podstatou Lásky – Boha ale aj skutočnej ľudskej lásky. Sv. František o tom hovorí: „Len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých“.
I medzi manželmi to tak funguje, že sa manželstvo stáva až vtedy miestom skutočnej blaženosti, keď obidvaja viacej myslia na to, ako urobiť šťastným toho druhého a ešte blaženejším vtedy, keď sa obidvaja vložia do lásky a šťastia možného tretieho, teda dieťaťa. Vtedy je to dokonalé zabudnutie na seba. Naša hriešnosť poznačila manželstvo natoľko, že v manželstve u väčšiny ľudí prevažuje skôr snaha, nájsť svoju blaženosť v tom druhom. Teda prevažuje myšlienka a snaha po sebauspokojení. Až neskoršie, a nie vždy, človek pochopí, že toto nie je cesta ku skutočnému šťastiu a učí sa milovať menej sebecký.
Podobne to prežívame aj v duchovnom živote. Duchovný život začína obyčajne poznaním útechy z Boha, ale postupom času a duchovného rastu, skrze očistné obdobia, sa v človeku objaví túžba „obšťastniť“ Boha, teda žiť tak, aby Boh mal z nás „osoh“ a „radosť“. Stávame sa Božou blaženosťou, keď zabúdame na seba a žijeme pre Boha a blížneho. Prestaňte hľadať svoju blaženosť v modlitbe a skúste myslieť viacej na to, ako potešiť Božie Srdce a budete milo prekvapení.
Text o Božom sebazrieknutí nám chce odhaliť niečo z vnútornej podstaty Ježiša Krista, ale zároveň aj podstaty tajomstva Vtelenia a to, že Kristus je Pravý Boh a Pravý človek. Boží Syn sa stal človekom. Môžeme sa opýtať: „Prečo sa Kristus zriekol seba samého a stal sa človekom?“ Spolu s Nicejskocarihradským vyznaním viery odpovedáme a vyznávame: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom”.
Zmyslom Kristovho zostúpenia je naša Spása. Slovo sa stalo telom, aby nás spasilo tým, že nás zmieri s Bohom: „Boh nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy” (1 Jn 4,10). V zmierení s Bohom ide predovšetkým o naplnenie Božieho očakávania voči človeku. Človek uráža Boha ak nechce byť Božím Zjavením. Náš podstatný hriech spočíva v našej bytostnej bezbožnosti a z tej nás môže oslobodiť len prijatie daru Syna. Slovo sa stalo telom, aby sme takto poznali Božiu lásku: „Božia láska sa k nám prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na Svet, aby sme skrze Neho mali život” (1 Jn 4,9).
Vo IV. eucharistickej modlitbe sa veľmi výstižne hovorí, že sme stratili Božie priateľstvo, ale Boh nás nikdy neprestal milovať. Priateľstvo existuje tam, kde je vzájomný súlad. Priateľstvo je akási pohoda Lásky, ale Láska môže existovať aj tam, kde nie je priateľstvo, kde neexistuje pohoda. Matka miluje svoje dieťa napriek tomu, že život s ním je komplikovaný. Boh nás miluje, aj keď sme na svojich cestách škaredo poblúdili. Jeho Láska v tejto situácii nie je pohodou ani pre Neho a ani pre nás. On nás miluje aj keď kvôli nám trpí a napriek tomu, že i nám sa jeho prítomnosť zdá boľavá. Často to nechápeme a odmietame jeho spasiteľné zásahy do nášho života.
Slovo sa stalo telom, aby nás urobilo účastnými na Božej prirodzenosti” (2 Pt 1,4): Sv. Irenej Lyonský učí: „lebo takýto je dôvod, pre ktorý sa Slovo stalo človekom, Syn Boží Synom človeka: preto, aby človek, ktorý vstúpi do spoločenstva so Slovom a tak príjme Božie synovstvo, stal sa synom Božím”. Ešte výraznejšie to formuluje sv. Tomáš Akvínsky.: „Jediný Boží Syn, ktorý chcel, aby sme aj my mali účasť na Jeho božstve, prijal našu prirodzenosť, aby On, keď sa stane človekom, urobil z nás bohov”.
Možno nás mätie poznanie toho, že prvotný hriech spočíval v tom, že človek „chcel byť ako Boh“. Problém nebol v tom, že to chcel, ale v tom, ako to chcel. Sv. Maxim Vyznavač to vysvetľuje takto: „Človek bol stvorený v stave svätosti a určený k tomu, aby bol Bohom úplne „zbožštený“ v sláve, zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, avšak „bez Boha a pred Bohom, nie podľa Boha“. Boh nás vedie k zbožšteniu, ak ho budeme poslúchať, ak pôjdeme cestou Božích prikázaní. Keby človek poslúchol hlas svojho Stvoriteľa, jeho život, radosť a pokoj by nemali konca. Boh stvoril človeka, aby sa stal Božím obrazom a zahrnul ho svojím priateľstvom. Človek ako oduševnelý tvor však nemôže žiť toto priateľstvo ináč, ako poslušnosťou Božím príkazom. „Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje!“ hovorí Ježiš. Božie prikázania nie sú čímsi samoúčelným, ale sú cestou k slobode, k životu a dokonca k bohočlovečenstvu.
Cirkev vyznáva, že Ježiš je nerozlučne pravý Boh i pravý človek. Je skutočne Božím Synom, ktorý sa stal človekom, naším bratom, pričom neprestáva byť Bohom, naším Pánom: „Zostal, čím bol, prijal na Seba, čo nebol”, spieva rímska liturgia. Liturgia sv. Jána Zlatoústeho vyhlasuje a spieva: „Ty jediný Syn a Božie Slovo, ktorý si nesmrteľný, ráčil si sa vteliť pre našu spásu zo svätej Matky Božej, vždy Panny, bez zmeny si sa stal človekom a bol si ukrižovaný, ty Kriste, Bože, ktorý si svojou smrťou zničil smrť, ktorý si Jedným zo svätej Trojice, oslávený s Otcom a Duchom Svätým, zmiluj sa nad nami (spas nás)”.
V tomto poslednom speve sme počuli: „bol si ukrižovaný..“ a podobne v ďalšom texte hlása sv. Pavol: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ Aby sme pochopili, čo sa vlastne stalo na kríži, musíme si najprv povedať niečo o hriechu. Hriech je previnenie proti rozumu, pravde a svedomiu: je to priestupok proti pravej láske k Bohu a blížnemu spôsobený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Bol definovaný ako „slovo, skutok alebo túžba proti večnému zákonu” (zrov. KKC 1849) Hriech je urážka Boha: „Proti tebe samému som sa prehrešil, a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé” (Ž 51, 6). Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od Neho naše srdce. Hriech je teda „sebeláskou až po opovrhnutie Bohom.” Podstata hriechu spočíva v tom, že človek opovrhol Božím Synovstvom. Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti, o ktorej sme počuli: „…stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ Flp 2,8), a ktorá uskutočnila našu spásu. (zrov. KKC 1850)
Ďalej sv. Pavol učí: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca.“ Práve kvôli tejto Ježišovej ľudskej „poslušnosti až na smrť“, Boh Otec povýšil Ježiša aj ako človeka do sféry Božskej. V prvej časti hymnu sv. Pavol hovoril o druhej božskej osobe, o Božom Slove, ktoré sa stalo telom a teraz ukazuje aké úžasne ovocie priniesla táto Božia poníženosť. Ježiš je prvý človek, ktorý vystúpil na nebesia a sedí po pravici Božej.
To, čo sa v tomto liste mieni slovom „Pán“, je presne to meno, ktoré označuje Božie bytie. V najsvätejší deň roku židovského národa – Jom Kippur, deň Veľkého zmierenia – bral veľkňaz krv obete a vchádzal za chrámovú oponu do „Veľsvätyne”. A tu, len pred zrakom Najvyššieho, vyslovoval Božie meno. Bolo to meno, ktoré Boh zjavil Mojžišovi z horiaceho kra. Bolo zložené zo štyroch písmen, ktoré sa nazývali „Tetragramm” (JHVH). Toto meno po celý zbytok roka, nesmel nikto iný vysloviť. Židia z úcty k Božiemu menu nahradzovali toto slovo výrazom „Adonaj”, čo znamená „Pán”. Apoštol taktiež nevyslovuje toto meno a tiež ho nahradzuje výrazom „Adonaj”, ktoré sa po grécky povie „Kyrios” a latinsky „Dominus” a v slovenčine „Pán”.
„Pri Ježišovom mene musí pokľaknúť každé koleno…a každý jazyk musí ku sláve Boha Otca vyznať: Ježiš Kristus je Pán.” (Flp 2,8-11) To, čo sa v tomto liste mieni slovom Pán, je presne to meno, ktoré označuje Božie bytie. Boh Otec dal Kristovi – aj ako človekovi – svoje vlastné meno a svoju vlastnú moc (Mt 28,18). Toto je neslýchaná pravda, ktorú obsahuje jednoduché zvolanie a prehlásenie: „Ježiš Kristus je Pán”. Ježiš Kristus je „Ten, ktorý je”. Ježiš nie je Pán proti Otcovi alebo namiesto Otca, ale „na slávu Boha Otca.”
Túto pravdu nehlása len sv. Pavol a ani ju sv. Pavol neobjavil, ale ako sme mohli vidieť, sám Ježiš si počas svojho pozemského života robí nárok na toto meno. Na viacerých miestach Jánovho evanjelia nachádzame, pre nás Slovákov, podivne znejúce, vety: „Lebo ak neuveríte, že JA SOM, zomriete vo svojich hriechoch” (Jn 8,24). Keď prichádzajú vojaci aby zajali Ježiša. Ježiš sa ich pýta: „Koho hľadáte?” Odpovedajú mu: „Ježiša Nazaretského!” „JA SOM” hovorí Ježiš „Oni cúvli a padli na zem” (Jn 18,4-6). Prečo cúvli a padli na zem? Pretože vyslovil svoje Božské meno: „Ego eimi”- „JA SOM” a z neho prebleskla na okamžik jeho moc. Tak isto pre evanjelistu Jána je Božie meno úzko spojené s Ježišovou poslušnosťou až na smrť: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že JA SOM a že nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec” (Jn 8,28). Túto vieru zdedila cirkev od apoštolov, táto viera posvätila jej začiatky, utvárala jej Bohopoctu, a dokonca i jej umenie. Na starovekých ikonách Krista sú zlatom napísané tri grécke písmená: OON: čo znamená: „Ten, ktorý je.” Na inom mieste sv. Pavol tvrdí: „Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!” a vo svojom srdci uveríš, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.” (Rim 10,9)
Jedinečná udalosť Vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a sčasti človek, ani nie je výsledkom nejakého premiešaného spletenia božského a ľudského. Ježiš Kristus je Pravý Boh a Pravý človek, lebo pravý človek je Bohočlovek. Len takto môže každý človek naplniť svoje určenie, a to „byť obrazom Božím“. Túto pravdu viery musela Cirkev obraňovať a vyjasňovať v priebehu prvých storočí proti bludárom, ktorí ju falšovali.
V konfrontácii s týmito bludmi štvrtý ekumenický koncil v Chalcedóne vyznal v r. 451: „Nasledujúc svätých Otcov jednomyseľne učíme, že sa má vyznávať jeden a ten istý Syn, náš Pán, Ježiš Kristus, ten istý dokonalý v božstve ako aj v človečenstve, ten istý Pravý Boh a pravý človek, zložený z rozumnej duše a tela, tej istej božskej podstaty s Otcom a spolupodstatný s nami čo do človečenstva” „podobný nám vo všetkom, okrem hriechu” (Hebr 4,15), zrodený z Otca pred všetkými vekmi podľa svojho božstva a pokiaľ ide o človečenstvo, zrodený z Panny Márie, Matky Božej v týchto posledných dňoch pre nás a pre našu spásu.“ Preto aj zakončím svoju katechézu kresťanským pozdravom : „Pochválen buď Pán Ježiš Kristus!”