„K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.”“ Dnešné čítanie o príklone Boha k hriešnikom sme pravdepodobne vnímali rozlične. Buď sme sa tešili, ak poznáme svoj hriech alebo sme sa pohoršovali, ak svoj hriech ešte nepoznáme. Je to zvláštne, že sa Pán Ježiš lepšie cíti medzi hriešnikmi ako medzi „zbožnými farizejmi“.
Veď farizeji, o ktorých píše evanjelium, neboli žiadne béčka. Tvorili akúsi náboženskú elitu Izraela. Boli to ľudia pekných modlitieb a kázni, plní dobrých predsavzatí a vedeli aj čosi obetovať pre „Boha“. Boli to však zároveň ľudia, ktorí nechceli pochopiť, že aj ich život potrebuje korektúru a spásu z božej strany, že je takisto poznačený hriechom. Spásu chápali ako výsledok a odmenu za dôsledný život podľa zákona. Farizejstvo je ľudská snaha, žiť svoju nábožnosť len čiste z vlastných síl a podľa seba a tým pádom len pre seba. Farizejstvo je premietnutím prvotného hriechu do náboženskej oblasti. Naša čiste ľudská snaha končí pri slušnom človeku, ktorý nerobí to, čo sa nepatrí. Ale vnútorne je rovnako hriešny ako bezbožný. Pán Ježiš hovorí: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť farizejov a zákonníkov, nevojdete do Božieho kráľovstva.” Hriech nespočíva len v tom, že čosi konáme alebo nekonáme. Hriech je v tom, čo v sebe máme. Lepšie povedané, čo v sebe nemáme. Hriech je v tom, že nemáme v srdci Boha. Hriech je v tom, čo sme. Naše zlé bytie, nezasiahnuté Kristom. Zlé sklony, nečisté myšlienky a predstavy sú dôsledkom nášho bezbožného bytia. Keby sme mali v srdci Boha, nepáchali by sme a nemali by sme hriech.
Pán Ježiš miluje mýtnikov a hriešnikov. A oni to cítia a približujú sa k nemu a počúvajú ho. Možno ich miluje aj pre ich schopnosť rozpoznať pravdu o sebe. Ráz, keď som v Bratislave stal pred kostolom, prišiel za mnou jeden pán, ktorý pravdepodobne vyšiel z vinárne, a keď ma zbadal, vyznal sa mi slovami: „Som sviňa!” Čo myslíte, v čom je viac pravdy, v tom našom: „Ja nemám nejaké tie hriechy!” alebo v tom jeho priznaní vyslovenom z hĺbky srdca aj keď pod vplyvom alkoholu. Keď som ho počul, spomenul som si na jeden výrok sv. Izáka z Ninive: „Kto vidí svoj hriech, je na tom lepšie ako ten, kto videl anjela.” Keby sme prichádzali s pravdou pred Pána, On by nás určite vnútorne uzdravil a oslobodil od našich hriechov, ale keď si pravdu nechceme priznať, nemôže nám pomôcť.
„Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.”“ Niektorí kresťania sú presvedčení, že spása je odmenou za dobrý život na tejto zemi a Cirkev sa grupuje z vybranej elity. Pravda je však taká, že Cirkev je Božím ústavom spásy pre hriešnikov a spása je božou operáciou, ktorú potrebuje každý jeden človek a ktorá nás uschopňuje k dobrému životu a v konečnom dôsledku nám zaručuje vstup do neba. Cirkev, ak je naozaj Cirkvou Kristovou, je súčasne aj Cirkvou hriešnikov. Ježiš prijíma hriešnikov a jedáva s nimi a preto aj hriešnici majú prijímať Krista ako liek na svoj prázdny a pomýlený život. Dôležité je, aby milovali Krista aspoň tak ako skôr milovali svoj hriech.
„Preto im povedal im toto podobenstvo: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiat deväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde?” Prečo? Lebo každá ovca má hodnotu. Dobrý hospodár sa neuspokojí so stratou. Bude ju hľadať, dokiaľ ju nenájde. Bude ju hľadať aj za cenu toho, že opustí tých 99 a nechá ich na pustom mieste.
A akú hodnotu má človek? Má hodnotu Božieho Syna. Každý človek sa môže skrze prijatie Ježiša Krista stať Božím Synom. Okrem toho máme hodnotu jedinečného neopakovateľného originálneho Božieho obrazu. Každý človek môže byť neopakovateľným obrazom Boha, ak sa snaží žiť a uskutočňovať Božie Slovo. Azda Boh Pastier, ktorý je našim Otcom, nás nebude hľadať? Azda sa s tým niekedy vyrovná a uspokojí, že mu ukradli syna. Boh sa nikdy neuspokojí so stratou človeka.
„A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.” Hriešnik sa vezie na Ježišových pleciach domov, na tých istých pleciach, na ktorých niesol kríž. Požehnané plecia a ramená nášho Boha.
„Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatymi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú!” Zdá sa to paradoxné. Vieme, že Boh nechce, aby sme hrešili. A zároveň má väčšiu radosť z hriešnika, ktorý robí pokánie. My však nemusíme hrešiť, aby sme sa hriešnikmi stali. My hriešnikmi sme od okamihu počatia. Ide len o to, aby sme to poznali a uznali. Boh má radosť z pokánia, z návratu človeka, nie z hriechu ale z pokánia. Niekto múdry povedal, že najväčším problémom dejín spásy je obrátenie „spravodlivých.” Paradox je v tom, že neexistujú ľudia, ktorí by pokánie nepotrebovali. Ale existujú len takí, ktorí si myslia, že nepotrebujú pokánie. Radosť nášho Boha je radosť nad človekom, ktorý činí pokánie.
Podobne vyznieva záver podobenstva. „Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo, kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: „Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.“ Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.” Boh hľadal človeka už na počiatku v raji a nikdy v tom neprestáva. Radosť anjelov je aj radosťou Boha a radosť Boha je radosťou anjelov. Náš Boh nielen dokáže trpieť, ale sa vie aj nesmierne radovať z nášho návratu k nemu.