»Bratia, obrezaní sme my, čo slúžime v Božom Duchu a chválime sa v Kristovi Ježišovi a nevkladáme nádej do tela, hoci ja by som mohol aj do tela vkladať nádej.«
Pôvod obriezky je prastarý. Nachádzame ju i u iných národov a náboženstiev. Väčšinou bola súčasťou iniciačných obradov, keď bol mladík prijatý medzi mužov. Dávala mu právo na uzavretie manželstva. Ale čo všetko predstavovala obriezka pre židov.
U Izraelitov to bolo znamením zmluvy medzi Bohom a potomstvom Abraháma a tiež príslušnosti k vyvolenému ľudu a tým dávala nárok na Božie zasľúbenia s tým spojené. Na rozdiel od okolitých národov ju udeľovali už novorodencom a to na ôsmi deň.
Mohli by sme ju chápať aj ako znamenie Božieho nároku na človeka, na jeho telo, pretože sa tu Božej vláde zasväcuje to najintímnejšie u muža, jeho sexualita, jeho plodnosť.
»Ak si niekto iný myslí, že môže mať nádej v tele, tým skôr ja: na ôsmy deň obrezaný, z Izraelovho rodu, z Benjamínovho kmeňa, Hebrej z Hebrejov, čo sa týka zákona farizej, čo do horlivosti prenasledovateľ Cirkvi, čo do spravodlivosti, ktorá je v zákone, žil som bezúhonne.«
Sv. apoštol Pavel toto všetko poznal od svojho útleho detstva. Poznal hĺbku židovského pohľadu na túto oblasť a predsa konštatuje:
»Ale čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu. A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána.«
Prečo? Preto že prijatie Ježiša Krista ide ešte do hlbšej podstaty intimity a je umožnené vierou, ktorá je otvorenosťou našej duši. Vierou umožňuje Kristovi v nás žiť a skrze nás pôsobiť.
Keď apoštol hovorí o »vznešenosti poznania Krista Ježiša, môjho Pána« nemyslí na poznanie rozumové, tak ako ho my všetci ako tak poznáme z čítania Evanjelií, ale naráža na onen mystický zážitok stretnutia sa s Kristom pri Damašku.
Poznal Krista ako Pána, teda ako svojho Boha. Toto poznanie sa prelialo a usadilo v jeho duši a postupne úplne pretransformovalo jeho bytosť.
Dokiaľ Pavol nepoznal Krista, žil stále len v oblasti ľudskej slušnosti, ale poznanie Krista zmenilo ovzdušie jeho duše a tá začala rodiť ovocie Ducha, ktorým je Láska, radosť, pokoj. To všetko spôsobil Kristov život v jeho duši a to isté chce Pán spôsobiť v nás, ak sa mu absolútne odovzdáme.
Máme postupovať tak, ako hovorí apoštol na inom mieste (Rim 12,1): »Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu.«
Ježiš ako človek tak postupoval. Obetoval Bohu, svojmu Otcovi všetko svoje telo, svoju krv, svoju dušu, na kríži dokonca i svojho ducha a my ho máme nasledovať. V Božích očiach nás ospravedlňuje Božie Vtelenie do nás. Obetovať Bohu svoje telo a svoju krv, svoju dušu a ducha. To je to, po čom Boh túži a čo mu skutočne patrí, aby sme sa mohli stať tým, čím máme byť Božím obrazom a podobou. Boh chce prebývať v nás a byť našou najhlbšou intimitou.