Prvá časť listu sv. Pavla, ktorú sme dnes počuli, obsahuje množstvo mien a množstvo pozdravov. To ukazuje, že sa prvotné kresťanské spoločenstvá poznali veľmi dôverne, často aj po menách a milovali sa navzájom. Nebola to len prirodzená príťažlivosť, ale láska, ktorá pramenila z viery v evanjelium. Napr. o Priske a Akvilovi, manželoch, ktorých opisujú aj skutky apoštolské v 18. hl., môže apoštol povedať, že nastavili vlastné šije za jeho život. Ďalej vidíme, že títo všetci svorne spolupracovali na šírení evanjelia spolu so sv. Pavlom. Teda šírenie evanjelia nebolo len vecou apoštolov, ale snahou každého veriaceho.
Pozdrav je adresovaný kresťanom v Ríme, z ktorých sa menovite spomínajú: Priska a Akvila, Epainet, Mária, Andronik a Juniáš (Pavlovi príbuzní, ktorí už skôr uverili v Krista), Ampliát, Urban a Stachys. V našom výbere sa spomínajú len tieto mená, ale v originálnom texte je ich omnoho viac. Pri niektorých menách je poznámka, že sú Pavlom milovaní v Pánovi. Sv. Pavol sa nehanbí vyznať lásku cirkvi v jej konkrétnych členoch. Keď apoštol Pavol hovorí o svojich príbuzných Andronikovi a Juniášovi, podotýka, že už pred ním boli v Kristovi. Takto vyjadruje tajomstvo cirkvi: Cirkev to je spoločenstvo tých, ktorí sú v Kristovi, alebo v ktorých je Kristus. V ekumenickom českom preklade sa často poukazuje na to, že menovaní sa oddal Pánovi. Napr. o Epainetovi je podotknuté, že sa ako prvý v provincii Azia oddal Kristovi.
List je adresovaný spoločenstvu v Ríme, ale odosielateľom je takisto spoločenstvo okolo apoštola Pavla. Menovite sa spomína: Timotej, Lúcius, Jáson a Sosipatros, Tercius, ktorý tento list zapisoval a dokonca sa spomína Erastos, ktorý bol správcom mestskej pokladne a ďalší bratia.
Na záver sme počuli toto prehlásenie sv. Pavla: „A tomu, ktorý má moc utvrdiť vás podľa môjho evanjelia a hlásania Ježiša Krista na základe zjavenia tajomstva, ktoré bolo od večnosti skryté, ale teraz bolo zjavené a skrze Písma prorokov z príkazu večného Boha vyjavené všetkým národom, aby poslušne prijali vieru, jemu, jedinému múdremu Bohu sláva skrze Ježiša Krista naveky. Amen.“
Pavol vzdáva slávu Bohu. Oslavovať niekoho znamená objektívne uznávať osobné kvality. Bohu patrí naša oslava. Táto oslava má svoj základ v stvorení ale vrcholí vo vykúpení človeka. Do tajomstva vykúpenia človek vstupuje vierou v evanjelium. Vstupnou bránou do Božieho kráľovstva je viera v evanjelium, viera v Bohočloveka Ježiša. Jedine Boh má túto moc utvrdiť nás v duchu blahozvesti o Ježišovi Kristovi. On to robí svojím Slovom, pretože podľa toho istého apoštola „viera je z počutia Slova.“ Existuje viera, ktorej sme schopní zo svojej prirodzenosti, ale existuje stupeň viery, ktorý je výlučne Božím darom. Človek nie je schopný takto veriť, pretože sa i na Boha díva skrze svoju hriešnosť. Takáto viera je nám dávaná ako zvláštny dar Ducha Svätého, ako charizma. Sv. Pavol o takejto viere píše práve v tom úryvku, ktorý sme čítali. Jedine Boh má moc utvrdiť nás v duchu blahozvesti o Ježišovi Kristovi. O čo sa vlastne jedná v tejto viere. O čo ide v „blahozvesti o Božom Synovi“?
To nám ukazuje evanjelium na príklade P. Márie, že sa človek môže stať rovnocenným partnerom Boha v láske a môže sa dokonca stať jeho matkou. Skôr ako človek uzavrie ľudské manželstvo, je pozvaný, aby sa vydal Bohu, aby dovolil Bohu v sebe pôsobiť. Manželstvo s Bohom je tu skôr ako ľudské manželstvo, a bude aj potom, keď manželstvo s človekom stratí svoj zmysel. Aj ľudské manželstvo je predobrazom a školou, kde sa človek učí sebeodumierať. Človek by nemal uzatvárať pozemské manželstvo, dokiaľ nie je upevnený vo vzťahu k Bohu, lebo len tak bude schopný skutočnej lásky k človeku, ak Boh bude na prvom mieste. Už malé deti chodia vo svadobnom obleku na prvé sväté prijímanie. Ľudské manželstvo nemá byť uzatvárane navzdory tomuto Božskému, ale v ňom a v moci Lásky, ktorú dáva vzťah k Bohu.
Pravda o Božej láske je podstatou evanjelizácie. Táto pravda musí hlboko zapadnúť do našich sŕdc. Každý jeden z nás môže prežiť vo svojom srdci okamžik podobný tomu, ktorý nám vykresľuje evanjelium o Zvestovaní. Niečo podobné tomu, čo prežila Panna Mária.
Možno po tom všetkom, čo sme si povedali, vznikla v nás túžba, mať tento život v sebe. Akým spôsobom však môžeme prijať Krista do seba. Robíme to v každom svätom prijímaní, ale nie vždy dokonale. Iba to prijímanie je skutočne sväté a životodárne, ktoré je trvalé a ktoré sa odohráva v prostredí Máriinej duše. Sv. Ambróz nám radí: „Ak chceš prijať Ježiša do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.“ Sväté je to prijímanie, ktoré sa deje v Duchu svätom a v ovzduší Máriinej duše. Máriina duša, to je duša úplne odovzdaná a preto úplne zahrnutá milosťami.
Sledujme Pannu Máriu, ako ona počína z Ducha Svätého. Najprv k nej zaznieva Božie Slovo. Bez lásky ku Slovu Božiemu, nie je možné prijať Ducha Svätého. Sv. Augustín nazýva Božie Slovo: „Sacramentum audibile“ – sviatosťou počutia. Posväcujeme sa počúvaním Slova, ak sa s ním zjednocujeme vo vôli, v myslení, v citoch. Náš otec sv. František hovorí, že skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa. Nemôže počať z Ducha Svätého, kto nemiluje Slovo. P. Mária stojí pred nami ako prvá kresťanka, pretože kresťanstvo začína tam, kde človek prijíma Krista. Ona je vzorom a matkou našej duchovnosti,.
Túto svoju úvahu zakončím výrokom sv. Augustína: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela, keď sa v nej Kristus vtelil, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha.“