V dnešnom evanjeliu počujeme ako jeden zo zákonníkov pristúpi k Ježišovi a pýta sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ Ježišova odpoveď je vlastne skrátená verzia príkazu z Deuteronomia, ktorý v plnej verzii zneje: „Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes hovorím, budú v tvojom srdci, budeš ich opakovať svojim synom a hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome alebo cestovať, či budeš líhať alebo vstávať. Priviažeš si ich ako znamenie na ruku a budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami. Napíšeš ich na veraje svojho domu a na svoje brány.“ Tento text, ktorý židia označujú slovom „Shema (Počuj)“ tvorí zároveň základnú židovskú modlitbu, ktorá do dnešného dňa zaznieva z domácností veriacich židov každé ráno a večer – má teda veľký význam v židovskej tradícii. Ide tu vlastne o liturgický text, ktorý je určený na to, aby sa stále opakoval, aby si ho človek pripomínal. Božie Slovo má v sebe náboj – potenciál, ktorý sa trvalým opakovaním v človeku uvoľňuje.
Zvykneme hovoriť, že sa jedná o prikázanie lásky k Bohu. Možno nás prekvapí skutočnosť, že pri hlbšom štúdiu človek zistí, že to vlastne v pravom význame slova nie je príkaz, lepšie by bolo hovoriť o norme, zákonitosti, ktorá platí medzi človekom a Bohom. Shema popisuje princíp, ktorý platí medzi počutým Božím Slovom a jeho pôsobením v nás. Pri gramatickom rozbore hebrejského textu čitateľ objaví zaujímavú skutočnosť. V danom texte nachádzame sloveso ako v tvare rozkazovacom, najmä však slovesá v spôsobe oznamovacom. Jediné sloveso v rozkazovacom spôsobe je práve ono prvé slovo „Počuj!“ (Počuj a poslúchaj) Všetky ďalšie sú v tvare oznamovacom. Mali by teda skôr znieť „milovať budeš“ – nie v zmysle príkazu „miluj!“, ale skôr v zmysle niečoho, čo sa s nami stane, keď vierou prijmeme do seba Božie Slovo. Prvým z následkov počutia a uposlúchnutie je, že miluješ Boha, ďalej, že máš Jeho Slovo vo svojom srdci, v duši, v myslí, text pokračuje: vštepuješ ho svojim synom a dcéram t. j. ide to z teba von, a tiež je to vidieť okolo teba – na tvojich verajach, bránach … Totiž kto Boha počúva, ten ho miluje!
V texte sa uvádza, že následkom ľudského počúvanie Boha sa v nás objaví Láska, ktorá pramení zvnútra. Keď hovoríme o Božom Slove, musíme si uvedomiť, že týmto termínom označujeme dve skutočnosti: Božie slovo ako inšpirovaná zbierka kníh, teda Biblia, ale zároveň Božie Slovo ako II. Božská Osoba, teda Logos. Týmto Slovom je Boží Syn, jeden zo svätej Trojice, ktorý je jednej podstaty s Otcom, skrze Neho a pre Neho bolo všetko stvorené. A toto Božie Slovo je živé a Účinné. Keď ho počujeme a vierou prijímame, vstúpi do nášho srdca a naša duša sa začne rozvíjať k dokonalosti. Ježiš je Život našej duše. Až vtedy človek miluje Boha, pretože Boh je Láska a bez Neho žiadna skutočná láska nie je možná.
Druhé slovko hovorí o tom, komu je toto prikázanie určené: „Izrael!“ Slovo Izrael sa prekladá ako „Boží bojovník“, „Boží hrdina“, „Boh zápasí“. Jakub dostal toto meno po zápase s Bohom o požehnanie. Keď sa chceme Bohu páčiť, musíme v tomto svete prijať zápas ako normu života. Bez zápasu zo sebou, bez zápasu so zlým duchom tohto pomýleného sveta, a predovšetkým bez zápasu o Božie požehnanie, nemôžeme hovoriť o láske k Bohu. My všetci máme byť Izraelom a stávame sa nim natoľko, nakoľko zápasíme so zlom z lásky k Bohu. Sv. František hovorí, že „každé prekonané pokušenie je akoby snubný prsteň, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka.“
Môžeme si ešte položiť otázku: O čo ide, keď sa hovorí, že si Božie slovo uviažeš na ruku, alebo si ich napíšeš na dvere domu? Opakovanie, vštepovanie, o ktorom sa tu hovori nie je opäť záväzným príkazom pre človeka. Naopak aj tu ide o akúsi prirodzenú reakciu človeka, ktorý je toho plný a preto to tak robí. Pretože je človek plný do neho vloženého Slova a lásky k Bohu, tak kadiaľ chodí, je to z neho cítiť. Aj keď leží, alebo sedí, chodí, vstáva, robí – je človek tak plný, že to z neho ide von.
Ako náhle človek počuje a je naplnený Božím slovom a láskou je to na ňom jednoducho vidieť. Láska preniká naše ruky, prechádza do konania dobrých skutkov. Ako na rukách, tak na tvári, na dome, na bráne pravdepodobne sa myslí na brány mesta – aj v meste, kde ľudia počúvajú Boha je to vidieť. To, ako je to vidieť, ako sa to prejavuje, o tom text nehovorí, len konštatuje, že tomu tak jel Podobne o tom hovorí aj Pán Ježiš, keď hovorí: „Vy ste svetlo!“ alebo Mat 5,13 „Vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta, keď rozsvietite svetlo, nekladiete ho pod mericu … Nemôže to zostať skryté.
Pán Ježiš dopĺňa toto prvé prikázanie ešte o ďalší rozmer. Najskôr povie: „Poslúchni a budeš milovať svojho Boha“ a potom dodá – „tým tiež miluješ svojho blížneho!“ Milovanie Boha nie je oddeliteľné od milovania človeka. Teda do človeka počúvajúceho Boha, je vložené Božie Slovo a to Slovo preniká zvnútra jedinca von a to nielen k hraniciam vlastných dverí, alebo brán, ale aj za ne – k ďalším ľuďom, domom. Jedine takto sa dá robiť evanjelizácia, pretože jedine taký človek má svoju skúsenosť s Bohom a má v sebe svedectvo o Božej moci. Ako som už hovoril tento text nie je príkazom. Veď ako si môže človek uviazať na ruku, čelo, alebo bránu slová, ktoré sú v srdci?! Avšak dodnes židia berú tieto Božie slová tak vážne, že si skutočne na ruky aj čelá uväzujú schránky, v ktorých je kúsok papiera so slovami shema. Vyznávajú že tieto slová, pre nich majú nedozerné význam a hlbokú cenu a chovajú k nim veľkú úctu.
Nuž a na záver otázka: Čo má človek počuť? „Počuj …“ Máme počuť, že Pán je náš Boh a je len jeden! Boh jeden, jediný, alebo tiež jedinečný je ten, ktorý nás vyvádza z Egypta, z otroctva hriechu. To znamená, že s ním máme konkrétnu osobnú skúsenosť. Zážitok nielen osobný, ale aj kolektívny. Boh je ten, ktorý sa prejavuje v tom, že vyvádza človeka z Egypta. Tu je možné tiež povedať, že tvar hebr. slová pre číslovku jeden „echat“, môže mať aj iný význam a to význam v 1. os. „Ja“ – „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Hospodin ja.“ Je to teda Pán, ktorý tvorí jednotu medzi Bohom a človekom. On je sám tou jednotou a On ju sám aj tvorí. Zjednocuje počúvajúceho človeka so sebou a tiež zjednocuje počúvajúcu obec veriacich so sebou a tiež medzi sebou. Boh hovorí a tým zjednocuje počúvajúceho človeka s človekom.
Pre krátkosť času uzavriem slovami sv. Františka, ktoré stručne vyjadrujú, čo to znamená milovať z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily: „Buď vôla Tvoja, ako v nebi tak i na zemi, aby sme Ťa milovali celým srdcom, keď na Teba budeme stále myslieť; celou dušou, keď po Tebe budeme stále túžiť; celou mysľou, keď k Tebe budeme smerovať všetky svoje úmysly a vo všetkom budeme hľadať tvoju česť, a celou svojou silou, keď dáme všetku svoju energiu a schopnosti duše i tela do služby Tvojej lásky a nikam inam, a aby sme milovali svojho blížneho ako samí seba, keď strhneme všetkých, ako sme len schopní, k Tvojej láske a keď sa budeme radovať z dobra druhých ako z vlastného, budeme mať účasť na ich utrpení a neublížime nikomu.“