Otázka zákonníka mieri k tomu, čo je najdôležitejšie, čo nesmie byť nikdy porušené, ak chceme hovoriť o správnom náboženstve. Stáva sa, že i my musíme premýšľať nad tým, čo je v našom náboženstve, v jeho obradoch a v jeho prikázaniach nahraditeľné a čo teda môžeme zrušiť a čo nikdy nemôžeme obetovať. Obetovať môžeme len nižšie kvôli vyššiemu, ale nikdy nie naopak.
Odpoveď Pána Ježiša, je vlastne skrátenou verziou príkazu, ktorý z vrchu Sinaj prijal Mojžiš od Boha. Je to prikázanie, bez ktorého zachovávania by sme sa určite minuli cieľa a to večnej spásy i keby sme všetky ostatné prikázania zachovávali do puntíka. Skúsme si toto prikázanie, ktoré je prvé zo všetkých, prebrať podrobnejšie. Najprv ho zopakujem: „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily.“
Možno nás zarazí skutočnosť, že sa tu hovorí o Láska ako o príkaze. V našom ponímaní je láska čosi spontánne, čo vznikne ako odozva na stretnutie s určitou hodnotou. Láska k Bohu ako príkaz? Keby sme boli normálni, mali by sme tento imperatív vpísaní hlboko vo svojom srdci, mali by sme vpísanú nesmiernu vďačnosť a lásku voči Tomu, ktorý nás stvoril. Ale vidíme, že žijeme akosi nenormálne, bez tejto vnútornej odozvy na skutočnosť stvorenia. Žijeme bez poznania Boha. Po dedičnom hriechu nie sme úplne normálni: „Rozum človeka sa zatemnil, vôľa sa naklonila k zlému…“ A preto sa nám musí často prikazovať tak, ako sa prikazuje chorému, musia sa nám prikázať veci, ktoré slúžia k nášmu dobru, lebo naša chuť je pokazená. Chutí nám zlo, ale keď ho urobíme, sme nešťastní. Dobro nám nechutí, ale keď sa premôžeme a urobíme ho, nachádzame svoje šťastie. Preto sa nám v Božom zákone prikazujú veci úplne normálne, aj keď pre nás postihnutých dedičným hriechom, nie úplne samozrejme.
Prikázanie lásky k Bohu začína hebrejským termínom: „Šema“. „Počúvaj“. Základným predpokladom akejkoľvek lásky je podmienka: „Počúvaj“. Nedá sa hovoriť o láske, kde nie je ochota počúvať a poslúchať. V našom jazyku sú to vlastne dve slová, ktoré vyjadrujú to isté: „počúvať a poslúchať“. Pán Ježiš hovorí, že základom lásky k nemu je „poslušnosť jeho príkazom!“ Nie cit, ale vôľa je rozhodujúca. Teda „počúvaj a poslúchaj!“ V absolútnej miere to platí o láske k Bohu, relatívne aj o našich medziľudských vzťahoch. Koľko manželstiev stroskotá práve na tejto neochote počúvať sa navzájom.
My všetci sme tak zahrabaní sami do seba, že naše vyslobodenie začína týmto príkazom: „Počúvaj!“ Pravé pokánie začína práve v ochote počúvať, čo hovorí Pán. Láska k Bohu má svoje ťažisko v poslušnosti jeho Zákonu. Len vtedy môžeme pravdivo povedať Bohu: „Milujem Ťa“, keď sa chránime hriechu v akejkoľvek podobe. Všetko je hriechom, čo nás oddeľuje od lásky k Bohu. Láska k Bohu nespočíva natoľko v náklonnosti a v sympatii, ako skôr v dôvere Bohu a v poslušnosti jeho príkazom. Láska túži po svojej odozve v nás. Láska voči Bohu nespočíva prednostne v krásnych citoch, ale v zjednotení s vôľou Božou. Pán Ježiš na inom mieste potvrdzuje: „Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje!“
„Šema“ – „počuj“ je prvý imperatív najväčšieho prikázania Lásky k Bohu a zároveň je cestou k uzdraveniu. Mnoho zázrakov sa dialo v kontakte s Ježišovým telom, ale možno omnoho viac a väčšie sa diali pri pozornom počúvaní Jeho slova. Základným predpokladom našej spásy je ochota počúvať Spasiteľa. Počúvať a poslúchať Ježiša nie je to isté ako chodiť do kostola. Požiadavky Ježiša idú ďalej ako sviatočný nedeľný život. Siahajú až tam, kde sa denne bijeme za svoje právo na život, do každodennej driny a lopoty.
Druhé slovko hovorí o tom, komu je toto prikázanie adresované: „Izrael!“ Slovo Izrael sa prekladá ako „Boh zápasí“. Jakub dostal toto meno po svojom zápase s Bohom o požehnanie. Ak sa chceme Bohu páčiť, musíme v tomto svete prijať zápas ako normu života. Bez zápasu zo sebou, bez zápasu so zlým duchom tohto pomýleného sveta, a predovšetkým bez zápasu o Božie požehnanie, nemôžeme hovoriť o láske k Bohu. My všetci máme byť Izraelom a stávame sa ním natoľko, nakoľko zápasíme so zlom z lásky k Bohu.
„Pán, náš Boh, je jediný Pán!“ Slovo Pán je prekladom slova Adonaj, ktoré zasa tvorí v hebrejských textoch nahrážku za sväté Božie meno JHWH, ktoré Židia z preveľkej bázne a úcty zbytočne nevyslovovali. V dobe cirkvi sa tento istý titul dáva Ježišovi, lebo „Ježiš je Pán“. Náš Boh je jediný a nikto a nič nemá právo na úctu pred ním. V tomto texte je toto slovo „jediný“ možno chápať aj ako jedináčik. A tým chcel Mojžiš povedať, že na Bohu máme lipnúť aspoň tak, ako lipnú rodičia na svojom jedináčikovi. Boh má byť náš jedináčik.
„Milovať budeš Pána, svojho Boha…!“ Nie je tu užité slovo „miluj“ ale „milovať budeš!“. Je to úloha, s ktorou nikdy nebudeme hotoví. Skutočný milovník Boha nikdy nemôže povedať: „Už som miloval dosť!“ Z druhej strany ale platí, že tento tvar slovesa „milovať budeš, je vlastne oznámením, že keď sa rozhodneš poslúchať Boha, už ho miluješ. Ale jak som povedal, s tou Láskou nebudeš nikdy hotový, lebo Ta Láska je prebývanie Boha v nás.
Mnohí vedia, čo je to láska k žene, k manželovi, láska k deťom, ale vie niekto, čo je to láska k Bohu. Možno ju dokážeme pochopiť až v hodine svojej smrti, keď budeme z lásky k Bohu umierať. Možno sa to bude zdať silné, ale láska voči Bohu – to je poslušnosť až na smrť, ako to zjavuje svojím životom sám Ježiš. Blížneho máme milovať ako seba samého, ale Boha máme milovať viac ako seba samého. V láske voči Bohu máme prekročiť hranice svojho egoizmu. Preto môže táto láska aj bolieť. Boha, svojho Stvoriteľa, svojho Otca a Pôvodcu, Boha, bez ktorého by sme vôbec neboli a netešili sa z daru bytia a života, máme milovať celým srdcom, celou dušou, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle. On má byť na úplne prvom mieste v našich srdciach, dokonca ešte pred nami samými.
Človek dostal úžasnú ponuku milovať Boha. My môžeme milovať Boha. Boh sa nechová ako žena, ktorá vedomá si svojej krásy, odkáže nejakému svojmu ctiteľovi: „Ani na mňa nepomysli!“ Boh chce, aby sme na Neho stále mysleli a po Ňom túžili. Boh, ktorý vyslovil tento príkaz, sám miluje človeka, ktorého stvoril pre Seba, ktorého stvoril pre Lásku. Ten, ktorého poznáme rozumom ako Stvoriteľa sveta, chce byť poznávaný aj srdcom ako Milenec.
Pre krátkosť času zakončím slovami sv. Františka, ktoré stručne vyjadrujú, čo to znamená milovať z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily: „Buď vôľa Tvoja, ako v nebi tak i na zemi; aby sme Ťa milovali celým srdcom, keď na Teba budeme stále myslieť; celou dušou, keď po Tebe budeme stále túžiť; celou mysľou, keď ku Tebe budeme smerovať všetky svoje úmysly a vo všetkom budeme hľadať Tvoju česť; a celou svojou silou, keď dáme všetku svoju energiu a schopnosti duše i tela do služby Tvojej lásky a nikam inam, a aby sme milovali svojho blížneho ako samí seba, keď strhneme všetkých , ako sme len schopní, k Tvojej láske a keď sa budeme radovať z dobra druhých ako z vlastného, budeme mať účasť na ich utrpení a neublížime nikomu.“