Zamyslime sa dnes spolu nad týmto prvým a najhlavnejším prikázaním lásky k Bohu a k blížnemu. Myslím, že som už viackrát rozoberal toto prikázanie Dnes by som sa na neho chcel pozrieť z inej strany. Chcel by som odpovedať na otázku: „Prečo mám milovať Boha a svojho blížneho?”
My ľudia tohto veku sme už tak uspôsobený, že dokiaľ nepoznáme dôvody, búrime sa. Myslím si, že každý jeden z vás, ak je úprimný, dá mi za pravdu, že toto prikázanie ešte neuskutočnil. Možno práve preto, že si vôbec neuvedomoval to: prečo? Prečo je to príkaz. Ako sa zhoduje láska a príkaz? Môže niekto uložiť lásku ako zákon? Môže byť láska zákonom? Ľudia, akoby sme boli šťastní, keby v našej spoločnosti bola láska najvyššou normou, najvyšším zákonom.
Odpovedzme na otázku: Prečo mám milovať Boha? Pretože, On je ten, ktorý ma miluje skôr a predtým. On ma povolal k životu, pretože mi chce dať účasť na svojom blaženom živote. Možno, že tu sa môžeme dotknúť prvého nedorozumenia medzi nami a Bohom. My totiž máme strach z existencie. Boh nás pozýva k bytiu a my sa bojíme byť. Cítime, že bytie je zodpovednosť a my nie sme zodpovední. Cítime a vieme aj zo Zjaveného Božieho Slova, že naše bytie na tomto svete sa stále pohybuje medzi Spásou a Zatratením. Obviňujeme Boha, ktorému vravíme, prečo si ma stvoril, keď si vedel, že ja môžem zlyhať. Boh Izraela však nie je Bohom karmy, kde každý dobrý i zlý čin pretrváva naveky a ovplyvňuje našu večnosť. Boh Písma Svätého, Boh Izraela pozná pokánie a ponúka pokánie: „Ak sa hriešnik odvráti od svojich ciest, ja si na jeho hriech viac nespomeniem”. Boh Izraela pozná odpustenie. My všetci sme ľuďmi na ceste. Táto cesta má dva konce a to je úplne normálne, že každé cesta sa môže rozprestierať medzi dvomi pólmi. Jeden pol našej cesty je Boh a večná blaženosť. Druhý pol našej cesty je bezbožnosť, nešťastie a neblaženosť. Človek je pozvaný vybrať si život. Tiahnutie k nebytiu ku smrti ako sa objavuje v každom hriechu, či je to droga, alkohol, nemravnosť, vražda a zabitie, je čosi patologické.
Každý hriech má v sebe čosi z tej scény, ktorá je zachytená v evanjeliu, keď sa Pán Ježiš stretá s posadlým, ktorý sa tlčie kameňmi. Každý hriech predovšetkým ničí a likviduje samého človeka. Keď’ má Boh tvoril, nemohol sa ma najprv opýtať, či sa teším na to, že budem, pretože som ešte nebol. Dialóg je možný až od momentu môjho stvorenia. Nikto z nás sa nemôže oprávnene búriť voči Bohu, prečo si ma stvoril. Mnohí ľudia v modernej dobe formulujú takto svoj vzdor voči Bohu ale pritom sa úzkostlivo boja o svoj život. Sú vďační ľuďom, ktorý im život zachránili a nie sú vďační rodičom, ktorý im dar života sprostredkovali. Podvedome všetci uznávame, že byť je viac ako nebyť!
Viete všetci veľmi dobre z Písma Svätého, že keď Boh stvoril človeka umiestnil ho do rajskej záhrady. Myslím, že Adam si túto otázku vôbec v tomto zmysle nekládol: „Prečo si ma stvoril Bože?” Táto otázka sa objavuje asi až po páde do hriechu, až po zážitku zla. Ale pôvodný Boží zámer nebol hriech a ani zlo ale raj. Človek odmietol Boha a stratil Raj. To je veľmi výrečná spojitosť. Raj je tam, kde je Boh. Tam, kde je Boh prijímaný a uznávaný, tam je Raj. Ale kde je odmietnutie Boha, tam je peklo. Peklo je snaha zbaviť sa Nezbaviteľného Boha. Je to absurdná snaha a preto je to Peklo. Lenže nikde v Písme nečítame, že by Boh stvoril Peklo. Boh nechce Peklo, a Peklo nechce Boha. V tomto je večná tragédia, pretože Boh je Spása, Boh je Raj. Boh nikoho z nás nepozýva do zatratenia. Boží Syn prišiel preto na svet, aby zmaril skutky diabla.
Musíme si uvedomiť, že sa všetci ako dedičia prvotného hriechu nachádzame vo veľmi ťažkej situácii. Sme ako ľudia, ktorí padli do jamy, v ktorej je tma, a v ktorej sa nemôžu zorientovať. Musíme počúvať pokyny toho, kto z tej jamy vyliezol, ktorý našiel cestu von a tým je Ježiš Kristus, ktorý slávne premohol smrť. Musíme žiť podľa jeho príkazov, aby sme našli cestu von. Ak niekto odmieta Krista, odmieta svoju záchranu a potom mu bude stále horšie a horšie až to bude najhoršie. Kresťanstvo nie je folklórom, kde stačí dívať sa a počúvať. Kresťanstvo musí byť žité, musia byť v ňom kroky viery, aby sme zrazu zistili, že tma mizne a objavuje sa Svetlo Spásy.
Boh nevytvára zatratenie ale to si človek vytvára sám, keď sa ako posadlý v evanjeliu ohradzuje proti Bohu: „Čo ťa do nás Ježišu, prišiel si nás zahubiť?” Veľmi často sme aj my veriaci podobní človeku, ktorý vzdychá, že je chorý, ale k lekárovi nejde. A keď aj ide, odmieta brať liečebnú kúru. Môže v takomto prípade lekár pomôcť. je azda lekár vinovatý, že chorému je stále horšie.
Boh je môj Stvoriteľ. Boh je však aj môj Spasiteľ. Keď sme si to my ľudia pokazili na tomto svete, znovu prichádza Boh v osobe Ježiša Krista a ponúka spásu. Nie nejakú lacnú spásu, ale spásu za cenu kríža. Liek môže byť horký, ale dôležité je či je účinný. Neodmietajme liek, len preto, že je horký.
My všetci, koľkí sme tu, sme zranení vo svojom vzťahu k Bohu, preto ho nemilujeme, tak ako by sme mali, ale preto, že ho nemilujeme, sme zranení vo vzťahu k Bohu. Keby sme ho milovali, jeho objatie by nás uzdravilo.
Ako milovať Boha? Poslušnosťou jeho príkazom. Takto nás vyučuje Ježiš: „Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje, aj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a budeme u neho prebývať!” Ježiš sľubuje, že ak budeme poslúchať jeho Slovo, Boh sa vráti k nám a zmizne naše zranenie. Ak bude Boh v nás, prestaneme vyčítať Bohu, prečo si nás stvoril. Len, keď je Boh vo mne, som hodný lásky, dokážem sám seba milovať. Bez Boha som kus boľavej hliny. Moja hodnota je v tom, že tento hlinený dom, moje telo sa stáva chrámom Ducha Svätého. Keď viem milovať sám sebe, dokážem mať rád aj ostatných ako seba.
Prečo mám milovať Boha? položme si túto otázku ešte ráz. Pretože v tom je moja Spása. Môžeme si znovu pomôcť podobenstvom, prečo miluješ svojho muža alebo ženu, pretože je ti s ním, s ňou dobre. Tak je to aj s Láskou k Bohu. Ak Boh vyžaduje Lásku od nás, robí to nie kvôli sebe, ale kvôli nám, pretože On je Najvyššie Dobro, Večné Dobro, Všetko Dobro.