V druhom čítaní sa nám prihovára apoštol Pavol a hovorí o tom ako treba prijať Božie Slovo, aby prinieslo úžitok. Hovorí: „Preto aj my neprestajne vzdávame vďaky Bohu za to, že keď ste od nás prijali Božie Slovo, ktoré sme hlásali, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale – aké naozaj je – ako slovo Božie; a ono pôsobí vo vás veriacich.“
Najprv apoštol ďakuje, že Solunčania neprijali jeho hlásanie, len ako ľudské slovo, hoci im ho ohlasovali ľudia. Najprv sa zamyslíme nad tým, ako prijímame ľudské slová? Nakoľko každý človek je omylný a dokonca hriešny, prijímame ľudské slová s určitou rezervou. Túto rezervu si ponechávame preto, lebo človek sa môže mýliť a tiež preto, lebo človek je schopný aj zámerne klamať. Túto rezervu nám diktuje zdravý rozum a naša skúsenosť. A predsa má každý človek akýsi vrodený zmysel pre Boha. Zjavuje nám to naše vlastné srdce a svedomie. Keď sa človek stretá s Bohom a s jeho Slovom, vie s kým má tú česť. Boh musí byť ľudskej duši zrejmý. Ak by duša nemala istotu, či je to Boh, tak to určite Boh nieje. Mohli by sme to vysloviť aj takto: Boh a ľudská duša sú starí známi. Duša má v rodenú schopnosť poznať svojho Pána a Stvoriteľa.
Apoštol hovorí o tom, že Solunčania prijali jeho hlásanie, ako Božie Slovo a ono v nich pôsobí. Čo je to Božie Slovo? Lepšie by bolo formulovať túto otázku: „Kto je Božie Slovo?“ Božie Slovo je druhá Božská Osoba, jeden zo svätej Trojice. Je Živou Osobou a zároveň Nezrušitelným a Neodvolateľným Slovom, je to Boží Syn, splodený, nestvorený, jednej podstaty s Otcom, skrze neho bolo všetko stvorené. Teda Božie Slovo stojí v základoch nášho stvoreného sveta, lebo všetko povstalo Božím Slovom a stojí v základoch ľudského svedomia. Božie Slovo je Živé a Účinné, je teda čosi viac ako informácia. Je Pravda a Život, je zároveň jediným a absolútne dokonalým Božím Činom. V Bohu Myšlienka, Slovo a Čin je to isté. A preto, lebo jeho Slovo je Pravda, jediný správny postoj k Nemu je prijať ho s istotou.
Zaťažení západným myslením, chápeme vieru ako určitý rozumový úsudok o existencii Boha. Dá sa hovoriť o akejsi filozofickej viere, ktorú by sme mohli vyjadriť takto: „Skúmal som prírodné vedy a dospel som k záveru, že niečo musí byť nad nami.“ Už to je pozitívny krok. Ale takáto čiste špekulatívna viera založená len na ľudskom rozumovom a rozumnom úsudku, nie je ešte vierou v zmysle Písma Svätého, nie je vierou, ktorú prejavil patriarcha Abrahám, keď uveril Bohu a bolo mu to počítane za spravodlivosť a preto takáto len čiste filozofická viera ani nemôže človeka priviesť ku ospravodliveniu. Takáto viera má len malý vplyv na osobný život človeka. Náboženskú prax takýto človek plní pre každý prípad, lebo kto vie ako to bude po smrti, ale postupuje tak, akoby Boh nehovoril do jeho života, ako by vôbec neexistovalo Božie Slovo.
Prečo je to tak? Kde hľadať korene tejto akoby viery? Mnohí spomedzi nás zabúdajú na to najdôležitejšie, že predmetom viery je Božie Slovo a spôsob prijatia je neochvejná istota alebo istá viera. Sv. Pavol po svojom prehlásení o prijatí jeho hlásania ako Božieho Slova zo strany Solunčanov, konštatuje, že Ono, teda Božie Slovo, v nich pôsobí. To „pôsobí vo vás“, má viacero príčin. Pôsobí preto, lebo je Živé a Účinné, teda pôsobí z vlastnej svojej podstaty a pôsobí tiež preto, lebo bolo prijaté vierou, teda preniklo do nášho vnútra skrze našu vieru, ktorá si je istá. Len takto prijaté Božie Slovo môže naplno rozvinúť svoju účinnosť vzhľadom k nám. Dokiaľ neuverím informácii, že som vyhral v lotérii prvé miesto, tak sa z toho nebudem vedieť radovať. Zaznieva k nám omnoho úžasnejšia zvesť ako je prvé miesto v lotérii, zaznieva k nám zvesť tom, že Boh nás miluje, že je nesmierne dobrotivý, že nám hriechy odpustil a že nás pozýva k sebe do neba. Dokiaľ tomu neuveríme, ostávame stále ľuďmi negácie, nechutní, depresívni, stále reptajúci, bez nádeje. Ak uveríme, budeme spasení. Začíname myslieť pozitívne, začíname veriť, dúfať a milovať, začíname konať pozitívne. Vada našej akoby viery je v tom, že Božie Slovo neprijímame s istotou, teda mu neveríme. Ak však niekto začne pochybovať, už zostupuje z roviny viery.
Katolícke náuka o viere výrazne potvrdzuje, že viera sa vo svojej podstate spája s istotou. Logické uvažovanie o procese viery by sme mohli vyjadriť nasledujúcim sylogizmom: „Boh niečo povedal. To, čo povedal Boh, je predmetom viery. Boh je Svätý, preto nemôže klamať. Boh je vševediaci, preto sa nemôže mýliť. Ak vieme o niečom, že to povedal Boh, tak náš postoj voči tomu sa môže prejaviť len vierou, ktorá nepripúšťa žiadnu pochybnosť. Keby sme si pripustili pochybnosť, odmietli by sme autoritu Boha. V tomto zmysle je pochybnosť znevažovaním Boha (hriechom), lebo predpokladá, že pochybujeme, či Boh svoje Slovo dodrží, či je vierohodný. Týmto spôsobom už v raji ľudia urazili Boha. Diabol spochybnil pred nimi rozumnosť a opodstatnenosť Božieho príkazu a oni sa nechali oklamať. Samozrejme, môžu existovať pochybnosti iného druhu: „Či to naozaj Boh povedal? Či som tomu dobre rozumel?“ Ale, ak s istotou viem, že ku mne hovorí Boh, vtedy nemám inú možnosť ako veriť, alebo uraziť Boha.
Veľmi často našej viere ku zrelosti chýba znalosť Božieho Slova. Máme akúsi teologickú vieru, ktorú vyjadríme modlitbou Kréda, teda vyznaním teologických právd ale viera je čosi omnoho širšie. Viera je vzťahom k Božiemu Slovu a to v celej jeho šírke, teda ako dôvera v osobu Ježiša aj s jeho prisľúbeniami. Musíme urobiť závery z našej viery. Teda ak veríme vo vykúpenie a spásu vykonanú Kristom, ak veríme v odpustenie hriechov ako v objektívnu skutočnosť existujúcu od chvíle Spasiteľovej smrti na kríži skrze vieru a ľútosť, môžeme túto skutočnosť aktualizovať na svoj život. Vtedy to, čo Boh skrze Krista urobil pre nás objektívne, stáva sa pre nás subjektívnym, stáva sa to naším osobným vlastníctvom. Pretože Boh, ktorý nás stvoril bez nás, chce aby sme sa slobodne rozhodli pre spásu. Sv. Augustín vyjadruje tento zákon takto: „Ten, ktorý ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba”. Boh chce, aby sme ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou, vošli do skutočnosti spásy, aby sme vedome a dobrovoľne prijali to, čo nám On ponúka. Môžeme to urobiť v každej chvíli, Boh totiž nikdy neodvoláva svoje Slovo. Preto teológia sviatostí potvrdzuje to, že sviatosti pôsobia „ex opera operato” to znamená, že nepôsobia mocou ľudskej zásluhy a ľudského úsilia zo strany vysľuhovateľa, ale mocou samého spasiteľného diela Kristovho, ktoré sa v nich aktualizuje. Od nás Boh očakáva vedomý a slobodný čin viery.
O sv. Františkovi sa píše: „Preto sa svätec snažil žiť radostne a zachovával si pomazanie ducha i olej radosti. Bedlivo sa vystríhal skľúčenosti, ako by to bolo najväčšie zlo. Akonáhle spozoroval, že vstupuje do jeho duše, rýchlo sa ponoril do modlitby. Hovoril totiž: „Božieho služobníka môžu niektoré veci zmiasť, ale vtedy sa má rýchlo ponoriť do modlitby a pred Najvyšším Otcom zotrvávať tak dlho, až sa mu zasa vráti radosť zo Spásy. Ak zotrvá v zádumčivosti, ťažkomyseľnosti, zakorení sa v ňom ono babylonské zlo, ktoré srdca nahlodá akoby hrdzou, ak nebude slzami ihneď vyhladené.”