V dnešnom čítaní z evanjelia podľa Lukáša sme počuli: „V istú sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali.” My všetci sme pozorovaní ľuďmi ináč zmýšľajúcimi. Každý kresťan a Kristov učeník je veľmi pozorne sledovaný svojím prostredím. Nekážeme len slovami ale celým štýlom svojho živote. My všetci máme veľmi pozorne sledovať Ježiša ako svojho učiteľa a napodobňovať ho. Alelujový verš nám opakoval slová Pána Ježiša: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.”
Nielen farizeji sledovali Ježiša, ale aj On ich veľmi dôkladne pozoroval. „Keď Ježiš videl, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo.” Každý hlásateľ evanjelia si má všímať svoje prostredie a to z dvoch príčin, aby zistil hlavný problém ľudí, s ktorými žije, teda aby zistil ich diagnózu. Ale aj preto, aby zistil načo pozitívne môže nadviazať svoje hlásanie.
Pán Ježiš nepotreboval žiadne učebné pomôcky. Život ľudí a okolitá príroda to boli jeho pomôcky, ktoré používal pri ohlasovaní. Pán Ježiš použil ako základ pre svoje podobenstvo tú situáciu, ktorú bezprostredne mal pred očami. Situáciu, v ktorej hlavnými hrdinami boli práve tí, ktorým chcel kázať o poníženosti: „Ak ťa pozvú na svadbu, nesadaj si na prvé miesto. Lebo medzi pozvanými môže byť niekto váženejší ako ty; príde ten, čo pozval teba i jeho, a povie ti: „Uvoľni miesto tomuto” a ty budeš musieť odísť s hanbou na posledné miesto.“ Myslím, že sa dokážete vžiť do tej trápnej situácie, keď človek zaujme nepatričné miesto a musí zaujať miesto nižšie. Toto veľmi bolí a zahanbuje. A nielen, že to veľmi bolí, ale keď človek vidí škodoradostné tváre tých, nad ktorých sa povyšoval, bolí to dvojnásobne. Takúto situáciu vo svojom živote veľmi často prežíva človek, ktorý si namýšľa o sebe a stavia sa vyššie nad ostatných. Ak človek nechce prežiť takúto trápnu situáciu, nech dá na slová Pána Ježiša: „Ale ak ťa pozvú choď a sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval a povie ti: „Priateľu, postúp vyššie!” Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými hosťami.” Človek nesmie o sebe zmýšľať veľmi vysoko. Zvlášť zahanbujúce by to muselo byť, keby mi sám Boh musel povedať: „Postúp nižšie!“ Kam? Čo je nižšie ako nebo? Darmo si nahováram, že som perfektný a pritom mi druhí tvrdia, ako veľmi im ubližujem. Druhí nás lepšie poznajú. Predovšetkým nás ale najlepšie pozná Boh. On nás dokáže milovať aj keď sme veľmi nedokonalí.
Záver dnešného podobenstve je: „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený a kto sa ponižuje bude povýšení.“ Zo skutočnej poníženosti vyviera iná veľmi cenná vlastnosť a to je nenáročnosť. Pretože poznám svoju ničomnosť, uvedomujem si, že si nič dobré nezaslúžim, ale teším sa zo všetkého, čo mi napriek mojej úbohosti darovala nesmierna Božia Dobrota.
Panna Mária hoci je Nepoškvrnená vynikalo čnosťou poníženosti. Veď práve táto čnosť spôsobila, že upútala Boží pohľad. Ona sama hovorí vo svojom speve: „Zhliadol na poníženosť svojej služobnice”. Možno práve na pozadí tohoto vzoru si uvedomíme, aký vieme byť pyšní vo vzťahu k Bohu i k ľuďom. Pýcha je zvláštny pohľad na svet. Ako keď letíte vo výške 10.000 metrov nad Tatrami. Vtedy sa vám tieto hory zdajú byť úplne malicherné. Nič moc, nič veľkolepé. Poníženosť je ako prístup turistu. Keď sa na Tatry dívame zdola sú skutočne veľkolepé. Keď si vyprosíme od Pána Boha skutočnú poníženosť, budeme vidieť hodnotu a krásu každého človeka a každého stvorenia. Boh sám je ponížený. Jeho poníženosť sa zjavila v Kristovi, ktorí je tichý a pokorný srdcom.