Možno očakávate, že sa pokúsim v krátkosti zhrnúť všetky krivdy, ktoré sa nám v minulosti stali, alebo budem pripomínať a roznecovať staré rany s úmyslom, aby sa to už nikdy viac neopakovalo, alebo vynášať svojich a zatracovať tých, ktorí v tej dobe stáli alebo ešte i dnes stoja na opačnej strane. Toto nechcem a nejdem robiť. Zmyslom tejto bohoslužby je vďačnosti voči Bohu, ktorý nás strážil a podľa slov proroka aj „bude strážiť ako pastier svoje stádo“, lebo „nás vyslobodil z ruky mocnejšieho“ a „náš smútok zmenil na radosť, potešil a rozveselil nás po žiali“ (zrov. Jer 31,10-13). A vlastne i za to, že sa tu po 30 rokoch môžeme takto stretnúť v podstate v dobrom zdraví a ešte aj pri zdravom rozume.
Áno, zišli sme sa tu, aby sme spomínali, ale nie v duchu tohto sveta, ale v Božom Duchu. Ľudská túžba je taká, a myslím si, že je to aj dobrý úmysel Ústavu Pamäti národa: „aby sa to už nikdy neopakovalo“, „aby sme to znovu nemuseli zažívať“. Je to dobrá túžba, ale nereálna. Keď sledujeme dianie v tomto svete, musíme dať za pravdu Evanjeliu, ktoré hovorí: „Budú vás prenasledovať pre moje meno!“ Svet nás ľudí po prvotnom hriechu väzí v moci zla. Svet nie je ani Božím Kráľovstvom, za ktoré sa denne modlíme v modlitbe Otče náš, nie je ani našou vlasťou, kde by sme sa mohli pokojne usadiť. Svet máme premôcť. Zmysel našej kresťanskej existencie v tomto svete spočíva v tom, aby sme vydali svedectvo, ktoré sa týka nášho bytia poznačeného a zmeneného Kristom, Vtelenou Láskou.
V úvodných Zdravasoch k bolestnému ružencu sa modlíme na tri úmysly: Ktorý nech osvecuje náš rozum, ktorý nech upevňuje našu vôľu a ktorý nech posilňuje našu pamäť: Modlíme sa za Božie svetlo pre rozum, lebo po prvotnom hriechu sa rozum človeka zatemnil. Prestal vnímať Boha – Večné Svetlo, ako zdroj všetkého správneho poznania. Na rozdiel od iných živočíchov, ktorý hneď po svojom vyliahnutí akosi vedia, čo je pre nich dobré a čo im škodí, človek sa všetko musí učiť. Týmto postihnutím rozumu je postihnutá i ľudská vôľa. Vôľa, ktorej pôvodné určenie je smerovať k Absolútnemu Dobru, a je teda akýmsi duchovným kompasom, tým že sa rozum zatemnil a stratil večný Obzor, tak sa začala kloniť k čiastočným dobrám, ktoré sa ale vo vzťahu k Bohu javia ako zlo. Všetko sa stáva zlom, čo nám chce prekážať na ceste k Bohu. Katechizmus učí: „Vôľa človeka sa naklonila ku zlu!“
A toto všetko má dopad i na našu pamäť. Pamäť je veľkým Božím darom a určitým predobrazom a možno i zárodkom Večnosti v nás. Pamäť, ktorej pôvodným určením je hromadiť múdrosť a skúsenosť s dobrom a tak viesť človeka k stále väčšej múdrosti, vďačnosti a z toho plynúcej lásky, ktorá nás uschopňuje stretnúť sa s Absolútnym Dobrom, po hriechu sa práve táto pamäť, stáva boľavým miestom, miestom hromadenia skúseností so zlom, miestom, ktoré môže byť zdrojom horkosti a zatrpknutosti. Každá skúsenosť so zlom spôsobuje trpkosť, ktorá sa hromadí v našej pamäti. Naša pamäť potrebuje uzdravenie, aby bola schopná Lásky.
Jednu etapu k uzdraveniu našej pamäti nám naznačuje autor listu Hebrejom: „Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa on karhá. Lebo koho Pán miluje, toho tresce, a šľahá každého, koho prijíma za syna.“ Ako chápeme všetko to, čo nás v živote postretlo? Chápeme to, ako dielo slepého osudu, ako súbeh náhodných udalostí, ako niečo, čo nedáva zmysel, alebo prijímame vo viere pravdu o tom, že náš život je Bohom riadený, vrcholne rozumný, výchovný proces? Ak veríme v Boha Otca, tak musíme veriť aj v to, že náš život nie je dielom neosobného osudu, ale že sme v každej chvíli objektom Božej pedagogiky. I keď to vyzerá tak, že si svoj život riadime my sami, predsa platí, že hlbší zmysel udalostiam nášho života dáva Božia múdrosť. Výchovu môžeme posudzovať až podľa konečného efektu a tým je v našom prípade večnosť. Mali by sme prechádzať svojím životom spolu s Kristom, ako to robí sv. Augustín vo svojich „Vyznaniach“. Teda prvým stupňom k uzdraveniu našej pamäti je uvedomenie si a uznanie tejto Božej múdrosti, ktorá sa prejavuje vo všetkom, čo sme zažili.
Krásny vzor takéhoto postoja nachádzame v Písme Svätom v postave Jozefa, syna patriarchu Jakuba. Bratia mu spôsobili mnoho zla, predali ho do otroctva, a on sa milosťou Božou stal záchrancom Egypta a celého sveta. Keď sa dal poznať svojim bratom, zľakli sa, a boli zdesení, a čakali spravodlivý trest. On však namiesto toho k nim milo prehovoril: „Ja som váš brat Jozef, ktorého ste predali do Egypta. Avšak netrápte sa teraz a nevyčítajte si, že ste ma sem predali, lebo ma pred vami vyslal Boh pre zachovanie života… Boh ma poslal pred vami, aby zabezpečil vaše potomstvo na zemi a aby vás zachoval pri živote pre veľké vyslobodenie. A tak ste ma sem neposlali vy, ale Boh. On ma urobil otcom faraónovým, pánom celého jeho domu a vladárom v celej egyptskej krajiny.“ (Gn 45,4-5;7-8) „Vy ste proti mne zamýšľali zlo, Boh však zamýšľal dobro; tým, čo sa stalo, ako dnes vidíme, zachoval nažive početný ľud.“ (Gn 50,20) Jozef sa na svoj život pozerá očami viery. Za svojimi negatívnymi zážitkami začína vnímať Boží prst a Božiu múdrosť a dôležitý je výsledok a ten je jednoznačne pozitívny. A toto môžeme potvrdiť aj my všetci, že výsledok tejto akcie namierenej proti nám bol a je jednoznačne pozitívny.
Možno niekto namietne, že Jozefovi to urobili vlastní bratia, nám cudzí. Jozef bol predaní vlastnými bratmi, ľuďmi rovnakej krvi a toho istého náboženstva a preto o to viac trpel. My sme trpeli od názorovo cudzích ľudí, ale na ľudskej úrovni sme všetci synovia a dcéry Adama a Evy. Jozefovi bratia robili určité pokánie za svoj čin a i oni prešli Božou výchovou, ktorá ich priviedla ku skrúšenosti. Osobné dejiny tých, ktorí stáli alebo ešte dnes stoja na opačnej strane, až na niekoľko výnimiek, nepoznáme. Ale možno až po smrti pochopíme, aké bolo naše svedectvo pre Spásu týchto ľudí nesmierne dôležité. Pán Ježíš nás učí: „Milujte svojich nepriateľov“ (Mt 5,44). A podľa sv. Františka: „Svojho nepriateľa miluje naozaj ten, kto sa nermúti nad bezprávím, ktoré mu nepriateľ koná, ale kto sa pre lásku Božiu trápi nad hriechom v jeho duši a preukazuje mu svoju lásku skutkami.“
Keď chcete počuť po rokoch moje svedectvo o týchto udalostiach, tak sa musím priznať, že som nebol žiaden hrdina, že som si práve v týchto stretnutiach uvedomil absolútnu neschopnosť postaviť sa voči zlu. A to všetko preto, lebo som miloval seba viac ako Boha. Tým, čo sa dialo som bol nepríjemne zaskočený, lebo ma to vyrušilo z určitého pohodlia, v ktorom som si napriek rehoľnému životu a totalite hovel. A práve vďaka tomuto bolestnému zákroku, ktorý Boh učinil skrze totalitnú moc, som si viacej uvedomil, ako strašne potrebujem zmenu na úrovni bytia, ako veľmi potrebujem Ducha Svätého. Apoštol Pavol v liste Rimanom 8,28 prehlasuje: „Vieme, že všetko napomáha k dobru tým, ktorí milujú Boha!“ Všetko záleží od toho, koho milujem a na koho alebo na čo som sa svojím srdcom zavesil. Či lipnem na sebe, na svojom pozemskom živote, na svojich veciach, ktoré predstavujú pre mňa istotu, alebo túžim po Bohu a uvedomujem si, že cesta k nemu môže viesť aj skrze to, čo nazývame katastrofou.
Apoštol Pavol charakterizuje kresťanský život ako život pre toho, ktorý za nás zomrel a vstal zmŕtvych. Ak žijeme pre Krista, ak sme mu odovzdali svoj život, On nás oslobodzuje z otrockej závislosti, ktorá sa točí len okolo seba a žije len pre seba a všetko, čo sa len trochu dotkne Ega, vníma ako katastrofu. Všetko sa môže zdať katastrofou ak sa na to dívame bez viery a keď nemilujeme toho, ktorý toto všetko do nášho života zabudoval, aby sme dospeli k Nemu. Veď najväčšou katastrofou v ľudskom ponímaní je smrť, ale o tej istej smrti nám viera hovorí, že je bránou do večného života. Sv. Terézia Veľká často hovorila: „Solo Dio basta!“ „Sám Boh stačí!“
Verme tomu, že všetko, čo znášame je na našu nápravu. Nie na zlepšenie našej materiálnej situácie ale na prehĺbenie a polepšenie duchovného života, na zvrúcnenie nášho vzťahu k Bohu i k ľuďom. Ak sme v procese výchovy, neprežívame to, ako čosi príjemné, ale apoštol nás nabáda, aby sme si všímali ovocie tejto výchovy, ktorým je upokojujúce ovocie spravodlivosti, ktorá je z Boha, prenikajúceho do našich duší a z tohto sa môžeme tešiť. V tejto výchove ide o naše posvätenie, lebo bez tohto nikto nemôže vidieť Pána a mať s ním blažené spoločenstvo.
V dnešnom evanjeliu sme počuli: „Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ Tieto slová Ježiš adresoval Grékom, ktorí ho chceli vidieť. Kríž je maják, pod ktorým sa zhromažďujú rozptýlené Božie deti. Pre jedných sa zdá bláznovstvom, pre druhých je Božou múdrosťou a mocou. Kríž je miestom Zjavenia Boha v človeku. Kríž je aj starým bojovým umením, ktorým dobro premáha zlo, bez toho, aby prebralo jeho taktiku. Dobro robí zo zla dobrovoľne prijatú obetu a tým ho likviduje a zastavuje. Pán Ježiš najväčší zločin v dejinách ľudstva premieňa na prameň Spásy pre všetkých.
Sv. Bonaventúra hovorí: „Kristus je cesta a brána. Kristus je ako zľutovnica položená na Božej arche a tajomstvo skryté od vekov. Kto sa pozorne pozrie na túto zľutovnicu, čiže kto sa s vierou, nádejou a láskou; nábožne a s obdivom, s plesaním a uznaním; s chválou a jasotom zahľadí na toho, čo visí na kríži, ten s ním koná „paschu“, čiže prechod; aby pomocou palice kríža prešiel cez Červené more; z Egypta vkročil do púšte, kde ochutnáva skrytú mannu; a s Kristom odpočíval v hrobe ako navonok mŕtvy; avšak počujúci, nakoľko je to v putovaní vôbec možné, čo povedal Kristus zločincovi, keď pri ňom visel na kríži: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Zomrime teda a vojdime do tmy, umlčme starosti, žiadostivosti a preludy. Odíďme s Ukrižovaným Kristom „z tohto sveta k Otcovi“, aby nám ukázal Otca a mohli sme s apoštolom Filipom povedať: „To nám postačí.“ (z Putovania mysle do Boha).