V dnešnom evanjeliu znovu vidíme aký dobrý je náš Pán. Počujeme, že Pán Ježiš učil v synagóge. Ale jeho vyučovanie sprevádzali aj skutky. On nielen o láske k blížnemu hovoril. On túto lásku žil. Písmo Sväté hovorí o jednej žene, ktorá už 18 rokov bola zhrbená a trpela akýmsi duchom neduživosti. Nemohla sa narovnať. Pán Ježiš si ju všimol. Nehovorme, že si nás Boh nevšíma. Ak bývame chorý, je to často problém iného druhu, ako problém, že by Boh nevidel, alebo, nechcel pomôcť. Písmo Sväté hovorí, že Boh smrť neučinil a nemá záľubu v smrti živých. Boh nechce smrť hriešnik.
Ten, kto nás veľmi často drží spútaných v chorobe sa volá ináč. Ježiš, konkrétne o chorobe tejto ženy hovorí: „diabol ju mal spútanú 18. rokov“. Teda Boh sa nehlási k jej chorobe. Boh, v osobe Pána Ježiša, koná ináč. Rozväzuje ju a to ihneď, ešte v deň sobotný. A hovorí: „Či, ju nebolo treba oslobodiť ešte v tento deň!“ Ako často sa mýlime, ak si myslíme, že za každou chorobou musí byť Boh. Choroba nás obyčajne zachváti vtedy, ak nie sme úplne na Božej strane. Choroba to je predchuť smrti a o smrti počujeme, že ju Boh neučinil, že prišla na svet závisťou diabla a že ju okúsia všetci, ktorí mu patria.
Dnešné evanjelium nám ukazuje Ježišov postoj k ľudskému utrpeniu. To, čo sa udialo v synagóge sa udialo v čase, keď Ježiš učil. I toto môžeme považovať za jednu lekciu jeho učenia. Najprv nám evanjelista hovorí, že tam bola žena, ktorá už 18. rokov trpela. Bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať. Ona sama i ľudia okolo nej boli zvyknutý, že každú sobotu sa takto objavila medzi nimi. Stala sa súčasťou sobotného zhromaždenia v synagóge. Nikde sa nepíše o tom, že by ona sama myslela, že niečo nie je s ňou v poriadku.
„Keď ju Ježiš zbadal, zavolal si ju a povedal jej: „Žena, si oslobodená od svojej choroby,“ a vložil na ňu ruky.“ Ježiš k nej pristupuje ako suverénny Pán, dokonca sa ani nepýta na jej vieru a ani na jej súhlas s uzdravením. On vidí jej utrápené ale veriace srdce, ktoré i za takýchto životných okolností neodchádza zo zhromaždenia veriacich a váži si ju. Oslovuje ju podobne ako svoju matku v Káne a neskoršie z Kríža: „Žena!“
„Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha.“ Toto je istý znak celkového uzdravenia človeka. Človek, ktorý je telesne i duševne skutočne uzdravený, prepukne do chvály Boha. Človek je uzdravený už tým, že zažije Božiu prítomnosť. Sám Boh je odpoveďou na každé naše ťažké: „Prečo?“
Ľudia sa radovali zo všetkých slávnych skutkov, ktoré Ježiš konal, žasli nad tým, čo sa stalo, pretože to bolo tak veľkolepé. A predsa počujeme, že predstavený synagógy sa nahneval a mal na to svoj dôvod: „Je šesť dní, keď treba pracovať, v tie dni prichádzajte a dávajte sa uzdravovať a nie v sobotu!“ Ľudia videli v tom Boží čin, ale on vnímal prestúpenie Zákona. Ježiš ho nazýva pokrytcom, lebo každú sobotu odväzoval svojho vola od jasiel a viedol ho napájať a nepripúšťal si, že by tým mohol rušiť sobotný pokoj a keď ide o človeka, zrazu nastoľuje iné a tvrdšie kritéria. Vo vzťahu k zvieraťu je mu jasné, čo je správne, ale vo vzťahu k človeku, má zatemnený rozum.
Farizejský názor nebol jediným názorom, ktorý v tej dobe existoval ohľadom soboty. Iný názor hovoril, že mesiáš sa má zjaviť práve v sobotu a zjaví sa so všetkými zázračnými znameniami. Veď Šabat, podľa Božieho plánu, mal byť dňom spojenia človeka s Bohom, svadobnou hostinou človeka s Bohom, zavŕšením Stvorenia, dokonalosťou Stvorenia. A mesiáš prišiel i preto, aby celé stvorenie priviedol k dokonalosti. Každý Šabat je i v súčasnom židovstve dňom očakávania mesiáša.