V dnešnom prvom čítaní sme počuli výzvu: „Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ Máme byť k sebe navzájom láskaví a milosrdní. Katechizmus nás poučuje, že vôľa človeka sa naklonila ku zlu a predsa má naša vôľa úžasnú schopnosť, rozkázať sama sebe, človek nemusí konať zlo, ku ktorému ho tiahne narušená prirodzenosť, ale v každej chvíli sa dokáže riadiť Božím príkazom, ak to skutočne chce. Čiže hoci sme od prirodzenosti zlí, môžeme byť Božou milosťou milosrdní a láskaví, ak to naozaj chceme.
Základom týchto čností je odpustenie, na ktorom sú obidve budované. Ale človek má problém s odpúšťaním. Niekto nás zranil a my teraz nedokážeme odpustiť. Ale znovu je to trošku ináč: „My dokážeme odpustiť, ak to naozaj chceme!“ Lebo v najhlbšom vnútri srdca každého kresťana sídli Boh. V ňom máme zdroj sily a aj vznešený vzor odpúšťania. Máme si odpúšťať navzájom tak, ako nám v Kristovi odpustil Boh. Odpustenie je možné, lebo sám Boh odpúšťa.
Môžeme sa pýtať: „Ako nám Boh odpustil v Kristovi?“ Už na Veľký piatok sme rozjímali nad tým, ako sa Boh zvláštne zachoval v smrti svojho milovaného Syna. My všetci sme spáchali super hriech a super zločin, lebo len takto môžeme označiť to, čo ukrižovanie Božieho Syna bolo a je v Božích očiach. V jeho násilnej smrti naše zločiny a hriechy dosiahli svoj vrchoľ. Už väčšie pohŕdanie a zneuctenie Božieho Syna si snáď ani nevieme pri všetkej skazenosti vymyslieť. Ak by v okamihu Kristovej násilnej smrti nastal koniec sveta a večné zavrhnutie človeka, bol by to spravodlivý trest.
Ale ako postupuje Boh? Môžeme sa aj takto opýtať: „Ako postupuje Bohočlovek?“ Lebo to, čo sa udialo na kríži, je zároveň dielom Boha ale aj jedného konkrétneho človeka. Svätý Pavol na to naráža v ďalšom verši: „Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!“ Ježiš aj ako pravý človek dáva všetkému úplne iný zmysel. On sa dobrovoľne vydáva do našich zločinných rúk. Ale On sa skrze tieto naše zločinné ruky vydal s absolútnou dôverou Bohu Otcovi. On vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône! Ježiš robí zo zla obeť a ako počujeme, táto obeť sa Bohu páči. Boha nemôže uzmieriť zločin, ale naopak uzmieruje ho prejavená Láska. Uzmieruje ho to, že Ježiš ako človek až dokonca neprestal byť Božím Obrazom, obrazom Božej Lásky. V Ježišovi sa naplnil Boží zámer s človekom. Boh sa zjavil skrze človeka po dedičnom hriechu v trochu zmenených okolnostiach. Zjavil sa ako trpiaca láska, ktorá odpúšťa a sa zľutúva.
Sám Ježiš svojou dobrovoľnosťou dal týmto skutočnostiam iný zmysel, ale aj Boh Otec im dal iný zmysel. Boh to všetko premyslel na dobro. Stalo sa niečo podobné ako v prípade Jozefa, Jakubovho syna, ktorého bratia zločinne predali do otroctva, ale Boh to všetko premyslel na dobro a Jozef sa stal záchrancom a spasiteľom pre svoj národ, ale i pre celý vtedajší kultúrny svet. Teda ak máme pred očami taký vynikajúci príklad a keď si uvedomíme, že celý svet stojí na základe Božieho odpustenia, tak odpustiť nie je ťažké. V Kristovi nám Boh odpúšťa nielen tento jeden konkrétny zločin, ale zločinnosť celej našej pomýlenej existencie. Lebo Kristus trpel našimi hriechmi a za naše hriechy. Naše hriechy ho priviedli na kríž.
Preto, ak sme toto pochopili, chráňme sa hriechu v akejkoľvek podobe. Na to apeluje apoštol ďalším veršom: „Smilstvo a akákoľvek nečistota alebo lakomstvo nech sa ani len nespomenú medzi vami, ako sa patrí na svätých, ani mrzkosť ani hlúpe reči a neprístojné žarty, lebo to sa nesluší; radšej vzdávajte vďaky. Lebo uvedomte si a pochopte, že ani jeden smilník ani nečistý ani chamtivec, čo je modloslužobník, nemá dedičstvo v Kristovom a Božom kráľovstve.“ Sv. Pavol všetky hriechy radí do kategórie modloslužby, lebo je to naozaj zbožňovanie seba namiesto Boha. Hriech je sebeláskou až po pohrdnutie Bohom. Hriechy sa nemajú nielen páchať, ale na hriechoch sa nemáme ani zabávať alebo sa na nich smiať vo filmoch. Najväčšia hrôza hriechu je v tom, že sa to všetko odohráva pred Tvárou Božej Velebnosti. Boh vníma každý hriech a pretože je tá najúžasnejšia Láska, hriech ho zraňuje. Nemáme viesť ani sprosté e dvojzmyselné reči, lebo naše ústa sú určené na to, aby vzdávali vďaku a chválu Bohu:
„Nech vás nik nezvedie prázdnymi rečami, lebo za to prichádza Boží hnev na neposlušných synov. Preto nemajte s nimi nič spoločné.“ Cez zlý časopis alebo film vpúšťame do seba démonov, ktorí majú moc obrať nás o vnútorný pokoj a zobrať nám radosť z Božej služby. Preto sa máme týmto veciam brániť. Nevpustiť do seba všetko bez rozlišovania, nenechať sa fascinovať zlom a hriechom. Otcovia púšte dokonca tvrdili, že diabol a jeho posluhovači nemajú priamo vedomosť o našich hriešnych sklonoch a slabostiach, ale môžu sa o nás veľa dozvedieť ak sledujú naše počínanie. Napr. čo s obľubou čítam, čo často pozerám a podľa toho si zvolia stratégiu proti našej duši.
„Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla!“ Boli sme tmou ale v Kristovi sme sa stali Svetlom, teda žime podľa toho. Sme a ak nie sme, tak máme byť deťmi Svetla. A vieme, že Boh je Svetlo a nie je v ňom nijaká tma. Teda napodobujme Boha, ktorý sa nám zjavil skrze Krista.