Pokúsme sa spolu preniknúť do myslenia sv. Pavla apoštola. Potrebujeme to k tomu, aby sme ho dokázali nasledovať a napodobňovať. Najprv si všimneme, čo on považuje za najcennejšie a čo praje a vyprosuje svojím veriacim. Nachádzame to hneď v jeho pozdrave: „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Kriste.” My si zvykneme priať „dobré ráno“, „dobrý deň“, „dobrú noc“, „dobrú chuť“, „na zdravie“. Už formy týchto prianí hovoria veľa o stupnici našich hodnôt. Sv. Pavol na prvé miesto kladie milosť a pokoj.
Kresťanstvo na rozdiel od židovstva je náboženstvom milosti. Skrze Mojžiša bol ľuďom daný zákon, teda vonkajšia norma chovania, ale skrze Ježiša Krista prišla milosť. V Jánovom evanjeliu počujeme: „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ Milosť to je Boží zásah do vnútra človeka. Zmena vnútra človeka. Zmena ducha. Práve to, čo zákon nedokáže, čo nedokáže žiadna výchova, to koná milosť. Milosť je darovaná dokonalosť. Milosť si prajme a milosť si vyprosujme aj navzájom. Ide o milosť od Boha, ktorý je naším Otcom, ale aj milosť od Pána Ježiša Krista. Pána v zmysle KYRIOS, ADONAI čo je náhražkou za JHVH.
A tak isto si prajme pokoj. Hebrejčina užíva pre pokoj výraz „šalom“. Význam tohto slova je však širší ako slovenské „pokoj“. Znamená „dokončenosť – dokonalosť“, „neporušenosť“ ale aj „blahobyt“. Hriešny človek musí najprv dosiahnuť pokoj s Bohom a ten možno získať len skrze Kristovu obeť, ktorá odstráni nepriateľstvo spôsobené hriechom. Až potom sa dostaví vnútorný pokoj, ktorý svet nemôže dať ani narušiť. Pokoj v najväčšej hĺbke ľudského srdce. Tento pokoj je ovocím Kristovej smrti. Je to znovu dar Otca i Syna. Je to účasť na Duchu Svätom. Keď je v nás Duch Boží, je v nás aj Boží pokoj.
„Vzdávam vďaky svojmu Bohu zakaždým, keď si na vás spomeniem; vždy, v každej svojej modlitbe, keď s radosťou prosím za vás, za vašu účasť na evanjeliu od prvého dňa až doteraz.” Pavol ďakuje Bohu za svojich veriacich. Členovia prvokresťanskej obce vo Filipách museli byť dobrí ľudia. Tak dobrí, že každá myšlienka na nich napĺňala Pavla vďačnosťou. Vždy keď si na nich spomenul ďakoval Bohu a zároveň za nich prosil, lebo kresťan vždy znovu a znovu potrebuje Božiu milosť. Môžeme sa pýtať: Ako je to s nami, so mnou? Čo vyvolá spomienka na mňa v dušiach mne zverených, mne blízkych? Vďačnosť alebo horkosť sklamania? Vo Filipách bola živá Božia cirkev, ktorá mala účasť aj na Pavlovom šírení evanjelia. Nielen my ako kňazi, ale vy všetci ste pred Bohom zodpovední za šírenie evanjelia. Zvlášť, keď sa stretáte s ľuďmi nešťastnými, ktorí si uvedomujú svoj hriech a hľadajú z neho východisko. Ponúknite im možnosť zmierenia a spásy. Evanjelium môže šíriť len ten, kto ho sám prijal a naplnil sa ním. Jeden duchovný zákon hovorí, že viera je z hlásania slova. Môžeme to pochopiť tak, že viera rastie, keď počúvame Božie Slovo, ale aj tak, že len ten si dokáže zachovať vieru, kto sa s ňou dokáže deliť s inými.
„A som si istý, že ten, čo začal vo vás dobré dielo, aj ho dokončí až do dňa Krista Ježiša. A právom si to myslím o vás všetkých, veď vás v srdci nosím, lebo vy všetci máte účasť na mojej milosti tak v mojich okovách, ako aj pri obrane a utvrdzovaní evanjelia.” Kresťanstvo to je Kristus v nás. Kristus sa nepočína z ľudskej sily ale z moci Ducha Svätého. Duch Svätý započal toto dobré dielo a On ho aj dokoná, ak mu nebudeme robiť prekážky. Kresťanstvo to je účasť na milosti. Veľkosť týchto vecí sa plne zjaví až vo večnosti, ktorú sv. Pavol nazýva dňom Ježiša Krista. Je to deň, ktorý nepozná západ a noc.
„Boh mi je svedok, ako po vás všetkých túžim srdcom Krista Ježiša.“ Je možný takýto vzťah medzi duchovným a jemu zverenými? V našej dobe často prevláda skôr úradnícky prístup ako otcovský. Úradníctvo je ľahšie, lebo človek po úradných hodinách môže povedať, padla. Otcovstvo je náročnejšie. Otec si nikdy nemôže povedať, idem si oddýchnuť od svojich detí. Sv. Pavol v sebe nosí Ježišovo srdce. On veľmi dobre vie, koho dielom je táto premena. Kto spôsobil, že v jeho srdci horí Božia Láska. Boh je svedkom toho, čo sa deje v jeho srdci.
„A modlím sa za to, aby vaša láska čoraz viac rástla v pravom poznaní a vo všestrannom chápaní, aby ste vedeli rozoznať, čo je lepšie.“ Za čo sa modlí Pavol? Za vzrast lásky. Láska rastie aj z pravého poznania. Ťažko milovať niekoho, koho nepoznáme. My si často myslime, že láska sa v nás objaví, ako ovocie našej snahy po dokonalosti. Asi takto: Dám si predsavzatie, že budem ku všetkým milý a dobrý. Život ma usvedčí, že dokážem byť nanajvýš slušný. Teda podarí sa mi zamaskovať zlobu a nečistotu, ktorú v sebe. Sv. Pavol nám odkazuje, že za rast lásky v nás sa máme modliť. Láska rastie úmerne s poznaním Boha. Láska je Boh sám. Láska sa v neskazenej duši objaví ako spontánna odpoveď na poznanie Boha. Ak je duša čistá, nemôže Boha nemilovať, keď sa s ním stretne. Lásku nemôžem v sebe vytvoriť, ale môžem ju v Duchu Svätom prijať.
Je veľmi dôležité usilovať sa vždy o to, čo je v Božích očiach lepšie. Hľadať ako vždy lepšie a lepšie plniť Božiu vôľu. Neuspokojovať sa s vlažnosťou. Ovocím skutočnej lásky je horlivosť. Horlivosť je od slova horieť. Sv. Pavol sa modlí ešte aj za iné veci: „aby ste boli čistí a bez hany pre Kristov deň, plní ovocia spravodlivosti, ktoré je skrze Ježiša Krista na Božiu slávu a chválu.” Aj vnútorná čistota patrí k tomu, čo si sami nemôžem dať, ale o čo máme prosiť. Asi tak ako žalmista: „Bože stvor vo mne srdce čisté”. Takisto ovocie spravodlivosti, teda dobré skutky, sú dielom Boha v nás. Dáva ho Ježiš Kristus na slávu a chválu Božiu. V deň Ježiša Krista bude toto všetko slúžiť na Božiu Slávu a Chválu.
Kresťanstvo je náboženstvo milosti. Táto milosť je v prijatí Ježiša Krista. Život Ježiša Krista v nás závisí od našej túžby, ktorú vyjadríme pred Bohom modlitbou. Je veľkým zážitkom stretnúť sa so skutočnými kresťanmi. Sv. Pavol chce, aby sme sa odovzdali Ježišovi a potom budeme mať v sebe svedectvo o tom, aké veľké veci nám urobil Ten, ktorý je Mocný. Potom budeme schopný hlásať evanjelium.