V dnešnom prvom čítaní z knihy Ekleziastikus sme počuli výrok: „Kto sa korí Bohu, bude láskavo prijatí a jeho prosba vystúpi k oblakom. Modlitba pokorného prenikne oblaky a nebude spokojná, kým ta nedôjde.“ Podobná myšlienka zaznieva z evanjeliového podobenstva o mýtnikovi a farizejovi v chráme. Pokora je veľmi potrebná čnosť. Samo Písmo sv. vyhlasuje, že „Pyšný sa Bohu protiví, ale pokornému dáva svoju milosť!“
Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu odhaľuje jednu našu nemoc, ktorou trpíme možno viac my ľudia veriaci a chodiaci do kostola, ako ľudia zvonku. Toto podobenstvo je adresované ľuďom, ktorí si namýšľajú, že sú spravodliví, a pohŕdajú ostatnými. Táto duchovná choroba má dva symptómy: Je to presvedčenie o vlastnej spravodlivosti a pohŕdanie ostatnými.
Skúmajme presvedčenie o vlastnej spravodlivosti. Blažený človek, ktorý toto presvedčenie nemá, pretože ho nemožno nijako uraziť. O sv. Klementovi Mária Hofbauerovi sa hovorí, že keď chodil po Viedni a žobral peniaze pre chudobných, o ktorých sa staral v útulku, v nejakej krčme mu akýsi opilec napľul do tváre. Jeho reakcia na toto poníženie bola: „Toto patrí mne, ale teraz daj niečo mojím chudobným“. Myslím si, že to, čo ústami vyjadril, to mal aj v srdci. Presvedčenie o vlastnej hriešnosti. U všetkých skutočných svätých nachádzame podobný prvok. Kto sa dobre pozná, kto pozná svoju hriešnosť, pohŕda sebou a šliape a dovolí šliapať po svojej domnelej veľkosti. Skutočné uznanie vlastnej hriešnosti je cestou k dokonalej radosti, tak ako ju naznačuje sv. František.
Človek, ktorý má vedomie vlastnej spravodlivosti, neustále trpí, pretože má pocit nedocenenia. Stále mu ktosi ubližuje tým, že hovorí o jeho chybách. Všetci, ktorí prichádzame na tento svet, rodíme sa s určitou ilúziou „dobrého človeka“. My všetci aspoň na počiatku duchovného prebudenia si myslíme, že sme spravodliví a dobrí ľudia, ostatní sú zlí, to vidíme a uznávame, ale o sebe sme presvedčení, že sme dobrí, i keby všetci okolo nás tvrdili opak. Niekedy si túto ilúziu „dobrého človeka“ kŕčovite snažíme udržať za každú cenu. Hneváme sa na každého, kto nám ju berie. Takýto problém nastupuje aj v manželstve. Keď sa dvaja mladí ľudia sobášia, veľmi často sa snúbi jeden iluzórny obraz s druhým iluzórnym obrazom. Veľmi často si človek neberie skutočného človeka ale berie si ilúziu o človeku. Keď potom v rámci spoločného života odkrývajú hriešny charakter jeden druhého, už často nemá silu k láske. Milovať hriešneho človeka dokáže len svätý Boh.
Z tohto nesprávneho vedomia svojej spravodlivosti vyplýva ten druhý stupeň choroby – pohŕdanie druhými. Kto z nás nemá niekoho, kým by nepohŕdal, niekoho o ktorom by mohol povedať tak ako farizej z podobenstva: „Bože ďakujem ti, že nie som ako on“. Možno to nahlas nevyslovíme, ale nosíme to vo svojom srdci. Keby som sa opýtal hocikoho z vás, aby úprimne povedal, koho považuje za najlepšieho, najmúdrejšieho a najspravodlivejšieho človeka, málokto by ukázal na svojho suseda. Pravé skutočná pokora nám dáva milosť vidieť a uznať dobrotu svojho brata a sestry. Pyšný pohľad je ako pohľad z výšky 20.000 m. Z takejto perspektívy aj veľhory strácajú svoj majestát. Pokorný pohľad je pohľad zo zeme. Z takejto perspektívy sme schopný vidieť krásu a vznešenosť.
Dnešné podobenstvo nám ukazuje, v akom postoji sa máme blížiť k Bohu. Je pomýlené dostať sa k Bohu s vedomím vlastnej záslužnosti. „Teda Pane Bože, skôr ako k tebe budem hovoriť, vypočuj si, kto som ja?“ Takýmto spôsobom sa navzájom klameme mi ľudia, ale pred Božiu tvár musím ísť úplne v inom postoji. Poznanie vlastnej hriešnosti je cestou, na ktorej pocítime bezmocnosť stať sa vlastnými silami lepšími. Oplakávanie vlastnej hriešnosti je podľa duchovných otcov výrazom intenzívnej skúsenosti s Bohom. Tak napr. hovorí sv. Izák Sýrsky: „Kto pozná svoje hriechy, je väčší ako ten, kto svojou modlitbou vzkriesi mŕtveho. Kto hodinu plače a vzdychá nad sebou, je väčší ako ten, kto vyučuje celý svet. Ten, kto pozná svoju vlastnú slabosť, je väčší ako ten, kto videl anjelov. Kto v samote skrúšenosťou nasleduje Krista, je väčší ako ten, kto sa teší priazni plných kostolov.“ Všetci sme hriešni a je znakom duševného zdravia, keď si niekto svoju hriešnosť a obmedzenosť uvedomuje. A je znakom duševnej choroby, keď niekto nechce uznať svoju obmedzenosť a hriešnosť. Robí sa bohom na zemi.
Podobenstvo hovorí: „Mýtnik stal celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu pozdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: Bože, buď milostiví mne hriešnemu“ Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ Ako sa človeku ľahšie zomiera a trpí vo vedomí vlastnej hriešnosti a zaslúženosti všetkého zla? Keď som chodil po nemocnici, videl som tých, ktorí mali vedomie vlastnej záslužnosti ako nevedeli prijať skutočnosť vlastnej smrti, skutočnosť toho, že som odsúdený na smrť, lebo som hriešnik. Keď človek uznal vlastnú hriešnosť, prestal sa diviť Božím navštíveniam, ale i smrť chápe podobne ako sv. František, ako sestru, ktorá ma definitívne vyslobodí z tohto hriešneho spôsobu bytia. Veniec spravodlivosti, o ktorom hovorí sv. Pavol v liste Timotejovi, nepochádza z vedomia vlastnej záslužnosti, ale je určený pre tých, ktorí s láskou očakávajú Pánov príchod. Sv. Pavol na mnohých iných miestach vo svojich listoch hovorí o sebe, ako o najväčšom hriešnikovi, ktorí je ale zaľúbený do Krista, svojho Pána a Spasiteľa. A toto je cesta pre nás. Len zaľúbenosť vyslobodzuje zo zajatia egoizmu. Aby sme konečne neverili v seba ale v Boha.