Dnešné evanjelium nám hovorí o potrebe vytrvalosti v našej modlitbe. Vidíme v ňom slepého žobráka, Timejovho syna, ktorý už niečo počul o Ježišovi a veľmi sa túžil s ním stretnúť a predostrieť mu svoj veľký životný problém. Na rozdiel od iných, nedokázal sa tak rýchlo dostať na miesta, kde práve Ježiš pôsobil. Ale v dnešnom evanjeliu, sám Ježiš prechádza blízko neho, preto kričí o pomoc. Svoju modlitbu zhrnul do jednej vety, do jednej prosby, ktorú vykrikoval: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Svojou vytrvalou a jednoduchou modlitbou je vzorom pre každého, kto sa nachádza v akejkoľvek životnej kríze, kto sa už ani nevie dlho modliť. Je príkladom pre dušu, ktorá sa nachádza v temnotách.
Rímsky katechizmus nás takto poučuje o tejto forme modlitby: Modlitba Cirkvi sa živí Božím slovom a slávením liturgie a učí nás modliť sa k Pánovi. Ak sa aj obracia predovšetkým k Bohu Otcovi, vo všetkých liturgických tradíciách obsahuje formy modlitieb, ktoré sú adresované Kristovi. Niektoré žalmy, aktualizované v modlitbe Cirkvi, spolu s Novým zákonom nám vkladajú do úst a vtláčajú do našich sŕdc modlitbu ku Kristovi: Syn Boží, Božie slovo, Pán, Spasiteľ, Baránok Boží, Kráľ, milovaný Syn, Syn Panny, dobrý Pastier, náš Život, naše Svetlo, naša Nádej, naše Zmŕtvychvstanie, Priateľ človeka atď.
Vrcholným titulom, ktorý v sebe obsahuje všetky ostatné, je však ten, ktorý Boží Syn dostal pri svojom vtelení: JEŽIŠ. Božie meno je pre ľudské pery nevysloviteľné, ale tým, že Boh prijal našu ľudskú prirodzenosť, Božie slovo sa nám vydáva a my ho môžeme vzývať. „Ježiš”, „YHWH (Jahve) vyslobodzuje”. Meno Ježiš obsahuje všetko: Boha aj človeka a celú ekonómiu stvorenia a spásy. Modliť sa k Ježišovi znamená vzývať ho, obracať sa na neho v sebe. Jedine jeho meno obsahuje prítomnosť, ktorú on predstavuje. Ježiš vstal z mŕtvych a ktokoľvek vzýva jeho meno, prijíma Božieho Syna, ktorý sa z lásky k nemu vydal na smrť.
Toto celkom prosté vzývanie viery sa rozvinulo v tradícii modlitby do najrozmanitejších podôb, a to na Východe i na Západe. Najčastejšia formulácia, ktorá sa tradovala medzi duchovnými na Sinaji, v Sýrii a na hore Athos je vzývanie: „Ježišu Kriste, Syn Boží a Pán, zmiluj sa nad nami hriešnymi!” Spája kristologický hymnus svätého Pavla (Flp 2,6-11) s prosbou mýtnika a slepých žobrákov o svetlo. Prostredníctvom neho sa srdce naladí na biedu človeka a na milosrdenstvo jeho Spasiteľa. Vzývanie Ježišovho mena je najjednoduchšou cestou neustálej modlitby. Ak ju často opakujú pokorné a pozorné srdcia, nerozplývajú sa pritom v mnohovravnosti, ale „zachovávajú slovo v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou, prinášajú úrodu”. Taká modlitba je možná „v každom čase”, lebo nie je zaneprázdnenie popri iných. Jediným jej zaujatím je milovať Boha, čo oživuje a premieňa každý skutok na čin Ježiša Krista.
Východní kresťania vyvodili z tejto jeho krátkej ale vytrvalej a úspešnej modlitby nový spôsob modlitby, ktorá sa nazýva modlitba Ježišova, alebo modlitba k Ježišovi: Modlitba Ježišova spočíva vo vytrvalom opakovaní tej jednoduchej prosby, ktorú nachádzame v dnešnom evanjeliu, po prípade iného jednoduchého výroku. Napr.: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ My ako kresťania máme právo ustavične vzývať meno svojho Pána a Boha. Opakovanie takejto alebo podobnej formuly (napr. Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou) je najjednoduchším spôsobom, ako sa naučiť ustavičnej modlitbe (pozri 1 Sol 5,17). Nazýva sa tiež modlitbou srdca. Opakovanie má byť sústredené a pravidelné, väčšinou sa viaže s rytmom dýchania. Sú dve možnosti – modliť sa polohlasne alebo len v duchu. V prvom prípade po nádychu na jeden výdych (príp. dva) sa polohlasne povie celá formula modlitby. V druhom prípade sa len v duchu neustále opakuje formula, pri nádychu prvá časť, pri výdychu druhá časť. Je potrebné (najmä zo začiatku) modliť sa pravidelne (napr. stovku denne), na pokojnom mieste a nerobiť pri tom nič iné. Nikdy sa netreba dať odradiť nesústredenosťou; ak si uvedomím, že myslím na niečo celkom iné, treba si znovu uvedomiť Božiu prítomnosť a pokojne pokračovať ďalej, hoci by sa to stalo aj päťdesiat ráz počas modlitby.
Veľmi dobré je modliť sa Ježišovu modlitbu aj ako strelnú modlitbu počas dňa, podľa možnosti čo najčastejšie, opakovať ju napr. pri čakaní na autobus, na prechádzke v lese alebo pri jednoduchej manuálnej práci. Tým môžeme posvätiť každú chvíľu dňa a prežívať ju s Ježišom a v Ježišovi. Nepôjde to asi hneď, dôležitá je vytrvalosť. Vhodné a veľmi účinné je tiež modliť sa ju pred spaním resp. pri zaspávaní. Dôležité je sústrediť sa nie na jednotlivé slová modlitby, ale na Božiu prítomnosť, na spoločenstvo s Ježišom. Princípom modlitby je opakované vzývanie Ježišovho mena (porov. Jn 14,13-14; 16,23-24), ponorenie sa do neho. Tak Ježiš postupne môže preniknúť srdce a celého človeka. (1 Jn 4, 15) V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, v ktorom by sme mali byť spasení (Sk 4,12). Časom sa modlitba „usídli” v srdci človeka, stane sa neoddeliteľnou súčasťou jeho osoby, a ak Boh dá, raz možno aj modlitbou ustavičnou.
Ježišova modlitba je najjednoduchšou a účinnou zbraňou proti pokušeniam a stresu. Nemôžeme zo svojho vnútra vypudiť všetky myšlienky, predstavy a trápenia, no môžeme svoju myseľ a srdce opakovaním modlitby nasmerovať na Krista a všetko ostatné vtedy musí ustúpiť. Táto krátka modlitba v sebe obsahuje celú pravdu evanjelia: ponajprv vyznávame, že Ježiš Kristus je Pán a chválime ho ako pravého Boha. V druhej časti uznávame svoju hriešnosť a prosíme o odpustenie, čím zároveň vyznávame vieru v Božie milosrdenstvo a Všemohúcnosť.
Svätý Gregor Bohoslovec (Nazianzský) (326-390) nám zanechal tieto myšlienky o Ježišovej modlitbe: „Ustavične ži v modlitbe a vždy ďakuj Bohu za všetko, čokoľvek sa s tebou deje. Nech tvoj rozum neprestane myslieť na Boha a jazyk sa chráni od hriechu. Jedno je láska k múdrosti, druhé je pamätanie na Boha. Pamätať na Boha je nutnejšie ako dýchanie a ak sa možno tak vyjadriť, okrem toho ani nemáme nič iné robiť, len rozjímať dňom i nocou, (Ž 1,2) večer, ráno i napoludnie rozjímať a vzdychať (Ž 54,18) a velebiť Pána v každom čase (Ž 33,1) ležiac i stojac či kráčajúc po ceste (Dt 6,7) a aj pri práci pamätať na Boha a týmto pamätaním rásť v čistote.“
„Všetko hrdinstvo je v úplnom vyhnaní každej hriešnej myšlienky a všetkých hlúpych spomienok Ježišovou modlitbou. Základom tohto asketického hrdinstva je jednoduchý psychologický fakt, že náš rozum, keď sa obráti k božskému rozumu, nemôže byť zamestnaný žiadnou myšlienkou a vzďaľuje sa od každého poznania i zmyslových či myšlienkových obrazov.“
„Mlčanie je zastavenie rozumu a sveta, zabudnutie na nižšie, tajomné poznanie vyššieho, odloženie myšlienok – to je pravá činnosť.“
„Tvoj pokoj je záchrana pred vášňami. Božstvo, vo svojom bytí nedostupné človeku, robí sa prístupným vo svojich skutkoch alebo energiách a človek akoby vchádza do Božieho pokoja, čo jasne vidieť v Premenení na hore Tábor.“