Podobne ako zákonník z dnešného evanjelia aj nás môže zaujímať, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie? Mojžišov zákon obsahuje množstvo prikázaní, ale nie všetky sú rovnako dôležité. Dokonca sa môže stať, že kvôli jednému, nemôžeme dodržať druhé. Toto bol častý problém, ktorý museli riešiť židovskí rabíni. Prikázania nie sú všetky rovnako záväzné. Existujú prikázania absolútne záväzne a existujú prikázania, ktoré môžeme obísť. Ak človek nemá v tomto jasne, tak sa mu môže stať, že celé roky bude vyznávať len z toho, že piatok jedol mäso a vôbec nevyzná, že nemiloval Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého. Otázka v dnešnom evanjeliu, mieri na to, čo je najdôležitejšie.
Odpoveď Pána Ježiša je vlastne skrátená verzia príkazu, ktorý z vrchu Sinaj prijal od Boha Mojžiš: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.” Sú to prikázania, ktorých zachovávanie je nutné k tomu, aby sme sa neminuli cieľa a to večnej spásy.
Možno nás zarazí skutočnosť, že sa tu hovorí o láske k Bohu ako o príkaze. Láska k Bohu ako príkaz? Keby sme boli úplne normálni, mali by sme tento imperatív vpísaný hlboko vo svojom srdci. Mali by sme vpísanú nesmiernu vďačnosť a lásku voči Tomu, ktorý nás stvoril. Vďačnosť a lásku voči svojmu Spasiteľovi, ktorý sa za nás obetoval na kríži. Ale vidíme, že žijeme akosi nenormálne, bez tejto vnútornej odozvy na skutočnosť stvorenia. Po dedičnom hriechu nie sme úplne normálni. Rozum človeka sa zatemnil, vôľa sa naklonila k zlému. Preto sa nám musí prikazovať tak ako sa prikazuje chorému. Musia sa nám prikázať veci, ktoré nám nechutia a predsa slúžia k nášmu dobru, lebo naša chuť je pokazená. Chutí nám zlo, ale keď ho urobíme niesme šťastní. Dobro nám nechutí, ale keď sa premôžeme a urobíme ho, nachádzame svoje šťastie. Preto sa nám v Desatore prikazujú veci úplne normálne, aj keď pre nás, postihnutých dedičným hriechom, nie úplne samozrejme.
„Milovať budeš Pána, svojho Boha…!” Nie je tu užité slovo „miluj“ ale „milovať budeš!”. Je to úloha, s ktorou nikdy nebudeme hotoví. Skutočný milovník Boha nikdy nemôže povedať: „Už som miloval dosť!” Boha nikdy dostatočne nebudeme milovať, lebo Boha mám vo vlastnom záujme milovať viac ako seba. On je nekonečne väčšia hodnota ako človek, ako ja sám. Správna láska má smerovať vždy k väčšiemu dobru. Mnohí vedia, čo je to láska k žene, k manželovi, láska k deťom, ale vie niekto, čo je to láska k Bohu? Možno ju dokážeme pochopiť až v hodine svojej smrti, keď budeme z lásky a z poslušnosti voči Bohu umierať.
Milovať Boha znamená milovať správnym spôsobom seba samého, lebo On je tou najúžasnejšou odmenou. Milovať Boha znamená milovať Život, lebo On je Život, mimo neho niet skutočného Života. Nemilovať Boha to znamená pozvoľne kráčať cestou smrti do záhuby na svoje nešťastie a na svoju hanbu. Kto miluje Boha, miluje sám seba, lebo kráča cestou k nesmierne blaženej večnosti. Láska k Bohu nás činí vrcholne slobodnými, ale aj vrcholne plodnými, lebo ovocím tejto lásky je Kristus v ľuďoch, naša normalita.
Boha mám milovať celou svojou bytosťou. V podstate ho milujeme vtedy, keď ho poslúchame. Sám Ježiš hovorí: „Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje!“ A tak ako sa Božie prikázania týkajú celého života, tak aj láska k Bohu preniká celým životom človeka, celou bytosťou: srdcom, dušou i mysľou.
Ak sa muž zaľúbi, spontánne začne myslieť na tú, ktorá ho svojim zjavom uchvátila. Vo vzťahu k človeku sa nám môže stať, že ten alebo tá, do ktoréj sme sa zadívali, nám odkáže: „Ani na mňa nepomysli! Ja chcem iného.“ Hovorí z nej hrdosť, možno pýcha, možno vedomie nadradenosti. Zakazuje vám myslieť na ňu, zväzovať ju svojimi myšlienkami a túžbami. Ale Boh, ktorý nás nesmierne a nekonečne prevyšuje, nám dovoľuje a dokonca nástojčivo prikazuje: „Mysli na mňa! Túž po mne! Teš sa na mňa! Miluj ma!“ Nám je dovolené na neho myslieť! Nám je prikázané po ňom túžiť! Ten, ktorý stvoril celé univerzum chce, aby si ho miloval. To je najväčšie a prvé prikázanie.
„Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ Milovať blížneho znamená vedieť sa vcítiť do jeho potrieb. Robiť len to, čo by som si sám v jeho situácii želal. Robiť pre neho to, čo by urobil Ježiš, keby bol na mojom mieste. Je to schopnosť súcitu. Súcit nielen ohľadom pozemského osudu, ale súcit siahajúci až k večnému smerovaniu. V podstate i láska k človeku má ten istý základ ako láska k Bohu. I láska k človeku sa realizuje zachovávaním Božích prikázaní. Láska je teda poslušnosťou voči Bohu.
Hovoríme síce o dvoch prikázaniach lásky „k Bohu“ a „k blížnemu“, ale to prvé i druhé prikázanie počíta s tretím a to so správnou mierou lásky k sebe. Milovať Boha a milovať blížneho dokáže len ten, kto správne miluje seba, kto sám seba a svoj život považuje za hodnotu, kvôli ktorej je správne a spravodlivé milovať svojho Stvoriteľa. A svoj život za hodnotu dokáže považovať len ten, kto ním smeruje k Bohu. Ak svoj život neprežívam ako hodnotu, potom si neviem ctiť ani Boha, ani svojich rodičov a dokonca ani nikoho iného.
Dnešnému človeku sa zdá, akoby nenachádzal dôvody pre lásku k Bohu, akoby nemal prečo milovať Boha, ale na druhej strane, seba samého zbožňuje. Uznáva, že je hodnotou a dokonca je pyšný na svoj rozum a talenty, na svoju postavu a telesnú krásu. Akoby zabudol počítať a domýšľať skutočnosti. Odkiaľ to všetko je? Kto nás tak úžasne stvoril, že človek kvôli človeku stráca hlavu.? Dôvody pre lásku k Bohu nehľadajme niekde ďaleko vo vesmíre, ale hľadajme ich v sebe. To je najistejší spôsob ako v sebe roznietiť lásku a vďačnosť voči Bohu. Uznajme, že sme úžasne stvorení a vzdajme Bohu česť. V podstate to všetci uznávame, pretože každému, kto by to chcel poprieť, sa staviame na odpor. Boh to nepopiera. Možno my ľudia si navzájom odopierame toto uznanie a úctu, pretože sme ranení hriechom, pochybujeme a smejeme sa z hodnoty druhého človeka, ale Boh to s úctou voči svojmu stvoreniu myslí smrteľne vážne. Niekedy sa človek tak tvári, alebo dokonca sa aj tak vyjadruje, ako keby svojmu životu nepripisoval žiadnu cenu, ale keď mu niekto siahne na život, až potom sa ukáže, ako veľmi miluje svoj život! Ale aj láska k vlastnému životu je už láskou k Bohu, pretože On je Život.
Zakončím slovami sv. Františka: „Buď vôľa Tvoja, ako v nebi tak i na zemi; aby sme Ťa milovali celým srdcom, keď na Teba budeme stále myslieť; celou dušou, keď po Tebe budeme stále túžiť; celou mysľou, keď ku Tebe budeme smerovať všetky svoje úmysly a vo všetkom budeme hľadať Tvoju česť; a celou svojou silou, keď dáme všetku svoju energiu a schopnosti duše i tela do služby Tvojej lásky a nikam inam, a aby sme milovali svojho blížneho ako samí seba, keď strhneme všetkých, ako sme len schopní, k Tvojej láske a keď sa budeme radovať z dobra druhých ako z vlastného, budeme mať účasť na ich utrpení a neublížime nikomu.”