30.12. – šiesty deň oktávy – (1 Jn 2,12-17)
„Deti, vám píšem: Pre Ježišovo Meno máte odpustené hriechy.“ Tieto slová platia pre kresťanov všetkých čias. „Máte odpustené hriechy”. Táto pravda je jedna zo základných právd kresťanstva. Vyznávame: Verím v hriechov odpustenie. Súvisí s pravdou o tom, že Boh nás miluje. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný.“ „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy”. Táto pravda je pre náš život dôležitejšia ako telesné zdravie, pretože je základom duchovného zdravia. Len ten, kto uverí, môže sa radovať ako človek, ktorý našiel veľký poklad. Je to jedna zo základných právd. Tá, ktorá sa hlása na počiatku, teda deťom.
Prečo a kvôli čomu nám Boh odpúšťa hriechy? Počujeme, že sa tak deje pre Ježišovo Meno. Meno v hebrejskom myslení neznamená len napísané písmená. Meno je výrazom pre obsah celej bytosti, pre všetko, čo Ježiš učil a konal a za nás vytrpel. Meno je totožné s dielom Spásy. Teda nejde o problém názvu, ako to hlásajú Svedkovia Jehovovi. Nakoniec aj meno Ježiš v sebe obsahuje tetragram JHVH (Ježiš = JHVH je spása). Mohli by sme povedať, že v tomto zmysle Meno = Boh, ktorého nám vtelené Slovo dáva poznať. Dôležité je však to, že keď verím v spásne dielo Pána Ježiša, Boh nám odpúšťa hriechy. Pán Ježiš v rozhovore s farizejmi tvrdí, že podstatou všetkých ľudských hriechov a základom každého je nevera v neho: „Hriech je v tom, že neuverili v Syna Božieho.” Myslím, že viete, kto v súčasnosti neverí v Synovstvo Božie a v učenie o Najsvätejšej Trojici. Toho, kto pácha takýto hriech, už diabol viac nemusí pokúšať k iným hriechom, pretože takýto človek sa mu úplne dostal pod moc. Ovláda ho zaslepenosť a pýcha. To, že niekto povie, že prestali jeho pokušenia vo chvíli, keď vstúpil ku Svedkom Jehovovým, neznamená, že je na dobrej ceste. Aj ten, kto sa vzdal nepriateľovi, prežíva určitý mier ale za cenu svojej prehry.
„Otcovia, vám píšem: Poznali ste Toho, ktorý je od počiatku.“ Kto poznal Krista, stáva sa otcom mnohých. Stáva sa podobný plodonosnému viniču. Kto má dôverný styk s Kristom, nemôže zostať bez detí, bez učeníkov a nasledovníkov. Prijať kráľovstvo Božie ako dieťa neznamená prispôsobiť sa detskému mysleniu, ale prijať ho, ako deti vo viere, ktorým máme pomôcť v duchovnom vzraste.
„Mládenci, vám píšem: Premohli ste Zlého.“ Vo viere v neho sme silákmi, ktorý premáhajú Zlého. Veď život kresťana na tejto zemi je boj. Kresťanská nádej premáha Zlého. Zlý pracuje proti našej nádeji, založenej na Božom prísľube.
„Napísal som vám, deti: Poznali ste Otca. Napísal som vám, otcovia: Poznali ste Toho, ktorý je od počiatku.“ Pán Ježiš sa vo svojej Veľkňazskej modlitbe modlí: „Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ bola v nich a aby som v nich bol ja.” V týchto slovách je vyjadrený celý problém sveta: „nepoznanie Boha Otca”. Svetu chýba skúsenosť s Bohom ako s Otcom. V tomto podstatnom probléme korenia všetky hriechy. Kresťania skrze stretnutie s Kristom poznávajú aj Otca. „Kto mňa vidí, vidí Otca.“ Živé kresťanstvo už v tomto živote prináša ovocie. Poznávame Otca, máme spoločenstvo s Bohom, ktorý je od počiatku, máme spoločenstvo s Kristom, skrze ktorého bolo všetko stvorené a ktorý je Slovom u Boha. Poznanie Otca kriesi v našich srdciach mŕtvu lásku.
„Napísal som vám, mládenci: Ste silní, zostáva vo vás Božie slovo a premohli ste Zlého.“ Ak sa snažíme postupovať v duchovnom živote, ak sa snažíme opierať o Božie slovo, sme silní a víťazíme nad zvodom diabla i nad svojou porušenou prirodzenosťou. Na inom mieste nám svätý Ján hovorí: „Veď kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je, Boží Syn?” (1 Jn 5,5). My sme božie deti adopciou, čiže skrze prijatie Ježiša, ale On je Božím Synom svojím pôvodom. Syn má tú istú prirodzenosť akú má Otec. Ak je Ježiš nazývaný Synom Božím, tak preto, že nie je stvorený, ale splodený Bohom Otcom, že je Svetlo zo Svetle, Pravý Boh z Boha Pravého. Nad bludmi víťazíme vierou.
„Nemilujte svet, ani čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska.“ Pod svetom sa nemyslí Božie dielo v prírode, ale duch spoločnosti ľudí, ktorý vo svete prevláda a určuje tón. Tento duch nieje z Boha. Avšak apoštol nás vedie ďalej od lásky k veciam viditeľným, k láske k veciam neviditeľným. Lebo celý svet v ktorom žijeme, je len akýmsi provizóriom. Vidíme, že všetko treba opustiť. Dokonca i svoje vlastne telo. Všetko treba odložiť pred Bohom, ktorý nás pozýva k spoločenstvu s ním. Ak niekto miluje svet nieje v ňom Otcova láska. Svet po prvotnom hriechu nemá byť predmetom našej lásky, s ktorým by sme sa mohli plne zjednotiť. Správnym spôsobom miluje svet jedine Boh. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal s ním večný život v nebi.“ Boh miluje svet skrze utrpenie Božieho Syna. Je to trpiaca a trpezlivá láska.
„Veď nič, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani pýcha života (honosenie sa bohatstvom) nie je z Otca, ale zo sveta.“ Ešte ráz inými slovami: „Lebo všetko, čo je vo svete, po čom dychti človek a čo chcú jeho oči a na čom si v živote zakladá, nieje z Otca, ale zo sveta.” Všetko o čo sa snažíme svojou telesnou dychtivosťou nevedie k Bohu, ani to, čo by naše oči chceli. Koľko ráz oči zvádzajú človeka k zlému. Ale nielen to, ale všetko na čom si v živote zakladáme, na svojom postavení, na titule, na vzdelaní, na úspešnosti, na bohatstve, toto všetko nieje z Boha. Otec má inú mieru, ináč nás hodnotí. Hodnotí nás mierou odumierania sebe samým. To je zákon prírody i nadprírody. Pšeničné zrnko, ktoré nepadne do zeme a neodumrie, neprinesie žiadnu úrodu, ale ak padne do zeme a v nej stratí svoju tvárnosť, vtedy vzklíči a prinesie úrodu. Teda nič na čom si ako ľudia vo svete zakladáme nieje z Boha. Jeho myšlienky nie sú našimi myšlienkami a jeho cesty, .nie sú našimi cestami.
„A svet sa pominie aj jeho žiadostivosť. Ale ten, kto plní Božiu vôľu, zostáva naveky.“ Áno, všetko okolo nás podlieha zmene a zániku. Ale človek, ktorý sa usiluje o to, aby mal Ducha Kristovho, pociťuje v sebe akúsi stálosť, ktorá sa nemení, akési prvotiny večnosti, prítomnosť Kohosi, kto napriek zmenám našej ľudskej prirodzenosti zostáva a nemení sa. Je to Boh v našom srdci. S Ním a v Ňom, môžeme uniknúť kolobehu života ústiaceho do smrti.
„A svet sa pominie“. Aj to je blahozvesť. Svet, v ktorom žijeme, a v ktorom prevažne trpíme, sa pominie, nebude naveky. Svet, v ktorom si nemôžeme poriadne oddýchnuť. Svet, v ktorom sa na nás poľuje ako na štvanú zver. Svet, ktorý sa otriasa vo svojich základoch. Tu si nemôžeme poriadne oddýchnuť. Tu neexistuje skutočný relax, lebo v podvedomí stále očakávame, kedy sa nám znovu začne triasť zem pod nohami a my budeme musieť utekať. Mali by sme byť ako indiáni, o ktorých sa hovorilo, že spia s jedným okom otvoreným. To otvorené oko je naša viera, ktorou vidíme Nové nebo a Novú zem, na ktorých bude vládnuť spravodlivosť.
„A svet sa pominie“. Cítime každým dnom, že sme tejto pravde bližšie a bližšie. Veď pred nedávnom tu bol začiatok roka a už sa približujeme ku koncu. Čo je to rok? Zdá sa nám akoby uplynul jeden týždeň. Ten, kto plní vôľu Božiu zostáva naveky.