3. Veľkonočný štvrtok – (Žalm 66,8-9.16-17.20) Modlitba zvelebovania

Dnes chcem obrátiť vašu pozornosť na Žalm, ktorý sme počuli. Začína totiž výzvou, ktorá nás usvedčuje z častej chyby našich modlitieb. Žalmista vyzýva: „Velebte národy nášho Boha a rozhlasujte jeho chválu; on dal život našej duši a chráni naše nohy pred pádom”. Žalmista nás vyzýva k velebeniu Boha. My, keď máme niekoho chváliť, hľadáme vždy dôvod. Prečo a kvôli čomu? Prečo máme velebiť Boha? Predovšetkým pre Neho samotného, pretože je a musí byť úžasný, keď toľko krásy vložil do stvoreného sveta a človeka. Avšak naša chvála a zvelebovanie sa môže oprieť o základný empirický fakt, o naše stvorenie. „On dal život našej duši.“ Najväčší Boží dar zo všetkého je dar stvorenie. Boh nás stvoril. On nás chce. On na nás myslel, keď sme ešte neboli. On dal život našej duši.

Pred očami môžeme sledovať život svojho tela. Deje sa bezo mňa, ale pre moje dobro. Jedine, čo sa odo mňa čaká, je že otvorím ústa a budem prijímať správnu potravu, že vylúčim zo svojho tela všetko, nepotrebné k životu, to čo by mi vadilo v raste. Ale nielen telo má svoj život, aj duša má svoj život. Duša žije z Krista, z Božieho Slova. Ježiš je životom našej duše. „Tým, ktorí ho prijali, dal moc, stať sa Božími deťmi!“ Aj duša vierou do seba prijíma a vyznaním hriechov zo seba vylučuje, čo neslúži k jej životu.

I keby som sa narodil na púšti, chcel by som Boha zvelebovať za holý fakt života. Za to, že žijem, za to, že myslím, cítim a vnímam. Za to, že môžem na neho myslieť. Ved to je úžasná milosť, že já hriešny a zatratenia hodný človek môžem myslieť na Neho s Láskou. Koľko krát so svojou chválou čakáme na nejaký významný okamih nášho živote, nejaký Zázrak, ktorý Boh urobí. Ale pri tom nám uniká, že každá chvíľa je zázrakom Božej milosti. Odovzdajme sa Bohu a verme,že On nám nič zlého neurobí. Boh nikomu neubližuje. On chce dať aj tomu poslednému toľko, čo prvému. On dáva život našej duši.