V dnešnom evanjeliu Ježiš kladie apoštolovi Petrovi dôležitú otázku. Je to otázka na lásku. Kresťan v zápale svojej apoštolskej aktivity môže úplne zabudnúť na to najpodstatnejšie. Prvé prikázanie je prikázanie lásky k Bohu. Vo vzťahu k Bohu nejde o to, aby sme si čosi odrobili, aby sme sa čosi pomodlili, aby sme niekoho k Bohu priviedli, ale to najpodstatnejšie je to, čo vyjadruje Ježišova otázka Petrovi. „Peter miluješ ma!“ „Peter a ako ma miluješ?“ „Miluješ ma viac ako ostatní?“ Táto najpodstatnejšia otázka sa vytráca aj z našich vzťahov. Manželstvo a rodina sa môžu zmeniť na výrobný podnik. Ale to isté sa môže stať kňazovi, rehoľníkovi. Zabudne na to, čo je najhlavnejšie. Je zaujímavé, že Pán Ježiš sa nepýta iba raz. Či nestačí ráz vyznať, potvrdiť: „Milujem ťa a hotovo?“ Zrejme nestačí, pretože láska nikdy nie je hotovou vecou. Ak si niekto myslí, že už dosť miluje, tak sa veľmi mýli. Láska k Bohu nemá hraníc.
Dnes pred nami i pred Ježišom stojí apoštol, ktorý Pána zaprel. Pán Ježiš si ho povolal. Vieme, že mu sám predpovedal, že ho zaprie. Pán Ježiš nebol prekvapený Petrovým zaprením. Ježiš dobre vedel, koho si vyvolil. A ako vidíme jeho vyvolenie neskončilo Petrovým zlyhaním. To čo teraz hovorím zneje oslobodzujúco pre nás všetkých. Ježiš vie o našich hriechoch a predsa nás pozýva na cestu svätosti. Naše hriechy neprekvapia a ani nezmiatnu Boha v jeho láske voči nám. Naše hriechy môžu prekvapiť jedine nás. Boh nepozná prekvapenie a sklamanie. Keď tvoril človeka, vedel o jeho zlyhaní a nebol by to skutočný Boh, keby to nevedel. Sv. Pavol tento Boží čin komentuje výkladom: „Boh všetkých uzatvoril pod neposlušnosť, aby sa nad všetkými zmiloval.“ (Rim 11,32) Situácia nášho sveta, ktorý sa vytrhol z Božej náruče, neprekvapuje Boha, aj keď ho zraňuje. Prekvapuje nás samých a tiež nám ubližuje.
Ježiš sa dnes pýta na Lásku, pretože Láska je to, o čo predovšetkým ide. Ak sa z našej nábožnosti vytratí Láska, môžeme ju hodiť do koša. Ježiš túži po našej láska, lebo len keď žijeme vo vzťahu k nemu, môžeme byť spasení. Ježiš netúži po nejakom romantickom vyznaní, ale po reálnej láske, ktorá sa prejavuje vierou a skutkami. Láska to je žitá poslušnosť Božiemu Slovu. Každé pokušenie síce prichádza od zlého, ale v Božích očiach dostáva iný zmysel. V každom pokušení akoby sa nás Boh pýtal: „Miluješ ma?“ „Miluješ ma viac ako seba, ako svoj hriech?“ Sv. František tvrdí, že každé prekonané pokušenie je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka. Aj keď vieme, že naša láska je slabá, v tomto jedinom prípade nehovorme Bohu to, čo je skutočnosťou, ale to, čo v najlepšom kútiku srdca chceme, po čom vo svojom srdci túžime. Teda môžem povedať „milujem“, pretože to chcem. Nie je dôležité, či to už cítim, alebo nie je dôležité, či to už dokážem plne žiť, dôležité je, že napriek svojím mnohým zlyhaniam, to chcem. „Pane Ježišu, chcem ťa mať radšej ako všetko ostatné na tomto svete, chcem ťa milovať viac ako ostatní ľudia!“ Toto je jediná prípustná súťaž v Cirkvi. Preteky v tom, kto miluje viac Krista?
Ak je viera z počutia Božieho slova, tak láska je z uskutočňovania Božieho Slova. Sv. Benedikt učí, že láska rastie v konaní. Láska k Bohu je Žitá poslušnosť jeho Slovu. Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú. Hodnoverným znakom skutočnej lásky k Bohu nie je naša domnelá dokonalosť, ale prítomnosť Ducha Sv. v našom živote a v našom srdci. Boh dáva svojho Ducha, nielen svoje Slovo, ale svoju najvnútornejšiu podstatu, tým, ktorí ho poslúchajú. Boh dáva účasť na svojom bytí, na svojej prirodzenosti, tým, ktorí ho poslúchajú. Len láska k Bohu, človeka vedie ku skutočnej slobode. Keď je Boh mojím pokladom, svet už nemá nado mnou moc. Ak som na niečo, alebo na niekoho zavesil svoje srdce, diabol ma môže skrze toto ovládať.
Najprv sa Pán Ježiš pýta Petra na jeho lásku a potom mu dáva pastiersky úrad v cirkvi. Každý jeden pastier musí mať veľkú lásku k Ježišovi, aby mohol správne vykonávať svoj úrad. Nedá sa prehodiť poradie. Nedá sa byť prednostne zaľúbený do ľudí a potom do Ježiša. Musí byť najprv zaľúbený do Ježiša, aby niekoho k nemu mohol priviesť. Túto lásku nemusí dokazovať slovami, ale žitou poslušnosťou. Ježiš sľubuje, že ak takto budeme postupovať, že nám dá svojho Svätého Ducha, teda lásku, ktorou je Boh sám.
V závere dnešného evanjelia sme počuli: „To povedal, aby naznačil, akou smrťou (Peter) oslávi Boha.“ Väčšinou sa na smrť dívame ako na nutné zlo. Zdá sa nám, že aj Božie Slovo to potvrdzuje, keď čítame: „Boh smrť neučinil, nemá záľubu v smrti živých. Závisťou diabla prišla na svet smrť.“ Starozákonné židovstvo si bolo v tom tak isté, že smrť a všetko okolo nej, považovalo za kulticky nečisté. Preto hovorí evanjelium, že posadlí prebývali v hroboch, lebo si boli istí, že tam Boh nevstúpi. Práve veľkonočné obdobie nám zjavuje, že Boh v ľudskom tele a duši zostúpil aj do smrti. A tým smrť dostáva nový rozmer. Už nie je prepadom do ničoty ale stretnutím s Kristom. Dobre to vyjadrila sv. Terezka z Lisieux. Keď ju počas jej umierania nejaká spolusestra upozornila, že prichádza smrť, ona zaprotestovala slovami: „Pre mňa nejde smrť, pre mňa prichádza Pán Ježíš.“
Naša smrť sa dokonca môže stať Božou Oslavou. V nej môžeme maximálnym spôsobom osláviť Boha vo svojom tele a v tomto svete, zjaviť Božiu Lásku, vyjadriť Lásku k Bohu. Bl. Duns Scotus učí, že ľudské utrpenie a nemoc môžu byť šancou, dokázať Bohu, že ho milujeme viac ako seba. Blížneho máme milovať ako seba, ale Boha máme milovať viac ako seba, nadovšetko, aj nad seba samého. Smrť teda nemusíme prežívať pasívne ako nutné zlo, ale vedome ako stretnutie s Kristom, ako sväté prijímanie, na ktoré sme sa pripravovali po celý život.
O sv. Františkovi a o jeho príprave na smrť je napísané toto: „Tých niekoľko dní, ktoré mu ešte chýbali k návratu domov, využil na to, aby Boha chválil a svojich milovaných bratov vyzýval, aby chválili Krista s ním. On sám, nakoľko mohol, spieval tento žalm: „Veľkým hlasom k Pánovi volám, o milosť nahlas Pána prosím…“ Tiež všetky ostatné tvory vyzýval ku chvále Boha a slovami piesne, ktorú predtým zložil, ich vyzýval, aby Boha milovali. Dokonca i smrť, pre všetkých hroznú a nenávidenú, vyzýval ku chvále. Šiel jej radostne v ústrety a pozýval ju ako hosťa. Lekárovi povedal: „Len odvahu, brat lekár, povedz mi, ako blízko je už smrť, veď je len bránou k životu.“ Bratom povedal: „Až uvidíte, že umieram, položte ma nahého na zem a tak dlho nechajte po smrti, než sa prejde míľa.“ A prišla jeho hodina a pretože sa na ňom všetky Kristove tajomstvá naplnili, vzniesol sa blažene k Bohu.“