„Napísané je, že Kristus bude trpieť a na tretí deň vstane z mŕtvych; v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc Jeruzalemom, ohlasovať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“ Toto sú slová Zmŕtvychvstalého Krista apoštolom a zároveň sú tieto slová adresované nám všetkým. My všetci sme pozvaní, aby sme vydávali svedectvo o odpustení hriechov. Naša služba sa dá nazvať aj službou zmierenia. Pretože skutočným a najvážnejším problémom človeka a sveta je hriech. Nie sú to politické a ekonomické problémy, ktoré otriasajú týmto svetom, ale je to hriech v politike i v ekonomike, ktorý ničí svet. Záchrana sveta spočíva v pokání a v zmierení s Bohom.
Odpustenie hriechov prichádza ako Božia odpoveď na ten najstrašnejší zločin akého sa človek mohol dopustiť. Hoci z našej strany išlo o najväčší zločin, zo strany Ježiša išlo o najšľachetnejší dobrý skutok. Ježiš urobil z toho obeť, ktorú priniesol Otcovi v eucharistii. Sv. Peter tento najväčší a najstrašnejší hriech charakterizuje takto: „Zapreli ste Svätého a Spravodlivého. Vraha ste si žiadali prepustiť a Pôvodcu života ste zabili.“ V prípade Ježišovom to naozaj nebola politika Rimanov, ktorá ho zabila. Totiž: „Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, Boh našich otcov, oslávil svojho Služobníka Ježiša, ktorého ste vydali a zapreli pred Pilátom, keď on rozhodol, že ho prepustí.“ Ešte nikdy ani jeden národ porobený cudzou mocou nemal takú šancu skutočnej slobody ako Izrael v deň Veľkého Piatku. Veľmi plastický vykresľuje túto situáciu Jánovo evanjelium. Keď židia obviňujú Krista pred Pilátom, že musí zomrieť, lebo sa vydával za Syna Božieho, Pilát sa nalákal a od tej chvíle ho chcel prepustiť. Jeho pokus vrcholí tým, že prehlasuje Ježiša za židovského Kráľa: „Hľa, váš kráľ!“ Teda nie okupačná moc ale hriech zabil a vždy zabíja Krista v nás. Aj pod Rímskym panstvom sa dá prijať a uskutočniť Spása. Najväčším problémom sveta je hriech.
Čo teda máme robiť, aby sme sa vymanili z moci hriechu? „Kajajte sa teda a obráťte sa a vaše hriechy budú zotreté.“ Pretože Ježiš je zmiernou obeťou za naše hriechy a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta. Viera v odpustenie hriechov patrí k základným článkom nášho Kréda, ale patrí aj k môjmu osobnému, každodennému presvedčeniu? Verím, že mi Boh naozaj odpúšťa skrze svojho služobníka kňaza, moje hriechy? Alebo som ku svojím hriechom stále priviazaný ako pes k búde?
Keď kňaz rozhrešuje kajúcnika hovorí: „Boh ti hriechy odpustil, choď v pokoji!“ Ovocím odpustenia hriechov je pokoj s Bohom. Ježiš prišiel preto, aby nás vyslobodil z moci hriechu, lebo každý, kto pácha hriech je otrokom diabla. A človek chce byť oslobodený, pretože veľmi kruto na nás doliehajú vlastné viny. Človek sa totiž každým ťažkým hriechom znovu dostáva pod zhubný a vražedný vplyv diabla. Boh chce, aby sme nehrešili. Chce, aby sme mu verili, a potom sa naozaj vyslobodíme z moci hriechu. Boh chce aby sme mu verili, že žiaden hriech nás neurobí šťastnými.
„Ale ak niekto zhreší, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, Spravodlivého“. Od momentu Kristovej smrti je odpustenia hriechov objektívnou skutočnosťou, ktorá existuje nezávisle od nás. Od nás sa očakáva, aby sme si ju vo sviatosti zmierenia slobodne prisvojili, aby sme ju aplikovali na svoj pobabraný život. Boh z našich pliec sníma ťarchu našich vín. „Boh ho vzkriesil pre naše ospravodlivenie.“ On sám si naložil našu vinu na svoje plecia, aby sme mohli znovu povstať a kráčať v ústrety Bohu vo viere, nádeji a láske. Tak úžasné je Božie milosrdenstvo voči nám. Možno sme teraz ako apoštoli, o ktorých evanjelium hovorí: „Nemohli tomu od veľkej radosti uveriť a len sa divili.“ Totiž práve vzkriesenie Krista je skutočnosťou. ktorá vedie k ospravodliveniu. Vzkriesenie Krista prežívame každý v sebe, keď sa znovu snažíme povstať zo svojich hriechov.
Údiv je prvá reakcia na veľké Božie veci, ale je potrebné tomu uveriť, aby sme sa dokázali z toho tešiť, aby sa táto pravda mohla stať motorom našej snahy po spáse, aby sa mohla táto pravda stať naším svedectvom, aby sme aj my vydávali svedectvo o odpustení hriechov, lebo toto je naše určenie. Sú kresťanské spoločenstvá, kde sa fakt hriechu neguje, ale to nieje správny postup. Hriech je skutočnosťou, ale aj odpustenie hriechov je skutočnosťou. A človek cíti, že mu nič nepomôže, ak ho aj ľudia vyhlásia za nevinného, keď jeho vlastné svedomie ho obviňuje. Je treba hľadať inú cestu. Priznať svoj hriech. Prísť s ním pred nášho zástancu Ježiša Krista, Spravodlivého a prosiť o odpustenie. A Boh je tak veľký, že keď priznávame svoj hriech, on nám hriech odpúšťa, doslova ako hovorí apoštol Peter: „Kajajte sa teda a obráťte sa a vaše hriechy budú zotreté.“ Tvoj hriech bude alebo je už zotretý, preto nechoď smutne, ako ten, kto nemá žiadnu nádej. Uver Bohu a teš sa ako človek, ktorý našiel veľký poklad.
A snaž sa splatiť láskou tomu, ktorý ťa tak nesmierne miluje. Lásku k Bohu preukážeme vtedy, keď budeme poslúchať jeho prikázania. „Podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania. Kto hovorí: „Poznám ho.” a nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom pravdy. Kto však zachováva jeho slovo, v tom je Božia láska skutočne dokonalá.” V našom živote sa musí objaviť Božia láska a nie beznádejný strach. Naša láska je odpoveďou na Božiu lásku, v ktorú musíme uveriť a ktorá sa prejavuje aj v tom, že nám Boh hriech odpúšťa. Kto miluje poznal Boha, kto nemiluje nepoznal Boha. Ak nieje v nás láska, ešte stále nie sme kresťania, aj keď chodíme do kostola, aj keď pristupujeme k sviatostiam, aj keď vyznávame Krédo. Len Láska v nás je zárukou nového života, znamením toho, že v nás prebýva Boží Duch.
Prosme Pána Ježiša, aby sme aj my v dnešných časoch dokázali vydávať aj odlúčeným bratom, ktorí nepoznajú sviatosť zmierenia, veľké a slávne svedectvo o odpustení hriechov.