„V deň Turíc vystúpil Peter s Jedenástimi a zvýšeným hlasom im povedal: „Judejskí muži a všetci, čo bývate v Jeruzaleme, aby vám toto bolo známe, počúvajte moje slová.“ Trošku som ten text zmodernizoval, ale obsah ostal zachovaný. V dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolov vidíme ako sa chlapským spôsobom prihovárajú muži mužom. Kolégium apoštolov hovorí k mužom Izraela. Náboženstvo bolo a je v kultúre Izraela vecou muža. Muž bol povinný účastniť sa obradov v chráme. Žena mala iné poslanie. Žena pripravovala akúsi domácu liturgiu a to tým spôsobom, že poupratovala dom, navarila výborný obed a pripravila rodinnú pohodu. Dodnes to vidíme v Izraeli ale aj v Islamskom svete. Určite ste si všimli, a možno vás to aj zarazilo, kto sa modlí v Mekke počas púte. Chlap vedľa chlapa. Podobne je to aj v mešitách a synagógach. Kríza kresťanstva je práve v tom, že muži zlyhali. Zlyhávame ako kňazi ale aj ako otcovia. Naše kostoly sú plné žien, ale ich vplyv na verejný život je mizivý. Chlapi zmýšľajú ináč ako Ježiš a riadia spoločnosť a štát ináč na skazu sveta a národa. Preto sa dnes apoštol Peter a spoločenstvo mužov apoštolov prihovára mužom.
Zaujímavé, že v súvislom texte sa hneď hovorí o niečom, čo je dnes problémom mnohých chlapov. Zámerne nepoviem mužov, lebo to vôbec nepatrí k mužovi. „Títo nie sú opití, ako si myslíte! Veď je len deväť hodín ráno. Ale toto je to, čo povedal prorok Joel: „V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé telo“. V našom prostredí by sme si nemohli byť takí istí, veď koľko krát už skoro ráno stretáme opitých chlapov. V Moslimskom svete nestretnete opitého muža; v Izraeli takisto, a ak náhodou áno, tak je to nejaký turista z našich krajov. Muž sa nesmie opíjať, pretože nemá na to dôvod. Dokiaľ žije, ešte neprehral, aby musel zapíjať prehru. Dokiaľ žije v tele, ešte nevyhral, aby mohol pripíjať na oslavu víťazstva. Svet, v ktorom žijeme, je miestom boja a počas zápasu nie je vhodné opíjať sa. Tento boj treba vyhrať, lebo ide o večnosť. Opitý je vyradený z boja.
Na túto aktuálnu, aj keď boľavú tému, azda ešte jednu myšlienku z listu sv. Pavla Efezanom 5,18: „A neopíjajte sa vínom, veď v ňom je samopaš, ale buďte naplnení Duchom.“ Stoja tu proti sebe dve skutočnosti, ktoré sa vonkajšími účinkami podobajú, ale predsa sú totálne rozdielne. Víno a Duch Boží. Alkohol sa po latinsky povie spiritus, ale tak isto sa po latinsky označuje Duch. Spievame v hymne o Duchu Svätom: „Veni creator Spiritus…“
Keď sa na Turíce vylial na apoštolov Duch Svätý, ľudia, ktorí sa na nich dívali len vonkajším pohľadom, si vraveli: „Sú plní mladého vína.” Taká opojná radosť zachvátila apoštolov, že si ľudia nevedeli inak vysvetliť ich správanie. Duch Svätý im vlial nielen radosť do srdca, ale aj nadprirodzenú guráž. Sv. apoštol Peter, ktorý kedysi zo strachu zaprel Ježiša pred sluhami veľkňaza, teraz svedčí o ňom pred veľkým zástupom mužov. Duch Svätý je Božou blaženosťou, bytostnou dobrotou Boha.
Starí ruskí mnísi dávali takúto radu ľuďom, ktorí trpeli na závislosť od alkoholu: „Keď ťa chytí chuť na alkohol, vezmi Písmo sv. a čítaj.“ Každí, kto sa skrze Božie Slovo kontaktuje s Kristom, je mocou Ducha Svätého oslobodzovaní spod vlády démonov. Alkoholizmus – to je útek od reality, od zodpovednosti, je to vlastne ono zakopanie talentu, ako sa o tom hovorí v podobenstve. A nič sa ním nevyrieši. A nakoniec príde strašné vytriezvenie: „A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“
Muž, možno intenzívnejšie ako žena, prežíva bytostnú prázdnotu. Žena je po oplodnení plná zážitkov nového života, ktorý sa v nej rozvíja. Duchovne rastie aj ako matka, ktorá sa vydáva pre svoje deti. Ale muž, ktorý neobnovil skrze kajúcnosť svoj vzťah k Bohu, nemá odkiaľ čerpať. Muž potrebuje obnoviť svoj vzťah k Bohu, lebo ináč zlyhá. Muž je pozvaný aby vzýval meno Pána. Prorok Joel sľubuje, že „Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený.“
„Mužovia, Izraeliti, počujte tieto slová: Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi divmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh skrze neho medzi vami urobil.“ Boh k nám mužom hovorí ako muž. Boh potvrdil muža, Ježiša Nazaretského. Potvrdil ho všetkým tým, čo Ježiš, ako človek Božou mocou mohol konať. Boli to Božie skutky, ktoré presahujú prirodzenú schopnosť padlého človeka. A čo sme s ním my, hriešni a skazení urobili.
„A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili.“ Ukrižovanie Krista sa netýkalo len tých niekoľkých, ktorí ho reálne a kruto pribíjali na kríž. Ich rukami sme ho zabili my všetci. Možno si povieme: „Bola taká surová doba!“ Ale tá surovosť sa opakuje aj v našej dobe v krajinách, kde muž vraždí muža, kde sú vojny. Ale tá surovosť sa opakuje aj v našej pokojnej krajine, kde sa denne vraždia nenarodené deti rukami mužov i žien. Nie je to tak dávno, čo bol Kristus ukrižovaný. Deje sa to stále, deje sa to dnes. A predsa si nemôžeme myslieť, že Boh o tom nevie, že sa mu to vymklo z rúk. Deje sa to podla presného Božieho zámeru a predvídania, aby raz človek poznal hrôzu svojich hriechov, aby sa z hriechom rozišiel.
„Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci.“ Hriech nie je posledným Božím Slovom. Vzkriesenie je Božím výkrikom proti hriechu človeka. Boh je Život, Boh je i Vzkriesenie. V ňom sa nám ponúka obnova všetkého, čo hriech zahubil.
„Veď Dávid o ňom hovorí: „Pána mám vždy pred očami, lebo je po mojej pravici, aby som sa nezakolísal. Preto sa raduje moje srdce a môj jazyk plesá, aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie. Ukázal si mi cestu života, naplníš ma radosťou pred svojou tvárou.“ To, čo sa udialo s Kristom, to isté sa stane s každým mužom, ktorý má Pána vždy pred očami, teda s tým, ktorý ustavične berie ohľad na Boha. Nájde silu proti hriechu, lebo Pán bude po jeho pravici, aby sa nezakolísal. Spolupráca s Bohom zasahuje srdce, jazyk i telo. Srdce sa raduje, jazyk plesá a telo odpočíva v nádeji na slávne Vzkriesenie skrze Krista, spolu s Kristom, v Kristovi. Toto všetko môžeme prežívať už teraz, keď prijmeme Krista ako svojho Pána a Spasiteľa, keď uznáme Boží nárok na naše bytosti.