V dnešnom evanjeliu počujeme Pána Ježiša: „Vari je lampa na to, aby ju postavili pod mericu alebo pod posteľ? A nie na to, aby ju postavili na svietnik?“ Týmito slovami Pán Ježiš ukazuje na zmysel kresťanskej existencie vo svete. Pán Boh nás nie preto obdaroval svojím Svetlom, aby sme ho skryli, ale aby sme dávali príklad celému svetu. Sv. František hovorí, že sme matkami nášho Pána, keď ho dobrým príkladom rodíme na tento svet. Svietime predovšetkým dobrým príkladom. To je prvotný apoštolát, apoštolát dobrého príkladu.
„Lebo nič nie je skryté, čo by sa nemalo vyjaviť, ani utajené, čo by sa nemalo dostať na verejnosť.“ Nechceme s druhými hovoriť o svojich slabostiach alebo dokonca o svojich pádoch, lebo neveríme, žeby nás niekto dokázal mať rád, keby poznal, aký skutočne sme. Zo zásady si navzájom nedôverujeme. Skrývame sa nielen pred Bohom, ale aj pred druhými ľuďmi. Zriedkakedy zažijeme ten úžasný pocit, keď sa dokážeme niekomu úplne otvoriť. Ako sa nám hneď lepšie dýcha a existuje, keď nájdeme niekoho, ku komu dokážeme byť otvorení a kto nás neodhodí, ale príjme v pravde nášho života.
Cirkev tieto okamihy otvorenosti vkladá do sviatosti pokánia a prikrýva ích božím odpustením a zmierením. Možno v tom je aj úloha očistca. Otváranie uzavretých a zranených duší. Toto otváranie bolí, pretože je podobné snímaniu obväzu z rany. A predsa je potrebné, aby sa lekár dostal až k rane. V očistci sa verejne hovorí o našich „tajnostiach“. Každá svätá spoveď je prípravou na toto absolútne odhalenie, ktoré je nutné, aby človek zažil skutočne nebo. Pán Ježiš nás upozorňuje, že nič nie je také tajné, aby sa neprezvedelo. Mnohé veci sa zjavia až po smrti, ale všetko sa vyjaví.
Na každý skutok, ktorý chceme vykonať, by sme sa mali pozrieť aj z tohto zorného uhla. Ako to bude vyzerať, keď sa to raz zverejní? Pokušiteľ sa snaží človeka presvedčiť, že hriech je len malá bezvýznamná epizóda, o ktorej sa nikto nikdy nedozvie. Ale to je klam. Hriech sa zapíše do našej duši i do nášho tela. Zapíše sa do našej osobnej histórie. Žime bez pokrytectva, aby sme sa nemuseli báť odhalenia. Zmyslom tohto odhalenia nieje naše zdeptanie ale uzdravenie, aby sme boli znovu schopní viery, nádeje a lásky
„Kto má uši na počúvanie, nech počúva!” Ako je to s našimi ušami, načo ích máme? Niekto ích má možno len preto, aby mal na čom nosiť okuliare alebo klobúk. Všetci vieme rozprávať, ale málo je tých, ktorí sú ochotní počúvať. Hoci príkaz „Šema“ – „počúvaj“, je prvým príkazom najväčšieho prikázania lásky k Bohu. Počúvať znamená byť sústredený na to, čo prichádza od druhých. Je to prvý predpoklad lásky.
„Dávajte pozor na to, čo počúvate!“ Je to umenie sústrediť sa na to, čo počúvam. Je to umenie žiť v prítomnosti. Diabol nás od prítomnosti stále odvádza, buď do minulosti, kde žialime nad tým, čo už nemáme v moci, alebo do budúcnosti, kde snívame o tom, čo ešte nemáme v moci. Ale skutočne môžeme čosi urobiť len s prítomným okamžikom. Diabol nás chce odviesť od toho, aby sme teraz a tu žili Božie Slovo.
„Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám, ba ešte sa vám pridá.“ Často zažijeme na vlastnej koži tú istú mieru akou meriame my sami. Z našej bytosti vyžaruje náš životný štýl a zasahuje naše okolie. Ľudia v našej blízkosti veľmi často reagujú na nás naším spôsobom. Ak sú vnútorne silnejší dokážu sa tomu vzoprieť.
„Lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.” To čo platí v podnikaní, platí aj v duchovnom živote. Kto sa snaží, ten rozmnožuje, a kto sa nesnaží, nakoniec stráca aj to, čo mal.