Keď chceme správne pochopiť čítanie z listu Hebrejom, musíme si povedať, ako to vyzeralo v Jeruzalemskom chráme. Jeruzalemský chrám bol rozdelený na tri časti: predsieň, svätyňa a veľsvätyňa, ktorá bola od ostatných častí oddelená krásnou oponou. Aj pre kresťanov zo židovstva bol tento chrám Najsvätejším miestom sveta. Až postupne pochopili niektoré udalosti, ktoré sa odohrali pri Ježišovej smrti v súvislosti s chrámom. Už Judášove peniaze, odhodené v chráme, boli znamením znesvätenia chrámu. A roztrhnutie chrámovej opony počas agónie Pána Ježiša na kríži naznačovalo, že prístup k Bohu už nebude skrze Starozákonný chrám ale skrze smrť Pána Ježiša na kríži. V Jeruzalemskom chráme do Veľsvätyne mohol vstúpiť len veľkňaz, aj to len ráz do roka na sviatok „Zmierenia“ a vnášal tam krv obetovaných zvierat. Človek sa k Bohu mohol dostať len prostredníctvom kňaza a obiet.
Apoštol začína svoje prehlásenie: „bratia, máme smelú dôveru, že skrze Ježišovu krv vojdeme do Svätyne..“ Nieje to naša spravodlivosť, ktorá by nám otvárala brány neba, ale je to Ježišova krv, ktorá bola vyliata za nás na odpustenie hriechov. To je ťažisko našej dôvery.
Skrze Ježišovu krv vojdeme „tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo“. Opona má dvojaký zmysel. Na jednej strane čosi zakrýva, ale na druhej strane práve tým, že to zakrýva, tak na to poukazuje. Poukazuje na to, čo zakrýva. Celá Ježišova bytosť je chrámom Nového Zákona. Oponou tohto chrámu je jeho ľudské telo a teda aj Sviatosť oltárna, Eucharistia. Ona zároveň ukrýva i naznačuje Božstvo Kristovo. Pán Ježiš svojím Vtelením a smrťou na kríži zahájil a otvoril novú a živú cestu k Bohu. On sám je tou Cestou, Pravdou i Životom. Mohli by sme to vyjadriť aj takto. Ježiš je tou pravou a živou cestou k Otcovi. Túto cestu začal obeťou Vtelenia. A my tú cestu uskutočňujeme prijímaním ovocia Vtelenia. V jeho tele prijímame do seba vitalitu Božského života a rastieme do Lásky. Duchovne žijeme z tej Lásky, ktorá sa prejavila v obetovaní za nás.
„Máme veľkňaza nad Božím domom“. Je to výkrik radosti i vďačnosti. Veľkňaz to je staviteľ mosta medzi Bohom a ľuďmi.
„Pristupujme s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou.“ Ako často keď ideme k významným ľuďom tohto sveta, nemáme úprimné srdce. Bojíme sa úprimnosti a preto sa pretvarujeme. K Bohu sa skrze Ježiša máme a môžeme približovať s úprimným srdcom a s úplnou dôverou. Nemusíme a dokonca ani nemáme pred ním nič zakrývať. Boh chce, aby sme k nemu pristúpili so všetkými svojimi problémami a zraneniami. Máme sa úplne uvolniť pred Božou tvárou a byť absolútne úprimní. Boh nechce z našich úst pokrytecké chválospevy. Ale rozhodne túži po obeti chvály z našich úst ako prejavu našej dôvery. Pán Ježiš nám dáva možnosť pristupovať k Bohu takí akí sme a zároveň so srdcom očisteným od zlého svedomia. Možno sa v poslednom odseku myslí na krst, keď apoštol hovorí o tele obmytom čistou vodou, ale možno má na mysli to, čo pri zbožnosti duše nesmie chýbať, a to je čistota tela. Spoločenstvo medzi nami ľuďmi ale aj medzi nami a Bohom vyžaduje aj čistotu tela. I svojím telom máme vzdávať úctu Bohu, ktorý nás stvoril.
„Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie.“ Nádej sa rodí z viery v Božie prisľúbenia. Nádej máme vyznávať tak ako vyznávame vieru. Na inom mieste hovorí apoštol, že sa „chválime nádejou“. Tak ako vyznávame vieru máme vyznávať aj nádej. Je zaujímavé, že aj láska sa vyznáva. Niekedy vyznanie nádeje môže viac osloviť ľudí ako vyznanie viery.
„Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom.“ Vrcholom je živá láska, láska činná v dobrých skutkoch. Máme si jeden druhého všímať, nie preto, aby sme si na oči vyhadzovali svoje slabosti, ale preto, aby sme sa povzbudzovali k dobrým skutkom.
„Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým viac, čím viac badáte, že sa blíži ten deň.“ Naše zhromaždenie, teda naše spoločenstvo má pokračovať aj po sv. omši. Nemáme sa navzájom strašiť, ale povzbudzovať, čím viac vidíme, že sa blíži Pánov deň. Ak sa milujeme navzájom, sme Božia Cirkev a vtedy nedopadne na nás Boží trest, ale Pánov deň bude dňom nášho Vykúpenia.