V dnešnom prvom čítaní nachádzame Božiu odpoveď na Dávidovo predsavzatie, že sa rozhodol postaviť Bohu chrám. Je to v porovnaní s inými starovekými národmi naozaj nezvyčajný jav. Všetky okolité národy uctievali bohov, ktorý sa prejavovali vo svojich chrámoch a ktorým tam slúžili honosnými obradmi. Jedine Izrael, ktorého Boh nemal žiadnu viditeľnú podobu, neslúžil Bohu v chráme, ale v akomsi provizórnom stánku, dokonca v prenosnom stánku. Tento prenosný stánok mal však v sebe výrečnú symboliku. Boh Izraela chcel byť všade tam, kde je jeho ľud. Chcel byť veľmi blízko svojmu ľudu.
Keď sa konečne po určitých bojoch mohol Izrael usadiť, tak sa zdalo úplne logické, že aj Boh Izraela by sa mohol usadiť v nejakom jemu zbudovanom chráme. A počuli sme v tom dnešnom čítaní Božiu odpoveď skrze proroka Nátana: „Toto hovorí Pán: Ty mi chceš postaviť dom, v ktorom mám bývať? Nikdy som nebýval v dome odo dňa, keď som vyviedol synov Izraela z Egypta, až dodnes, ale putoval som v šiatrovom stánku. A keď som putoval po všetkých miestach so všetkými synmi Izraela, vari som povedal niektorému sudcovi Izraela, ktorému som prikázal viesť môj ľud, Izrael: Prečo ste mi nepostavili cédrový dom?“
Náš Boh je Boh kočovníkov, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba. Môžeme povedať náš Boh sa zjavuje ako Pútnik. I toto nás odkazuje na dočasnosť všetkých vecí na tomto svete. Svet nie je totožný s Božím kráľovstvom. Božie Slovo dokonca hovorí o svete ako o vyhnanstve: „Žijeme ďaleko od Pána, vo vyhnanstve!“ – hovorí apoštol Peter. A my si často vyjadrujeme lásku k tomuto svetu, o ktorom apoštol Ján hovorí: „Nemilujte svet ani to, čo je vo svete!“ My si navzájom prajeme 100 rokov a po prípade ešte raz 100 rokov. Múdrejšie by bolo priať si: „Aby sme sa čím skôr všetci stretli v Božom kráľovstve!“
Počuli sme ako sám Boh sľubuje, že postaví Dávidovi dom. Preto teraz povieš môjmu služobníkovi Dávidovi: „Pán ti oznamuje, že ti sám vybuduje dom, a až sa tvoje dni dovŕšia a ty sa uložíš na odpočinok k svojim otcom, ustanovím po tebe potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. On postaví dom môjmu menu a ja upevním jeho kráľovský trón naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom. Ak bude robiť zlo, budem ho trestať palicou muža a údermi synov človeka. Ale svoju milosť mu neodnímem, ako som ju odňal Saulovi, ktorého som odstránil spred teba. Tvoj dom a tvoje kráľovstvo budú trvať predo mnou naveky, tvoj trón bude upevnený navždy.“
Vieme, kto bol Dávidovým synom, ktorý nakoniec postavil prvý chrám. Hoci začínal veľmi rozumne a v Božej milosti, na staré kolená poblúdil a všetci vidíme, že toto nemohlo byť mienené o Šalamúnovi. To, čo prorok v mene Božom vyslovuje sa týka iného Dávidovho potomka. Počuli sme: „On postaví dom môjmu menu a ja upevním jeho kráľovský trón naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom.“ Teda bude to z jednej strany Dávidov potomok, ale z druhej strany sám Boh bude jeho Otcom a on bude Božím Synom. Teologický hovoríme: „Ježiš je pravý Boh a pravý človek.“ A práve preto pravý a dokonalý človek, pretože je Bohočlovek. Dokonalý človek, skutočný Boží obraz a podoba, je Bohočlovek.
I responzóriový žalm vyjadroval to isté: „Dávidovi som prisahal: Naveky zaistím tvoj rod a postavím tvoj trón, čo pretrvá všetky pokolenia. On bude volať ku mne: ‚Ty si môj Otec, môj Boh a útočište mojej spásy. A ja ho ustanovím za prvorodeného, za najvyššieho medzi kráľmi zeme. Naveky mu svoju milosť zachovám a pevná bude moja zmluva s ním. Jeho rod udržím naveky a jeho trón bude ako dni nebies.“ (Ž 89, 4-5. 27-28. 29-30)
Možno ale máme pochybnosť. I Ježíš zomrel a dokonca potupnou smrťou. Kde je teda to jeho slávne kráľovstvo?
Prečítam vám svedectvo jedného 17 ročného chlapca, ktorý prežil klinickú smrť, keď si pri skoku do vody poranil chrbticu a takmer sa utopil. Nebol vychovaný vo viere, ale hneď pochopil, že bytosť s ktorou sa stretol je Ježiš Kristus: „Zrazu sa udialo niečo nádherné. Ježíš Kristus, to žiarivé svetlo – si ma vzal k sebe do náručia. Objal ma ako, keď napr. doma vezmete svoje miminko do náručia a jemne s ním húpate, aby ste mu prejavili svoju lásku. Bolo to úplne šialené. Taký prúd emócii, tak na to som nebol zvyknutý, ale napriek tomu to bolo tak hrejivé a milé… Ja som si v tej chvíli uvedomoval, že sa netopím vo vode, ale že som úplne „utopený“ v láske a dobrote Ježiša Krista!
Poznáte ten pocit, keď sa po prvý krát dotknete svojej lásky, prechádza vami tisíc voltov, telo vám brní, srdce vám chce vyskočiť z hrudníku, cítite každý tep, trasie sa vám hlas a ruky, cítite že vaše srdce je schopné pojať trebárs aj celý svet… Áno, to je láska. Ale to, čo som tam v tom čase prežíval bola ešte iná LÁSKA. Bolo to tisíckrát silnejšie. Nechcem aby to vyznievalo nejako preduchovnele. Veď ešte v tej chvíli som bol neveriaci materialista až hanba.
Napriek tomu to bolo niečo tak abnormálne a plné skutočnej LÁSKY od Ježiša Krista, že sa tomu nedalo brániť. Taký pocit som nikdy predtým vo svojom živote nezažil. Bola to LÁSKA, ktorú pred tým a ani dnes nezažívam. Znovu to zažijem asi zas až v nebi. Pokúsim sa tu LÁSKU k niečomu pripodobniť alebo ju porovnať. Lásku zažívame v sexe, k veciam, k ľudom a vo snoch. Avšak ani to najvášnivejšie milovanie s manželkou sa nedá s LÁSKOU Ježiša Krista porovnať, milujem americké autá, ale ani Cadilac alebo Chrysler 300C nie je nič proti tomu pocitu, milujem mäso v akejkoľvek pečenej podobe, avšak ani bažant pečený na vine s cesnakom, paradajkami a bazalkou, je nič v zrovnaní s tým, ako sa ma dotkla LÁSKA Ježiša Krista. Jak vám to môžem ešte lepšie vykresliť? Poznám ako aj vy tisíce slov, pojmov, pocitov a emócii, ale nepoznám slová, ktorými by som to mohol hlbšie vyjadriť.
Ale ten zážitok LÁSKY pokračoval ďalej. Cítil som silne tri zaujímavé skutočnosti. Za prvé: Ježíš Kristus ma poznal! Vedel kto som a ako sa menujem. Poznal celý môj život a každý môj skutok, ktorý som do svojich sedemnástich rokov vykonal! Pripadal som si ako priehľadný pohár so zavareným kompótom do ktorého krásne vidíte, ale pohár o tom nevie. Za druhé: Ja som ho ešte minútu predtým nepoznal. Kresťanstvo bolo pre mňa smiešnym blúznením pre starých ľudí. Za tretie: LÁSKA, ktorou ma zalial mi nič nevyčítala, neodsudzovala ma za zlé skutky a bola bezpodmienečná! To bolo tak zvláštne. Tu na Zemi milujeme láskou, ktorá je vždy podmienená (manželstvo, sex, pracovné vzťahy, priateľstvo, rodičovstvo, láska k veciam…). On mi nič nevyčítal aj napriek tomu, že ma poznal a že by bolo čo. Cítil som sa prijatý taký aký skutočne som!” (spracované podle svedectva Jána Boštíka)
Znovu zopakujem, čo sme počuli v responzóriovom žalme: „Dávidovi som prisahal: Naveky zaistím tvoj rod a postavím tvoj trón, čo pretrvá všetky pokolenia. On bude volať ku mne: ‚Ty si môj Otec, môj Boh a útočište mojej spásy. A ja ho ustanovím za prvorodeného, za najvyššieho medzi kráľmi zeme. Naveky mu svoju milosť zachovám a pevná bude moja zmluva s ním. Jeho rod udržím naveky a jeho trón bude ako dni nebies.“ (Ž 89, 4-5. 27-28. 29-30) A toto je skutočne pravda. Všetko to platí o Dávidovom potomkovi, ktorý je zároveň Božím Synom: O Ježišovi, našom Pánovi.