V dnešnom evanjeliu môžeme vidieť niečo, čo by sme mohli označiť ako katastrofu. Vidíme búrku, ktorá ohrozuje život apoštolov plaviacich sa s Ježišom na druhú stranu. Zatiaľ čo apoštoli bojujú o záchranu holého života, Ježiš spí spánkom Spravodlivého. Veľmi zvláštny sa nám môže zdať tento postoj Pána, ktorý si kľudne spí, akoby nevedel, čo sa deje. A keď sa konečne apoštolom podarilo prebudiť Ježiša, On im vyčíta: „Čo ste tak ustrašení? Ešte vždy nemáte vieru?“ Žeby skutočne títo muži nemali vieru? Veď všetci pochádzali zo zbožného židovského ľudu a všetci si plnili svoje povinnosti voči Bohu a o Božej existencii nepochybovali, lebo „len blázon si hovorí v srdci: „Boha niet!““
Ak chceme lepšie pochopiť túto zvláštnu situáciu musíme si ujasniť ešte niekoľko veci. Pre Židov, žijúcich v dobe Pána Ježiša, predstavovalo more sídlo démonov a búrka ich besnenie, proti ktorému bol človek úplne bezmocný. Z druhej strany však vedeli, to čo čítame v knihe Jób, že Boh je Pánom aj mora a dokáže ho vtesnať do hraníc. Z tohto hľadiska, Ježišovo víťazstvo nad búrkou a rozbúreným morom, vnímali ako Božskú legitimáciu.
Je dobré si tiež uvedomiť, že sám Ježiš túto cestu cez more naplánoval a prikázal. Kto bol vo svätej zemi vie, akú zvláštnu polohu má Genezaretské jazero. Na jednej strane sú vysoké horské štíty a pod nimi, doslova pod úrovňou morskej hladiny leží toto jazero. Toto prostredie priamo provokuje búrky. Múdri rybári poznali svoje jazero a poznali jeho záhady a preto sa mu v určitých časoch a okolnostiach radšej vyhýbali. Napr. keď videli, že sa tvoria búrkové mraky. Ale túto cestu zorganizoval sám Ježiš a nielen On a apoštoli, ale aj mnohé ďalšie loďky poslušné jeho príkazom sa na túto cestu vydali. A teraz, keď ide o prežitie, On si kľudne spí. Jeho spánok chce byť takisto kázňou ako jeho slová. On spí a zároveň nás chce čosi naučiť.
Čo teda chce povedať jeho výčitka a narážka na slabú vieru apoštolov? Akoby chcel Ježiš povedať: „Ešte si stále neuvedomujete, kto som a akú mám moc? Ešte si stále neuvedomujete, kto je s vami vo vašej situácii?“ Môže to byť narážka ešte na čosi viac. My ľudia i my, ktorí sa nazývame kresťanmi, mnohé veci na tomto svete považujeme za katastrofy. Považujeme ich za tak veľké zlo, že si ich nevieme zlúčiť s Božou dobrotou. Naše prežívanie týchto vecí je tak desné, že nás vedú k niečomu, čo ľudovo nazývame stratou viery. Takto sa nám mnohé skutočnosti kvôli nedokonalosti nášho pohľadu zdajú katastrofou. Prežívame ich tak preto, lebo nemáme vieru. Nie vieru v to, že keď budeme chodiť do kostola, tak nás žiadna katastrofa nemôže stihnúť. Toto nie je pravda a toto nám Ježiš ani nesľubuje. Rakovina rovnako postihuje neveriacich i veriacich. Pán Ježiš žiadnemu zo svojich učeníkov nesľúbil, že ak ho bude nasledovať, tak bude telesne i duševne len prosperovať. Naša viera toto nesľubuje a ani nezaručuje a tohto sa ani netýka.
Viera je predovšetkým osvojenie si Božieho pohľadu na svet a na náš život v ňom. Môžeme to vyjadriť slovami sv. Pavla: „Vieme, že všetko napomáha k dobru tým, ktorí milujú Boha!“ Alebo na inom mieste hovorí: „bratia, nepohŕdajte Pánovou výchovou, lebo všetko, čo sa s vami deje, je na vašu nápravu!“ Tu je vystihnutý problém: „Všetko napomáha k dobru tým, ktorí Boha milujú!“ Všetko záleží od toho, koho milujem a na koho alebo na čo som sa svojím srdcom zavesil. Lipnem na sebe, na svojom pozemskom živote, na svojich veciach, ktoré predstavujú pre mňa istotu, alebo túžim po Bohu a lipnem na Ňom a uvedomujem si, že cesta k nemu vedie aj skrze to, čo nazývame katastrofou. Veď najväčšou katastrofou v ľudskom ponímaní je smrť. Ale o tej istej smrti nám viera hovorí, že je bránou do večného života.
Táto sloboda sa rodí zo smerovania nášho života. Či žijem len pre seba, alebo tak ako to hovorí sv. Pavol: žijem pre toho, ktorý za mňa zomrel a vstal zmŕtvych. Ak žijem pre Krista, ako som mu odovzdal svoj život, On ma oslobodzuje z mojej otrockej závislosti, ktorá sa točí len okolo seba a žije len pre seba a všetko, čo sa len trochu dotkne Ega, vníma ako katastrofu. Katastrofou sa nám v tomto zmysle môže zdať aj to, že starneme, že nám ubúda vitalita potencia, že si už nemôžeme užiť ako predtým, že sme stratili životného partnera alebo dieťa. Všetko toto sa môže zdať katastrofou ak sa na to dívame bez viery a keď nemilujeme toho, ktorý toto všetko do môjho života zabudoval, aby som dospel k Nemu.
Ale tak isto mi toto všetko môže pomôcť k velebeniu Boha, ak ho milujem a cítim, že moje telo a jeho choroby mi naznačujú, že môj čas je už blízko, že môj Vykupiteľ je blízko. Môžem podobne ako sv. Terezka povedať vo viere: „Pre mňa nepríde smrť, ale Pán Ježiš!“ Takisto ma môže viesť k velebeniu smrť blízkeho človeka, keď si uvedomím, že už je u Pána a už je koniec jeho pozemského trápenia. Všetko závisí od toho, či sa na veci dívam s vierou a láskou alebo bez nich. Ak som sústredený len na seba a žijem sebecky, budem vnímať každý boží zásah ako katastrofu a to, že ma chce zobrať k sebe do neba budem vnímať ako násilný čin vytrhnutia z môjho sveta a tam, kde by som mohol byť nesmierne šťastný, budem prežívať hrozné utrpenie.
Aj my kresťania žijeme často tak pomýlene a sebecký, že sa nám lekári boja oznámiť radostnú novinu o ukončení nášho vyhnanstva na tomto svete. Namiesto dôvery v nesmiernu dobrotu Boha, žijeme v hrôze pred Bohom. Ale viera to je predovšetkým viera v to, že náš Stvoriteľ nás miluje.
O sv. Františkovi a o jeho príprave na smrť je napísané toto: „Tých niekoľko dní, ktoré mu ešte chýbali k návratu domov, využil na to, aby Boha chválil a svojich milovaných bratov vyzýval, aby chválili Krista s ním. On sám nakoľko mohol – spieval tento žalm: „Velikým hlasom k Pánovi volám, o milosť nahlas Pána prosím…“ Tiež všetky ostatné tvory vyzýval ku chvále Božej a slovami piesne, ktorú predtým zložil, ich vyzýval, aby Boha milovali. Dokonca i smrť, pre všetkých hroznú a nenávidenú, vyzýval ku chvále. Šiel jej radostne v ústrety a pozýval ju ako hosťa. Lekárovi povedal: „Len odvahu, brat lekár, povedz mi, ako blízko je už smrť, veď je len bránou k životu.“ Bratom povedal: „Až uvidíte, že umieram, položte ma nahého na zem a tak dlho nechajte po smrti, než sa prejde míľa.“ A prišla jeho hodina a pretože sa na ňom všetky Kristove tajomstvá naplnili, vzniesol sa blažene k Bohu.“