2. Veľkonočný piatok – (Jn 6,1-15)
Ježiš v evanjeliu nám dáva takúto záruku. „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.” Ako vyzerá krst vieme všetci. My všetci sme boli pokrstení snáď okrem tých, ktorí sa na krst pripravujú. Krst nie je naším problémom. Naším problémom je viera, ktorú si chceme osvetliť zo všetkých strán, aby sme správne žili to svoje: „Kto uverí…” V predošlej katechéze sme si hovorili, že viera je nasledovanie, privlastnenie. Aby sme mohli pochopiť ešte lepšie, čo je to viera, musíme siahnuť do evanjelia a pozrieť sa, na ľudí, ktorí sa stretli s Kristom a ktorým Kristus adresoval slová: „Choď v pokoji, tvoja viera ťa uzdravila!”
Každá z týchto osôb prichádza ku Kristovi s hlbokým presvedčením a s vierou, že u neho nájde riešenie svojho problému. Naše stretnutie s Kristom skrze vieru musí byť podobné stretnutiu týchto osôb. Napríklad: Žena, ktorá roky trpela na krvotok si hovorila: „Ak sa ho len dotknem, istotne ozdraviem.” Alebo podobne žena, ktorá viedla hriešny život. Oni všetci prichádzajú ku Kristovi, ktorý žije uprostred nich, úplne bezmocní. Vedia, že nikto okrem neho im nemôže pomôcť. Preto volá slepý: „Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!” Keď niekto prosí Krista o uzdravenie tela, urobí zázrak a väčšinou dodáva: „Tvoja viera ťa uzdravila”. A hriešnikom adresuje slová: „Tvoje hriechy sú odpustené, choď v pokoji a viacej nehreš!”
Keď sa však pozrieme do vlastných radov, zistíme, že mnohí z nás chápu vieru podobne ako ateisti. Viera je pre nich určitým rozumovým úsudkom, určitým potvrdením existencie Boha. Takáto čisté teologická alebo rozumová viera nieje vierou v zmysle evanjelia. Nemá žiadny vplyv na život človeka. Náboženskú prax plní takýto človek pre každý prípad, lebo kto vie ako to bude po smrti, ale postupuje tak, akoby Boh nemal čo povedať k jeho životu, akoby musel sám riešiť všetky svoje problémy, akoby Boha vôbec nebolo.
Prečo je to tak? Kde hľadať príčiny tejto akoby viery? Mnohí spomedzi kresťanov zabúdajú na to najdôležitejšie, že predmetom viery je Božie Slovo a spôsob viery je istota. Ak niekto začína pochybovať, tak zostupuje z roviny viery. Katolícka náuka o viere výrazne potvrdzuje, že viere sa vo svojej podstate spája s istotou. Logické uvažovanie o základoch viery môžeme predstaviť pomocou nasledujúceho sylogizmu: Boh niečo povedal. To čo Boh povedal je predmetom viery. Boh sa nemôže mýliť, ani nemôže niekoho uviesť do bludu, čiže nemôže klamať. Ak viem, že niečo Boh povedal, tak môj postoj voči tomu sa môže prejaviť len vierou, ktorá nepripúšťa žiadne pochybnosti. Keby som pripustil pochybnosť, odmietol by som autoritu Boha. Pochybnosť, je znevažovaním Boha, lebo predpokladá, že nevieme, Či Boh dodrží slovo. Už samotná domnienka, že Boh nieje vierohodný, je urážkou Boha. Už prví rodičia svojou neverou urazili Boha. Diabol spochybnil pred nimi rozumnosť a opodstatnenosť Božieho príkazu a oni naleteli. Samozrejme môžu byť pochybnosti iného druhu napr.: Či to Boh naozaj povedal? Či som to správne pochopil? Ale keď ráz s istotou viem, že Boh mi niečo hovorí, vtedy nemám inú možnosť ako veriť, alebo uraziť Boha neverou. Nieje tu miesto pre pochybnosť. Sv. apoštol Peter nás vyzýva: „Vzoprite sa mu pevní vo viere.“ (Diablovi)
Zatiaľ v praxi veľmi často pochybujeme. Pochybnosť sa natoľko netýka právd obsiahnutých v katechizme alebo v kréde, tie obyčajne nepopierame. Pochybnosť sa objavuje v momente, keď máme dať odpoveď na otázku: „Veríš tomu, že ťa Boh skutočne miluje, a tak hrozne ťa miluje, že za teba vydal svojho Syna na smrť, že Boh je ochotný v každej chvíli Ti odpustiť hriechy, keď sa obrátiš?
A tu prichádza k množstvu otázok. Hlavným problémom viery je uveriť v Božiu lásku. Uveriť v Boha – Lásku. Uveriť v radostnú zvesť o milujúcom Bohu. Sv. apoštol Ján nás poučuje: „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby srne skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy” (1 Jn. 4,9-10) Ä o kúsok ďalej v tom istom liste: „A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú ma Boh k nám. Boh je láskaj a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“. Ku kríze viery prichádza často práve v tejto oblasti. Keď je Boh dobrý, keď ma Boh miluje, tak prečo dopúšťa takú skúšku, také utrpenie, také nešťastie a naša viera sa podlamuje.