Utorok po 3. nedeli pôstnej – (Mt 18,21-35)- “Problém odpustenia”

Pán Ježiš na záver dnešného podobenstva hovorí: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ Kniha Eklesiastikus hovorí o neodpustení: „Hnev a zúrivosť – to obidvoje je odporné, len hriešny človek sa ich pevne drží. Kto sa chce pomstiť, ujde sa mu pomsty od Pána, lebo si jeho hriechy zachová v pevnej pamäti. Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš. Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý? Pre človeka sebe podobného nemá milosrdenstva, a pritom oroduje za svoje hriechy? Prechováva v sebe hnev, hoci sám je iba človekom, a pritom prosí o zľutovanie u Boha? Veď kto iný môže jeho hriechy uzmieriť? Mysli na koniec (všetkého) a zanechaj nepriateľstvo, lebo hniloba a smrť ti hrozia, ako to ustanovil (Boh).“

Problém, o ktorom hovorí evanjelium je problém odpustenia a to odpustenia zo srdca. Veľmi často robíme niečo, čo by sme mohli nazvať odpustenie z rozumu. V praxi to znamená, že sa snažíme na vec nemyslieť, zabudnúť. Ono to funguje len do vtedy, dokiaľ sa nám znovu nedostane do zorného uhla ten, ktorý ublížil. Ak sa tak stane, znovu sa v srdci aktivizuje bolesť prvotného ublíženia a cítime, že sme vlastne neodpustili. Táto skúsenosť nám ukazuje, že každé ublíženie sa dotklo predovšetkým nášho srdca. Všetci máme v sebe vybudovaný systém, že ranu obväzujeme, že vytvárame ochranu okolo zraneného miesta.

Malé dieťa je od prirodzenosti obdarené niečím, čo nazývame „prvotnou dôverou“. Prvotná dôvera spočíva v tom, že od nikoho a od ničoho neočakávame nič zlé. Očakávame len dobro, pre ktoré sme stvorení. Toto je postoj, ktorý je potrebný k tomu, aby sme sa dokázali stretnúť s Absolútnym dobrom. Tento postoj človek stráca, akonáhle urobí skúsenosť so zlom. Napr. dieťa behá po lúke bezstarostne s bosými nohami dovtedy, dokiaľ ho nepichne včela alebo nepoštípe nejaký chrobák. Po takejto skúsenosti sa začne obúvať. Vytvorí si akýsi ochranný kryt pre nohu. To čo sa navonok prejaví ako ochranný pancier, to je ovocím strachu v duši človeka. Dá sa povedať, že naša civilizácia je civilizáciou dobre obrnených ľudí. Mnohým ľuďom chýba ten najelementárnejší zážitok dobra, napr. radosť z toho, že sa počali, že sa narodili. Toto je koreň ateizácie sveta.

O čo teda ide v odpustení? Čo chce Boh od nás? Nakoľko sme ľudia dobre opancierovaní, cez náš pancier často nemôže k nám preniknúť ani Boh so svojím liečivým vplyvom. Bojíme sa dať pancier dolu, ale ak to neurobíme, nemôže Ježiš liečiť. Čo teda máme robiť, ak chceme vo svojom živote uskutočniť toto odpustenie zo srdca?

Predovšetkým si uvedomiť, že je to nutnosť, že sa jedná o požiadavku samotného Boha. Je to podmienka nášho uzdravenia a našej spásy. Toto je absolútna nutnosť, ktorá sa nedá na ceste uzdravenia a spásy obísť. „Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš. Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý?“ Existuje reálna spojitosť medzi odpustením a uzdravením chorého človeka. Je to skúsenosť, s ktorou sa stretávame v bežnej pastorácii i v medicíne. Koľko krát sa stane, že sa človek začne uzdravovať, až keď odpustí zo srdca.

Je potrebné analyzovať svoje srdce a hľadať v ňom všetky bolestivé miesta. Ak spustíme film svojich spomienok, zistíme, že určité veci bolia i po dlhom čase, ktorý od nich uplynul. Práve tieto udalosti musíme znovu prežiť pod božím pohľadom. Pozrieť sa na nich očami viery. „Bratia, nepohŕdajte Pánovou výchovou, všetko, čo sa s vami deje, je na vašu nápravu“. Viera mi hovorí, že môj život nie je zhlukom náhodilosti a nezmyslov, ale že som predmetom výchovy samotného Boha, ktorý svoju pozornosť stále upriamuje na mňa, k môjmu dobru. Teda je potrebné tieto skutočnosti znovu spracovať s vierou.

Odpustenie zo srdca je podmienené z našej strany ochotou odpustiť. Samotné slovo odpustiť naznačuje, že máme čosi pustiť, čohosi sa zrieknuť. Pustiť pomstu zo svojich rúk. Zároveň však potrebujem pomoc Ducha Svätého, aby som dokázal odpustiť zo srdca. „Mysli na koniec (všetkého) a zanechaj nepriateľstvo, lebo hniloba a smrť ti hrozia, ako to ustanovil (Boh). Pamätaj na Božiu bázeň a nehnevaj sa na blížneho! Pamätaj na zmluvu Najvyššieho a prepáč vinu blížnemu!“ Každá svätá omša nám sprítomňuje zmluvu s Najvyšším, v každej svätej omši vidíme úžasnú mieru Božieho odpustenia, ktoré z kríža udeľuje Spásu. Zmluva s Najvyšším sa uskutočnila v obetovaní tela a krvi Ježiša Krista. Tu hľadaj silu k odpusteniu. Sv. Ambróz hovorí: „Tento chlieb je odpustením hriechov!“