Otázka zákonníka z evanjelia: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?” (Mk 12,28) mieri na to, čo je najdôležitejšie, čo nesmie byť nikdy porušené, ak ešte chceme hovoriť o pravom náboženstve. Obetovať môžeme len nižšie kvôli vyššiemu, ale nikdy nie naopak. Odpoveď Pána Ježiša, je príkazom, ktorý z vrchu Sinaj prijal od Boha Mojžiš. Je to prikázanie, bez ktorého by sme sa určite minuli cieľa a to večnej spásy, i keby sme všetky ostatné prikázania zachovávali do bodky. Láska nespočíva natoľko v náklonnosti a v sympatii, ako skôr v dôvere Bohu a v poslušnosti jeho príkazom. Láska voči Bohu nespočíva prednostne v krásnych citoch, ale v zjednotení s vôľou Božou. Láska voči Bohu je jednota dvoch vôli, božej a ľudskej.
Prikázanie lásky k Bohu začína hebrejským termínom: „Šema“. „Počúvaj“. Podľa neho sa nazýva aj modlitba, ktorú zbožní židia, častejšie denne opakujú a spočíva práve v recitovaní tohto prikázania lásky. Základným predpokladom akejkoľvek lásky je prvá podmienka: „Počúvaj,..“ Nedá sa hovoriť o láske, kde nie je ochota počúvať a poslúchať. V našom jazyku sú to dve slová, ktoré vyjadrujú jedno: „počúvať a poslúchať“. My všetci sme tak zabraní sami do seba, že naše vyslobodenie začína týmto príkazom: „Počúvaj!“ Pravé pokánie začína v ochote počúvať, čo mi chce povedať Pán. Možno sa vám to bude zdať silné, ale láska voči Bohu – to je poslušnosť až na smrť, ako to zjavuje svojím životom sám Ježiš.
Druhé slovko hovorí o tom, komu je toto prikázanie adresované: „Izrael!“ Slovo Izrael sa prekladá ako Boží bojovník. Ak sa chceme Bohu páčiť musíme v tomto svete prijať duchovný zápas ako normu života, bez zápasu zo sebou, bez zápasu s duchom tohto pomýleného sveta, nemôžeme hovoriť o láske k Bohu. My všetci máme byť Izraelom a stávame sa ním natoľko, nakoľko zápasíme so zlom z lásky k Bohu. Boží prísľub, týkajúci sa prebývania v človeku, je silnou motiváciou v zápase s hriechom.
Stále sme pokúšaní. U detí je to pokušenie sladkosti, u mladých zasa zmyselnosti a príjemnosti, pre ľudí v strednom veku pokušenie bohatstva a kariéry a pre ešte vekom starších pokušenie moci a lakomstva. Pokušenie ešte nie je hriechom, hriechom sa stáva až keď ho začneme nasledovať – zvedie nás a my zhrešíme. Nemôžeme zabrániť, aby nám nad hlavou lietali vtáci, nemusíme im však dovoliť, aby si v našich vlasoch urobili hniezdo. Sme zodpovední za to čo urobíme. My totiž nie sme povinní zhrešiť. I keď naše vnútro po dedičnom hriechu veľmi silne rezonuje s pokušením, niekedy až tak, že sa nám zdá, že toto je naša pravá prirodzenosť a že odmietnutie pokušenia znamená našu smrť, predsa ak sa začneme otvárať Bohu a jeho Duchu, mení sa aj naše vnútro a naša prirodzenosť. Začína nám chutiť dobro. Každé pokušenie síce prichádza od zlého, ale v Božích očiach dostáva iný zmysel. V každom pokušení akoby sa nás Boh pýtal: „Miluješ ma?“ „Miluješ ma viac ako seba, ako svoj hriech?“ Sv. František tvrdí, že „každé prekonané pokušenie je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka“. Prekonané pokušenie je dôkazom lásky k Bohu, naším vyznaním.
Láska k Bohu má svoje ťažisko v poslušnosti jeho Zákonu. Len vtedy môžeme pravdivo povedať Bohu: „Milujem Ťa“, keď sa chránim hriechu v akejkoľvek podobe. Všetko je hriechom, čo nás vzďaľuje od lásky k Bohu. Mnohí vedia, čo je to láska k žene, k manželovi, láska k deťom, ale vie niekto, čo je to láska k Bohu. Možno ju dokážeme pochopiť až keď budeme z lásky k Bohu umierať. Bl. Ján Duns Scotus hovorí, že práve naše utrpenie je možnosťou milovať Boha viac ako seba.
„Pán, náš Boh, je jediný Pán!“ Slovo Pán je prekladom slova Adonaj, ktoré zasa tvorí v hebrejských textoch náhradu za Božie meno JHWH, ktoré Židia z veľkej úcty nevyslovovali. V dobe cirkvi sa tento istý titul dáva Ježišovi. Náš Boh je jediný Boh a nikto nemá právo na úctu pred ním. Kdesi som počul, že v hebrejčine je tu užité slovo jedináčik. A tým chcel Mojžiš povedať, že na Bohu máme lipnúť aspoň tak, ako lipnú rodičia na svojom jedináčikovi. Boh má byť náš jedináčik.
„Milovať budeš Pána, svojho Boha…!“ Nie je tu užité slovo „miluj“ ale „milovať budeš!“. Je to úloha, s ktorou nikdy nebudeme hotoví. Milovník Boha nikdy nemôže povedať: „Už som miloval dosť!“ Človek dostal úžasnú možnosť a schopnosť milovať Boha. Boh, ktorý dal prvé prikázanie, miluje človeka, ktorého stvoril pre Seba, pre Lásku. Ten, ktorého poznávame rozumom ako Stvoriteľa sveta, chce byť poznávaný srdcom ako Milenec.
Blížneho máme milovať ako seba samého, ale Boha máme milovať viac ako seba samého. V láske voči Bohu máme prekročiť hranice svojho egoizmu. Preto môže táto láska aj bolieť. Boha, svojho Stvoriteľa, svojho Otca a Pôvodcu, Boha, bez ktorého by sme vôbec neboli a netešili sa z daru bytia a života máme milovať celým srdcom, celou dušou, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle. On má byť na úplne prvom mieste v našich srdciach, dokonca ešte pred nami samými. Boha máme milovať viac ako svoj život, lebo v ňom je Večný Život. V žalme počujeme: „Tvoja milosť je lepšia ako život.“ Pozemský život je veľkou hodnotou, ale priateľstvo Boha, jeho milosť, je úžasnejšia. Myslíte si, že Boh, ktorý stvoril človeka v jeho nádhere, „po telesnej stránke k podobe svojho Syna a po duchovnej stránke ku svojmu vlastnému obrazu“, je azda menej vzrušujúci ako človek. Ten, ktorý krásou obdaril hviezdne nebo a majestátom horské štíty, musí byť majestátnejší a krajší. Ten, ktorý rozhýbal planéty, hviezdy a galaxie na ich cestách a ktorý hýbe každým elektrónom v atóme, ktorý dal do pohybu mohutné rieky, má toto všetko v sebe v nekonečnej a dokonalej miere.
Boha mám milovať celou svojou bytosťou. Poslušnosť Božiemu Slovu je láskou k Bohu, lebo On sa zjavil vo svojom Slove a nemá inú povahu a iný charakter ako ten, ktorý nám zjavuje Ježiš. Je láskou aj k sebe samému, pretože naša spása, naša dokonalosť a naše určenie je: „byť božím obrazom“. Toto úsilie o lásku spôsobí, že sám Boh – Láska, príde a obnoví si v človeku svoj príbytok a z naplnenia prísľubu Božieho prebývania v človeku pramení naša večná blaženosť. A je to súčasne aj láska k ľuďom, lebo všetci ľudia a dokonca aj celá príroda očakáva „zjavenie sa Synov Božích“.
A tak ako sa Božie prikázania týkajú celého života, tak aj láska k Bohu preniká celým životom človeka, celou bytosťou: srdcom, dušou i mysľou. Ak sa zaľúbime, spontánne začneme myslieť na toho, kto nás svojim zjavom uchvátil. Vo vzťahu k človeku sa môže stať, že osoba, do ktorej sme sa zadívali, nám odkáže: „Ani na mňa nepomysli!“ Zakazuje nám myslieť na ňu, zväzovať ju svojimi myšlienkami a túžbami. Ale Boh, ktorý nás nesmierne a nekonečne prevyšuje, nám dovoľuje a dokonca nástojčivo prikazuje: „Mysli na mňa! Túž po mne! Teš sa na mňa! Miluj ma!“ Nám je dovolené na neho myslieť! Nám je prikázané po ňom túžiť! Ten, ktorý všetko stvoril, chce, aby si ho miloval.
Máme ho milovať celou mysľou. My si uvedomujeme seba len čiastočne. Boh nás svojou myšlienkou tvorí a udržuje v bytí. On je základom pre každé vedomie a poznanie. Všetky naše myšlienky sú mu zrejmé. Preto je dôstojné a správne zo všetkých svojich myšlienok urobiť modlitbu. Nemyslieť monologický ale dialogický. Nemyslieť tak akoby Boh nebol svedkom každej myšlienky, ale všetky myšlienky smerovať k Nemu. Je veľmi boľavé, keď je Božia pozornosť stále upriamená na človeka a človek myslí akoby Boh nebol stálym svedkom jeho myšlienok. Nemyslieť na Boha je hriech. Veď je to vlastne súčasť prvého prikázania. Milovať Boha celou mysľou.
Sv. Gregor Nazianský (326-390) nám zanechal túto myšlienku o modlitbe: „Ustavične ži v modlitbe a vždy ďakuj Bohu za všetko, čokoľvek sa s tebou deje. Nech tvoj rozum neprestane myslieť na Boha a jazyk sa chráni od hriechu. Niečo iné je láska k múdrosti, a iné je pamätanie na Boha. Pamätať na Boha je nutnejšie ako dýchanie a ak sa možno tak vyjadriť, okrem toho ani nemáme nič iné robiť, len rozjímať dňom i nocou, večer, ráno i napoludnie rozjímať a vzdychať a velebiť Pána v každom čase, ležiac i stojac či kráčajúc po ceste (Dt 6,7) a aj pri práci pamätať na Boha a týmto pamätaním rásť v čistote.“