V dnešnom evanjeliu počujeme ako jeden zo zákonníkov pristúpi k Ježišovi a spýta sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé ze všetkých?“ Ježišova odpoveď je skrátená verzia príkazu z Deuteronómia (5. Moj.), ktorý v plnej verzii znie: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť. Priviaž si ich ako znamenie na ruku, nech sú ako znaky medzi tvojimi očami, a napíš si ich na veraje svojho domu a na dvere.“ (Dr 6,4-9) Tento text, ktorý Židia označujú slovo „Shema (Slyš)“ tvorí zároveň základnú židovskú modlitbu, ktorá do dnešného dňa zaznieva z domácností veriacich židov každé ráno i večer – má teda veľký význam v židovskej tradícii. Ide tu vlastne o liturgický text, ktorý je určený k tomu, aby sa stále opakoval, aby si ho človek pripomínal. Božie Slovo má v sebe náboj – potenciál, ktorý sa trvalým opakovaním v človeku uvoľňuje.
Zvykneme hovoriť, že sa jedná o prikázanie lásky k Bohu. Možno nás prekvapí skutočnosť, že pri hlbšom štúdiu človek zistí, že to vlastne v pravom slova zmysle nie je príkaz, lepšie by bolo hovoriť o norme, zákonitosti, ktorá platí medzi človekom a Bohom. „Shema“ popisuje princíp, ktorý platí medzi Božím Slovom a jeho pôsobením v nás. Pri gramatickom rozbore hebrejského textu čitateľa objaví zaujímavú skutočnosť. V danom texte sa nachádza len jedno sloveso v tvare rozkazovacom, ostatné sú vo forme oznamovacom. Jediné sloveso v rozkazovacom tvare je práve ono prvé slovo – „Počuj!“ (počúvaj a poslúchaj) Všetky ďalšie sú vo forme oznamovacom. Mali by teda skôr znieť „Miluješ – Milovať budeš“ – ne v zmysle príkazu „miluj!“, ale skôr v zmysle niečoho, čo sa nám stane, keď vierou prijmeme do seba Božie Slovo. Prvým z následkov počúvania a poslúchania je, že miluješ Boha, ďalej máš Jeho Slovo vo svojom srdci, v duši, v mysli, text pokračuje: vštepuješ ho svojim synom a dcéram – vyžaruje to z teba a tiež je to vidieť okolo teba – na tvojich verajach, bránach… Totiž kto Boha poslúcha, ten ho miluje. V texte sa konštatuje, že následkom ľudského poslúchania Boha sa v nás objaví Láska, ktorá pramení zvnútra.
Keď hovoríme o Božom Slove, musíme si uvedomiť, že týmto termínom označujeme dve skutočnosti: Božie slovo ako inšpirovanú zbierku kníh, teda Bibliu, ale zároveň Božie Slovo ako II. Božská Osoba, teda Logos. Týmto Slovom je Boží Syn, jeden zo svätej Trojice, ktorý je jednej podstaty s Otcom. Skrze Neho a pre Neho bolo všetko stvorené. A toto Božie Slovo je Živé a Účinné. Keď ho počujeme a s vierou prijímame, vstupuje do nášho srdca a naša duša sa začne rozvíjať k dokonalosti. Ježiš je Život našej duše. Až vtedy človek Boha miluje, pretože Boh je Láska a bez neho žiadna skutočná láska nie je možná.
Druhé slovko hovorí o tom, komu je toto prikázanie určené: „Izrael!“ Slovo Izrael se prekladá ako „Boží bojovník, Boží hrdina, Boh zápasí“. Jakub dostal toto meno po svojom zápase s Bohom o požehnanie. Keď sa chceme Bohu páčiť, musíme v tomto svete prijať zápas ako normu života. Bez zápasu zo sebou, bez zápasu so zlým duchom tohto pomýleného sveta, a predovšetkým bez zápasu o Božie požehnanie, nemôžeme hovoriť o láske k Bohu. My všetci máme byť Izraelom a stávame sa ním natoľko, nakoľko zápasíme so zlom z lásky k Bohu. Sv. František hovorí, že „každé prekonané pokušení je akoby snubný prsteň, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka“.
Môžeme si ešte položiť otázku: O čo ide, keď sa povie, že si slová Božie uviažeš na ruku, alebo si ich píšeš na veraje domu a tiež vštepovanie, o ktorom sa tu hovorí, nejde opäť o príkaz, ale o akúsi prirodzenú reakciu človeka, ktorý je toho plný a preto to tak robí. Pretože je človek plný Božieho Slova a z neho prúdiacej lásky k Bohu, tak kadiaľ chodí je to z neho cítiť. Aj keď leží, alebo sedí, chodí, vstáva, robí – je človek taký plný, že to z neho vyžaruje. Akonáhle človek počuje a je naplnený Božím slovom a láskou je to na ňom jednoducho vidieť. Láska preniká naše ruky, prechádza do konania dobrých skutkov. Jak na rukách, tak na tvári, na dome, na bráne – pravdepodobne sa myslí na brány mesta – i v meste, kde ľudia poslúchajú Boha, je to vidieť. Ako, o tom sa v texte nehovorí, len sa konštatuje, že to tak je! Obdobne o tom hovorí i Pán Ježiš, keď hovorí: „Vy ste svetlo.“ alebo Mat 5,13 „vy ste soľ… vy ste svetlo sveta… keď rozsvietite svetlo, nekladiete ho pod mericu…“ Nemôže zostať skryté.
Pán Ježiš dopĺňa toto prvé prikázanie ešte o ďalší rozmer. Najprv povie: „Počúvaj… a budeš milovať svojho Boha… a potom dodám – tým tiež miluješ svojho blížneho! Milovanie Boha nie je oddeliteľné od milovania človeka. Teda do človeka počúvajúceho Bohu, je vložené Božie Slovo a to Slovo preniká z vnútra na vonok a to nielen k hraniciam vlastných dverí, alebo brán, ale tiež za ne – k ďalším ľuďom, domom. Jedine takto možno robiť evanjelizácia, pretože len taký človek má svoju skúsenosť s Bohom a má v sebe svedectvo o Božej moci. Jak som už hovoril, tento text nie je príkazom. Veď ako si môže človek uviazať na ruku, čelo, alebo na bránu slova, ktoré sú v srdci?! Zbožní Židia berú tieto Božie slova tak vážne, že si skutočne na ruky i čelá uväzujú schránky, v ktorých je kúsok papiera sa slovami Shema. Vyznávajú tým, že tieto slova, pre nich majú nedozerný význam a hlbokú cenu a chovajú k nim tak velikú úctu. I my by sme mali mať častejšie tato slova na mysli a možno i na očiach.
Nuž a na záver otázka: Čo má človek počuť? „Počuj…“ Máme počuť, že Hospodin je náš Boh a je len jeden! Boh jeden, jediný, alebo tiež jedinečný je ten, ktorý nás vyvádza z Egypta, z otroctva hriechu. To znamená, že s ním máme konkrétnu osobnú skúsenosť. Zážitok nielen osobný, ale aj kolektívny. Boh je ten, ktorý sa prejavuje tým, že vyvádza človeka z Egypta. Tu je možné tiež povedať, že tvar hebr. slova pre číslovku jeden – echat, môže mať i iný význam. A to význam v 1. os. „já“ – „Počúvaj, Izraeli, Pán je náš Boh, Pán já.“ Je to teda Pán, ktorý tvorí jednotu medzi Bohom a človekom. On je sám tou jednotou a On ju sám taktiež tvorí. Zjednocuje poslúchajúceho človeka se sebou a tiež zjednocuje počúvajúcu obec veriacich se sebou a tiež medzi sebou. Boh hovorí a tým zjednocuje načúvajúceho človeka s človekom.
Pre krátkosť času uzavriem slovami sv. Františka, ktoré stručne vyjadrujú, čo to znamená milovať z celého svojho srdca, z celej svojej mysle a z celej svojej sily: „Buď vôľa Tvoja, ako v nebi tak aj na zemi; aby sme Ťa milovali celým srdcom, keď na Teba budeme stále myslieť; celou dušou, keď po Tebe budeme stále túžiť; celou mysľou, keď k Tebe budeme smerovať všetky svoje úmysly a vo všetkom budeme hľadať tvoju česť; a celou svojou silou, keď dáme všetku svoju energiu a schopnosti duše i tela do služby Tvojej lásky a nikam inam, a aby sme milovali svojho blížneho ako samého seba, keď strhneme všetkých, ako sme len schopní, k Tvojej láske a keď sa budeme radovať z dobra druhých ako z vlastného, budeme mať účasť na ich utrpení a neublížime nikomu. (spracované podľa C. Čák (CASD) „Shema“)