Otázka zákonníka v dnešnom čítaní z Markovho evanjelia mieri na to, čo je najdôležitejšie, čo nesmie byť nikdy porušené, ak ešte chceme hovoriť o pravom náboženstve. Stáva sa niekedy aj nám, že ako kňazi a duchovní radcovia, musíme premýšľať nad tým, čo je v našom náboženstve, v jeho obradoch a v jeho prikázaniach nahraditeľné a čo môžeme obetovať a čo nikdy nemôžeme obetovať. Obetovať môžeme len nižšie kvôli vyššiemu, ale nikdy nie naopak.
Odpoveď Pána Ježiša, je vlastne príkazom, ktorý z vrchu Sinaj prijal Mojžiš od Boha. Je to prikázanie, bez ktorého zachovávania, by sme sa určite minuli cieľa a to večnej spásy, i keby sme všetky ostatné prikázania zachovávali do puntíka. Ako o tom hovorí už apoštol Pavol: „A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“.
Možno nás zarazí skutočnosť, že sa tu hovorí o láske ako o príkaze. Láska k Bohu ako príkaz! Keby sme boli normálni, bol by tento imperatív vpísaní hlboko v našom srdci. Mali by sme vpísanú nesmiernu vďačnosť a lásku voči Tomu, ktorý nás stvoril. Vďačnosť a lásku voči svojmu záchrancovi, ktorý sa za nás obetoval. Ale vidíme, že žijeme akosi nenormálne, bez tejto vnútornej odozvy na skutočnosť stvorenia. Po dedičnom hriechu nie sme normálni: Ako o tom hovorí katechizmus: „Rozum človeka sa zatemnil, vôľa sa naklonila k zlému.“
Preto sa nám často musí prikazovať, tak ako sa prikazuje chorému človeku, musia sa nám prikázať veci, ktoré slúžia k nášmu dobru, lebo naša chuť je pokazená. Chutí nám zlo, ale keď ho urobíme, sme nešťastní. Dobro nám nechutí, ale keď sa prekonáme, nachádzame svoje šťastie. Preto sa nám v Desatore prikazujú veci úplne normálne, aj keď pre nás postihnutých dedičným hriechom, nie úplne samozrejme.
Skúsme si toto prikázanie, ktoré je prvé zo všetkých, prebrať podrobnejšie: Prikázanie lásky k Bohu začína hebrejským termínom: „Šema“. „Počúvaj“. Podľa neho sa nazýva aj modlitba, ktorú zbožní židia, častejšie denne opakujú a spočíva práve v recitovaní tohto prikázania lásky. „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť. Priviaž si ich ako znamenie na ruku, nech sú ako znaky medzi tvojimi očami, a napíš si ich na veraje svojho domu a na dvere.“
Základným predpokladom akejkoľvek lásky je táto prvá podmienka: „Počúvaj,..“ Nedá sa hovoriť o láske, kde nie je ochota počúvať a poslúchať. V našom jazyku sú to vlastne dve slová, ktoré vyjadrujú toto jedno: „počúvať a poslúchať“. Pán Ježiš hovorí, že základom lásky k nemu je „poslušnosť k jeho príkazom!“ Nie cit ale vôľa je rozhodujúca. Teda „počúvaj a poslúchaj!“ V absolútnej miere to platí o láske k Bohu, relatívne aj o našich medziľudských vzťahoch. Koľko manželstiev stroskotá práve na tejto neochote počúvať sa navzájom. My všetci sme tak zabraní sami do seba, že naše vyslobodenie začína týmto príkazom: „Počúvaj!“ Pravé pokánie začína v ochote počúvať, čo mi chce povedať Pán.
Druhé slovko hovorí o tom, komu je toto prikázanie adresované: „Izrael!“ Slovo Izrael sa prekladá ako Boží bojovník. Ak sa chceme Bohu páčiť musíme v tomto svete prijať duchovný zápas ako normu života, bez zápasu zo sebou, bez zápasu so zlými duchmi, bez zápasu s duchom tohto pomýleného sveta, nemôžeme hovoriť o láske k Bohu. My všetci máme byť Izraelom a stávame sa ním natoľko, nakoľko zápasíme so zlom z lásky k Bohu.
„Pán, náš Boh, je jediný Pán!“ Slovo Pán je prekladom slova Adonaj, ktoré zasa tvorí v hebrejských textoch náhražku za sväté Božie meno JHWH, ktoré Židia z veľkej bázne a úcty zbytočne nevyslovovali. V dobe cirkvi sa tento istý titul dáva Ježišovi, lebo „Ježiš je Pán“. Náš Boh je jediný Boh a nikto a nič nemá právo na úctu pred ním. Raz mi jeden Žid vysvetľoval, že v hebrejčine je užité slovo jedináčik. A tým chcel Mojžiš povedať, že na Bohu máme lipnúť tak, ako lipnú rodičia na svojom jedináčikovi. Boh má byť náš jedináčik.
„Milovať budeš Pána, svojho Boha…!“ Nie je tu užité slovo „miluj“ ale „milovať budeš!“. Je to úloha, s ktorou nikdy nebudeme hotoví. Skutočný milovník Boha nikdy nemôže povedať: „Už som miloval dosť!“ Mnohí vedia, čo je to láska k žene, k manželovi, láska k deťom, ale vie niekto, čo je to láska k Bohu. Možno ju dokážeme pochopiť až v hodine svojej smrti, keď budeme z lásky k Bohu umierať. Bl. Ján Duns Scotus hovorí, že práve naše utrpenie je možnosťou milovať Boha viac ako seba.
Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto niet. To hovorí Pán Ježiš a je to skutočne Slovo Boha. Milovať Boha znamená milovať seba samého, lebo On je tou najúžasnejšou odmenou. Milovať Boha znamená milovať život, lebo On je život. Mimo neho niet života. Kto miluje Boha, miluje sám seba, lebo kráča cestou k nesmierne blaženej večnosti. Láska k Bohu nás činí vrcholne slobodnými, ale aj vrcholne plodnými, lebo ovocím tejto lásky je Kristus v nás. Naša normalita. Nemilovať Boha to znamená pozvoľne kráčať cestou smrti do záhuby na svoje nešťastie a na svoju hanbu.
Zakončím slovami sv. Františka, ktoré stručne vyjadrujú, čo to znamená: milovať z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily! „Buď vôľa Tvoja, ako v nebi tak i na zemi; aby sme Ťa milovali celým srdcom, keď na Teba budeme stále myslieť; celou dušou, keď po Tebe budeme stále túžiť; celou mysľou, keď ku Tebe budeme smerovať všetky svoje úmysly a vo všetkom budeme hľadať Tvoju česť; a celou svojou silou, keď dáme všetku svoju energiu a schopnosti duše i tela do služby Tvojej lásky a nikam inam, a aby sme milovali svojho blížneho ako samí seba, keď strhneme všetkých, ako sme len schopní, k Tvojej láske a keď sa budeme radovať z dobra druhých ako z vlastného, budeme mať účasť na ich utrpení a neublížime nikomu.“