Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu prehlasuje: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“ Niekedy sa, podobne ako Židia v dobe Pána Ježiša, mylne domnievame, že problémom človeka je Boží zákon a teda prvoradá úloha Mesiáša spočíva v oslobodení človeka od záväznosti Zákona, ktorý Boh zjavil na vrchu Sinaj Mojžišovi. Prečo je to s nami tak? Pretože po prvotnom hriechu sa nám Boží zákon javí ako ťažké až neznesiteľné bremeno. Židia čakali od Mesiáša, že ich oslobodí od tohto ťažkého bremena. A priznajme sa, že aj my kresťania sa občas domnievame, že nás aspoň po smrti čaká akýsi Mohamedánsky raj, akási blažená neviazanosť, sloboda bez zákona, možnosť robiť, čo sa nám zachce. V zásade to nieje zlá túžba: môcť robiť, čo sa nám zachce. Problém je v tom, že po prvotnom hriechu sa vôľa človeka naklonila ku zlu. A teda často chceme to, čo nám v konečnom dôsledku škodí a k tomu, čo nám osoží sa musíme donucovať. Sv. Augustín to vyjadril veľmi trefne: „Božie Slovo sa ti bude najprv javiť ako nepriateľ tvojej duše, kým nepochopíš, že je príčinou tvojej Spásy.“
Boží zákon je cestou Spásy. Bol daný prvým ľuďom ako „návod na použitie“. Keď kniha Genezis opisuje pád prarodičov, spomína menovite dva stromy: Strom poznania Dobra a Zla a Strom Života. Strom Života je Zjavené Božie Slovo, Boží zákon. Teda jesť zo stromu poznania Dobra a Zla môže znamenať pohrdnutie Božím Zákonom, snahu zobrať si život do svojich vlastných rúk a žiť len podlá svojej vlastnej predstavy, čisté z vlastných síl a pre seba. Ako keby ste pri kúpe automatickej práčky povedali obchodníkovi, že nechcete návod k práčke. Určite by vám v takom prípade odmietol dať záručný list. Človek ostáva človekom, kým zachováva Boží zákon. Človek je zložitý systém, ktorý sa skladá z duše i tela a samotné telo sa skladá z biliónov buniek. A tento celok môže správne fungovať len pri dodržiavaní určitých zákonov. Inak sa pokazí a zahynie, prestane ako človek správne fungovať. Tento istý zákon bol daný Izraelu ako návod na cestu k plnej slobode z Egyptského otroctva.
„Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní.“ Mojžišov zákon a jeho požiadavky mravnosti nás stále zaväzujú. Len rituálne predpisy boli nahradené novým kultom, novou obeťou a novým kňazstvom. Piata kniha Mojžišova obsahuje zákon svätosti. Jeho dodržiavanie nám môže pomôcť priblížiť sa k Bohu. Len ten človek, ktorý ho zachováva, sa môže tešiť z Božej blízkosti. Príkazy Zákona sa dotýkajú aj medziľudských vzťahov. Majú zaistiť, aby tu vôbec zostal „ľudský priestor“, v ktorom by sa mohlo Božie prisľúbenie realizovať.
Prikázania Mojžišovho zákona vytyčujú podmienky, ako sa dostať do zasľúbenej zeme: „Izrael, počúvaj prikázania a ustanovenia, ktoré vás učím, a zachovávajte ich, aby ste žili a vošli do krajiny, ktorú vám chce dať Pán Boh vašich otcov do vlastníctva.“ Ale tieto prikázania sú rovnako záväzne aj v zasľúbenej krajine: „Hľa, učil som vás príkazy a ustanovenia, ako mi nariadil Pán, môj Boh, aby ste ich plnili v krajine, ktorú dostanete do vlastníctva.“ Teda nejde len o prechodné príkazy, ale o príkazy, ktoré vedú k plnosti života. Teda tie isté prikázania platia aj v nebi.
„Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v Nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.“ Vyžaduje to od nás stálu pozornosť a ostražitosť. Tak ako kedysi prví ľudia boli pozvaní k tomu, aby svoj raj obrábali a strážili, tak aj my máme strážiť svoje chodenie s Bohom. „Strážte ich a uskutočňujte! Lebo tak budete múdri a rozumní v očiach národov.“ Len kvôli plneniu Božích príkazov si aj v očiach neveriacich zaslúžime úctu a obdiv. Ak sa kresťania prispôsobia tomuto svetu a jeho pomýleným cestám, stanú sa soľou bez chuti, ktorá je nanič. Ak poslúchame Božie zákony, Boh nám bude stále nablízku a my sa na neho môžeme s dôverou obracať. Ak sa odchýlime od jeho príkazov aj Boh sa odvráti od nás. Otcovia a matky, máte právo a povinnosť vyučovať svoje deti a dokonca i svojich vnukov. Boží zákon je potrebné vyučovať a to nie prednostne v škole ale predovšetkým doma. Svedectvo rodičov a starých rodičov je pre formáciu detí veľmi dôležité. Škola môže sprostredkovať vedomosti, ale len rodičia môžu odovzdať vieru.
Už od čias sv. Augustína má Desatoro veľmi významné miesto v katechéze budúcich pokrstených a veriacich. V XV. storočí sa zaviedla obyčaj vyslovovať prikázania Desatora v rýmovaných formulkách, ktoré sa ľahko učili naspamäť a boli uvádzané v pozitívnej forme. Ešte aj dnes sa takto používajú. Cirkevné katechizmy často vysvetľovali kresťanskú mravouku podľa usporiadania „desiatich prikázaní”. Tridentský koncil učí, že desať prikázaní zaväzuje kresťanov a aj ospravodlivený človek je povinný ich zachovávať. Druhý vatikánsky koncil vyhlasuje: „Biskupi ako nástupcovia apoštolov dostávajú od Pána, ktorému bola daná všetka moc na nebi a na zemi, poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium všetkému stvoreniu, aby sa všetci ľudia spasili vierou, krstom a zachovávaním prikázaní”.
A predsa prináša Ježiš čosi nové. Veď Ježiš je Živou a Vtelenou Torou, Vteleným Božím Zákonom. Božím Zákonom v človeku. Novosť nespočíva v nových prikázaniach, ale v tom, že sa Boží zákon, skrze prijatie Ježiša ako osobného Spasiteľa, znovu stane súčasťou ľudskej prirodzenosti a mocou Ducha Svätého bude vložený do srdca človeka. Spása je v znovu prijatí Božieho Slova, ktoré sa v osobe Ježiša Krista zjavilo. Duch Svätý spôsobí, že začneme chápať akým ťažkým a až neznesiteľným bremenom je zákon hriechu, ktorý vládne v našej narušenej prirodzenosti a začneme prežívať skutočnú blaženosť z plnenia božích príkazov, z poslušnosti Božím príkazom. Veď poslušnosť Božím príkazom je Láskou k Bohu, k sebe i blížnemu a vedie ku Spáse, k obnove prebývania Boha v nás.