Niekedy sa mylne domnievame, že Pán Ježiš nás prišiel oslobodiť od záväznosti Zákona, ktorý Boh zjavil na vrchu Sinaj Mojžišovi. On však záväzne prehlasuje: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“ Niekedy sa domnievame, že nás Božie prikázania zaväzujú len na tejto zemi a po smrti na nás čaká akýsi Mohamedánsky raj. Akási blažená neviazanosť. Tomuto nás Pán Ježiš neučí. A predsa prináša čosi nové. Novosť zákona nespočíva v nových prikázaniach, ale v tom, že Boží zákon je vložený mocou Ducha Svätého do srdca, že sa Boží zákon stáva súčasťou ľudskej prirodzenosti, skrze prijatie Ježiša. Duch Svätý spôsobí, že budeme prežívať skutočnú blaženosť z plnenia božích príkazov.
Mojžišov zákon a jeho požiadavky mravnosti nás stále zaväzujú. Jeho dodržiavanie nám môže pomôcť priblížiť sa Bohu. Len rituálne predpisy boli nahradené novým kultom, novou obeťou a novým kňazstvom. Piata kniha Mojžišova obsahuje aj zákon svätosti. Len ten človek, ktorý ho zachováva, sa môže tešiť z Božej blízkosti. Takisto sa môžeme na Boží zákon pozrieť ako na svoj „návod na použitie“. Človek ostáva človekom, keď zachováva Boží zákon. Jeho príkazy sa dotýkajú aj medziľudských vzťahov. Majú zaistiť, aby tu vôbec zostal „ľudský priestor“, v ktorom by sa mohlo Božie prisľúbenie realizovať.
Prikázania Mojžišovho zákona vytyčujú podmienky, ako sa dostať do zasľúbenej zeme: „Izrael, počúvaj prikázania a ustanovenia, ktoré vás učím, a zachovávajte ich, aby ste žili a vošli do krajiny, ktorú vám chce dať Pán Boh vašich otcov do vlastníctva.“ Ale tieto prikázania sú rovnako záväzne aj v zasľúbenej krajine: „Hľa, učil som vás príkazy a ustanovenia, ako mi nariadil Pán, môj Boh, aby ste ích plnili v krajine, ktorú dostanete do vlastníctva.“ Teda nejde len o prechodné príkazy, ale o príkazy, ktoré vedú k plnosti života.
Vyžaduje to od nás stálu pozornosť a ostražitosť. Tak ako kedysi ľudia v raji boli pozvaní k tomu, aby svoj raj obrábali a strážili, tak i my máme svoje chodenie s Bohom strážiť. „Strážte ích a uskutočňujte! Lebo tak budete múdri a rozumní v očiach národov.“ Len kvôli plneniu Božích príkazov si aj v očiach neveriacich zaslúžime úctu a obdiv. Ak sa kresťania prispôsobia tomuto svetu a jeho pomýleným cestám, stanú sa soľou bez chuti, ktorá je nanič. Ak poslúchame Božie zákony, Boh nám bude stále nablízku a my sa na neho môžeme s dôverou obracať. Ak sa odchýlime od jeho príkazov aj Boh sa odvráti od nás.
„Len dávaj veľký pozor na seba a na svoju dušu a nezabudni na veci, ktoré si videl na vlastné oči, nech nezmiznú z tvojho srdca cez celý tvoj život, ale pouč o nich svojich synov a svojich vnukov.“ Otcovia a matky, máte právo a povinnosť vyučovať svoje deti a dokonca i svojich vnukov. Boží zákon je potrebné vyučovať a to nie prednostne v škole ale predovšetkým doma. Svedectvo rodičov a starých rodičov je pre formáciu detí veľmi dôležité. Škola môže sprostredkovať vedomosti, ale len rodičia môžu odovzdať vieru.
Už od čias svätého Augustína má Desatoro veľmi významné miesto v katechéze budúcich pokrstených a veriacich. V XV. storočí sa zaviedla obyčaj vyslovovať prikázania Desatora v rýmovaných formulkách, ktoré sa ľahko učili naspamäť a boli uvádzané v pozitívnej forme. Ešte aj dnes sa takto používajú. Cirkevné katechizmy často vysvetľovali kresťanskú mravouku podľa usporiadania „desiatich prikázaní”.
Tridentský koncil učí, že desať prikázaní zaväzuje kresťanov a aj ospravedlnený človek je povinný ich zachovávať. Druhý vatikánsky koncil vyhlasuje: „Biskupi ako nástupcovia apoštolov dostávajú od Pána, ktorému bola daná všetka moc na nebi a na zemi, poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium všetkému stvoreniu, aby sa všetci ľudia spasili vierou, krstom a zachovávaním prikázaní”.
V súvislosti s tým, čo sa deje vo svete, len jednu poznámku. Keď ukazuje televízia zábery z arabského sveta, niekedy žasnem nad tým množstvom detí, ktoré sa občas v záberoch objavia. Je mi strašne ľúto za tým svetom, ktorý ešte má deti. V Oriente sa nad deťmi nešpekuluje. Sú stále prijímané ako požehnanie. Na západe a pomaly aj v našich krajoch je to už len zriedkavé vidieť toľko detí. Možno na Orave, možno pod Tatrami. Pomaly začíname žať ovocie vlastnej chytrosti, keď sa o starých ľudí nemá kto postarať. Je tu viac starých ľudí ako detí a z toho na nás nehľadí žiadna budúcnosť. V deťoch je požehnanie a budúcnosť národa. Aká bude tá naša budúcnosť?