V dnešnom evanjeliu počujeme pravdivú informáciu o tom, že katastrofy, ktoré nás na tejto zemi stíhajú, nie sú produktom Božej vôle, ale našej nekajúcnosti. Ježiš upozorňuje na to, k čomu svojou zvrátenou vôľou sami kráčame. „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete.” (Lk 13,2-3)
Môžeme si položiť otázku: Čo to znamená „robiť pokánie”? Často si zamieňame dve skutočnosti, pokánie a sviatosť pokánia. Aj keď svätú spoveď nazývame „sviatosťou pokánia“, nevystihuje celú šírku toho, čo pokánie vlastne je a ako sa má konať. Potreba pokánia vyplýva zo situácie človeka po dedičnom hriechu. Spoveď je len maličkou čiastočkou z toho čo pokánie znamená. Pokánie má byť štýlom celého kresťanského života. Keby naša spoveď bola správne prežívaná, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov, bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nieje pokáním. Pokánie je významovo širší pojem ako sviatosť zmierenia. Pokánie patrí k základným požiadavkám biblickej zvesti a evanjelia zvlášť. Stojí v centre ohlasovania SZ prorokov. Ježiš vyzdvihuje pokánie ako centrálny pojem svojho posolstva a to tak jasne, že to sotva potrebuje nejaké dôkazy.
V Hebrejských textoch SZ býva pokánie označované slovom „Šub”. Toto slovo vyjadruje návrat väzňa zo žalára alebo vyhnanca z exilu alebo zajatca zo zajatia. Človek odišiel od Boha, svojho Otca. Mimo domova v Bohu mu hrozia mnohé nebezpečenstvá. Začal si s duchovnými mocnosťami, ktoré mu absolútne neprajú, ktoré mu závidia a žiarlia na jeho možnú veľkosť. Človek sa chová ako dieťa, ktoré nasleduje toho, kto sa ho chystá zavraždiť. Pán Ježiš hovorí, že diabol je vrahom ľudí od počiatku a že každý kto pácha hriech, stáva sa jeho otrokom. Je potrebné vrátiť sa domov. Nedať sa viesť zlým duchom. Pokánie je radostný návrat do bezpečia domova, návrat k Otcovi.
V gréckom jazyku sa pre pokánie užíva termín „metanoia“. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!” Vyjadruje duchovnú podmienku návratu k Bohu a spoločenstva s Ním. Akoby nám Boh hovoril: „Ak sa chcete tešiť z môjho spoločenstva, musíte zmeniť zmýšľanie“. Ak sa v živote riadim stále len svojou chytrosťou ešte nekonám pokánie. Pýcha, ktorá je prekážkou spásy, spočíva v tom, že naše Ego sa posadilo na trón života a namiesto Boha zbožňuje samé seba. Pokánie začína tam, kde začínam žiť a uskutočňovať Božie Slovo.
Každodenné pokánie nachádza svoj prameň a svoj pokrm v eucharistii. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu. U mnohých kresťanov sa úplne vytratilo vedomie, že s hriechom treba zápasiť. Nielen ho vyznávať v spovedi, ale mu aj aktívne odporovať. Prijímajú hriech ako realitu, s ktorou sa človek akosi musí vyrovnať a hľadajú možné i nemožné kompromisy, aby v tomto svete, ovládanom hriechom, mohli nejako bez úrazu prežiť. Zápas s hriechom spočíva v tom, že nerobíme to, čo sami chceme, lebo naša vôľa tiahne ku zlému. Musíme robiť to, čo vyžaduje Ježiš. On je náš životný štýl. Nemôžeme koketovať s hriechom, ak chceme, keď už nie denne, tak aspoň častejšie, pristupovať k eucharistii. Nejde o sviatočné splnenie si povinosti, ale ide o prijatie Ježiša ako Pána a Spasiteľa. Pán Ježiš v eucharistii nieje cukrík, ktorý môžem ocumľať a keď mi nechutí, tak vypľuť. Ježiša v eucharistii mám prijať ako svojho Boha a Pána. Mám sa mu odovzdať. Ide o našu stálu vydanosť. Sv. František sa modlí: „Chlieb náš každodenný, svojho premilého Syna, daj nám dnes.“
Ak chceme v tomto svete zažiť aspoň minimum možnej radosti, držme sa Ježišových slov. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a nech ma nasleduje.“ Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú. Boží Duch je úžasnou odmenou za naše zaprenie seba. „Zaprieť seba“, to znamená, zaprieť svoje ego vo všetkých prejavoch. Predovšetkým ide o to, aby sa naše „JA“, stred našej osobnosti, pokorilo pred Božím Slovom, aby zostúpilo z trónu srdca, na ktorý sa samé uviedlo v okamihu dedičného hriechu. Tento trón totiž patrí Božiemu Slovu. Musíme sa zrieknuť miesta, ktoré sme hriešne zaujali a uvolniť ho Bohu, ktorému jedinému patrí miesto zbožňovania a poklony. Zaprenie seba to je snaha zrieknuť sa tohto vedúceho postavenia. Nežiť svoj život, ale žiť Božie Slovo. Zaprenie seba je snahou získať slobodu od svojho ega. Nechcieť byť stredom všetkého, nechcieť aby všetci krúžili okolo mňa. Slovo „viera“ v jazyku, ktorým hovoril Pán Ježiš, ma asi taký zmysel, ako „nechať sa viesť“, nechať sa riadiť. Je to opačný postoj aký zaujal Adam v raji, keď sa jedením zo stromu poznania dobrého a zlého, vedome rozhodol, že si sám určí, čo je pre neho dobré a čo zlé, že si bude žiť len podľa seba a pre seba.
Zaprenie seba to je aj zrieknutie sa seba vlastnenia. Je to darovanie sa Kristovi. To, že existujeme sami pre seba, bez reálneho vzťahu k Bohu ako k Bohu, vôbec nieje v poriadku. Sv. Pavol stav kresťana vyjadruje: „Či žijeme, či umierame, Pánovi sme!” Spása je v oslobodení od seba. A to sa deje vtedy, keď nás niekto tak uchváti, že zabudneme na seba. To sa deje, keď sa človek zaľúbi, keď sa zblázni do niekoho. Keď aspoň nachvíľu zabudne na seba.
Pán Ježiš vyzýva: „Robte pokánie!“ Z toho vyplýva, že pokánie sa „nemyslí“, „nemodlí“ ale „robí“. Pokánie sa robí podobne ako denná šichta vo fabrike, niekedy tak tvrdo ako sa pracuje na denný chlieb. Ak sme hrešili a ubližovali, tak sa máme snažiť napraviť to. Ak si kradol, máš to vrátiť. Pokánie je tvoj hriech naruby. Pán Ježiš nikde nehovorí: „Ak budete chodiť pravidelne na spoveď, budete spasení!“ Spoveď je len maličkou čiastočkou z toho, čo pokánie všetko v sebe zahŕňa.
Každý skutok, ktorý je výrazom nášho nasledovania Krista je pokáním. Jednou formou pokánia je čítanie Písma Sv. Čítanie Písma Sv., hlásanie Božieho Slova zo strany kňaza a počúvanie zo strany veriacich ma silu. Sv. Augustín nazýva Božie slovo: „Sacramentum audibile“ – sviatosťou počúvania. Kňaz po prečítaní evanjelia hovorí: „Skrze slová evanjelia nech Boh zmije naše previnenia“. Je prirodzené, že Božie Slovo v Písme sv. neúčinkuje čírym vypočutím, ale vedie k pokániu natoľko, nakoľko sa prijíma s vierou. Vtedy totiž rozväzuje v človeku sily, ktoré sú schopné premeniť štýl života, čiže prehĺbiť našu vieru, nádej a lásku.
Teda robme pokánie, aby sme sa zachránili pred katastrofami. Pozemské katastrofy nás prestanú tlačiť a bolieť, keď budeme mať v srdci Boha a nadovšetko túžiť po ňom. Všetko napomáha k dobru tým, ktorí Boha milujú. Božia trpezlivosť s nami je tak nesmierna ako záver dnešného podobenstva: „Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.“ Nesklame Božie očakávanie.