V dnešnom príbehu evanjelia vidíme Pána Ježiša v situácii, ktorá sa nám ťažko chápe. My sa domnievame, že sa Bohu musia páčiť kostoly naplnené do prasknutia ľuďmi. Bývame nadšení, keď vidíme mohutné zástupy veriacich na pútnych miestach Slovenska i v zahraničí. Prežívame podobnú eufóriu, akú prežívali každoročne Židia, keď sa v období významných sviatkov zhromažďoval takmer celý národ v Jeruzalemskom chráme. Pre nás je to vzrušujúce vidieť pokope takéto množstvo ľudí, ktorí sa hlásia k viere. V evanjeliu vidíme, že Ježiša nenadchýna množstvo ľudí, lebo on vidí do sŕdc a vie ako sa kto chová mimo sviatkov a mimo chrámu. V dnešnom evanjeliu ho dokonca vidíme ľudí z chrámu vyháňať. V celom evanjeliu ho nevidíme, žeby ľudí do chrámu naháňal, ako to zvykli robiť naši otcovia a matky a zvykneme robiť po nich aj my a nazývame to náboženskou výchovou. Pred Bohom nemá cenu to, čo sa nedáva z presvedčenia a z lásky.
Všimnime si koho Ježiš vyháňa z chrámu. Nevyháňa tých, ktorých farizeji označovali ako verejných hriešnikov, teda ľudí, ktorí boli známi tým, že sa nepodrobovali náboženským zvyklostiam doby, ale vyháňa predavačov. Vieme, že nebol proti ním zaujatí, veď na iných miestach využíval ich služby, ale chce nám povedať, že obchodný duch nepatrí do chrámu. Obchodný duch nepatrí pred Božiu tvár, ktorý je Láska. S Bohom sa nedá obchodovať. Chrám a kostol je predovšetkým miestom modlitby a lásky. Bohu sa protiví naša ľudská vypočítavosť, keď si zakaždým kladieme otázku: „Čo z toho budem mať Ja?“. Chrám je miestom Lásky, miestom spojenia človeka s Bohom. Preto do neho nepatria tí, ktorí nechcú milovať, ktorí sa nechcú zmieriť a roky žijú v nenávisti a v neodpustení. Preto nám sám Ježiš na inom mieste hovorí, že keď prinášame svoj dar na oltár, že sa máme najprv ísť zmieriť so svojim bratom. Ježiš ukazuje ešte niečo úžasnejšie, že takýmto chrámom má byť každý človek. Boh Láska chce prebývať a pôsobiť v každom človeku. Boh chce naplniť a preniknúť našu prázdnu dušu i telo Láskou. Chce sa zjaviť skrze naše slová i skutky. Boh chce od nás predovšetkým lásku. Láska je prvým a hlavným prikázaním. Bez nej všetko stráca svoju hodnotu.
Možno si kladieme otázku: „Ako možno milovať neviditeľného Boha?“ Jednak tak, že sa upriamime na podobu a možno ešte viac na charakter Ježiša Krista, lebo platí jeho slovo: „Kto mňa vidí, vidí Otca!“ Skrze Kristovo Vtelenie prebleskuje do nášho sveta Nestvorené Svetlo. Ježiš nás učí ešte väčšej láske oslobodenej od všetkého zmyslového a tou je poslušnosť voči Bohu: „Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje!“ Láska je vlastne poslušnosťou Bohu a jeho prikázaniam. V tomto bode sa stretá láska k Bohu, s láskou k sebe samému i s láskou k blížnemu. Vo všetkých prípadoch sa jedná o poslušnosť Božiemu Slovu.
Zákon, desatoro, ktoré nám Boh zjavil skrze Mojžiša, je predovšetkým výrazom Božej lásky k nám. Boh, ktorý stvoril človeka, ako dobrý majster daroval mu aj „návod na použitie“. Desatoro nám predstavuje akoby návod, ako zachádzať s človekom a teda i so sebou samým a čomu sa vyhýbať, aby sme nepoškodili Život v sebe i v druhých. „Zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu!“ Týmito slovami nás poučuje už SZ Žalmista. „Dáva múdrosť maličkým, potešuje srdce, osvecuje oči!“ V tomto žalme sú akoby zhrnuté všetky dobrodenia, ktoré zachovávanie zákona dáva človeku. Zákon Boží nám odhaľuje najhlbšiu podstatu našich bytostí, lebo sa nachádza priamo v našich srdciach. Boží zákon je v každom človeku, ale niekedy akoby zasypaní ľudskou povrchnosťou.
Človek zhreší a hoci nevie, že existuje Božie prikázanie, ktoré hriech zakazuje, i tak ho rozbolí jeho duša. Keď sa neskoršie stretne s ohlasovaním Božieho Zákona, uvedomí si, že toto všetko v sebe má. I zmysel pre dobro a pre mravnosť môže byť pre nás tiež určitým dôkazom Božej existencie. Veľmi výstižne nám odhaľuje problém človeka a jeho postoja k Božiemu zákonu kniha Genezis, keď opisuje pokušenie v rajskej záhrade. Menovite sa tam hovorí o dvoch stromoch o strome života a o strome poznania dobra a zla.
Jedenie z týchto stromov predstavuje dva životné štýly. Strom poznania dobrého a zlého, z ktorého človek vo vlastnom záujme nemá jesť, nám predstavuje cestu neposlušnosti, cestu ľudskej svojvôle, na ktorej človek nerešpektuje Boží zákon, ale sám si chce určovať, čo je pre neho vhodné. Nechce prijať návod na svoje použitie ale riadi sa svojím zdaním a nie Božím zákonom a to je cesta, ktorá vedie do záhuby. Druhý strom, strom života, nám predstavuje cestu poslušnosti Božím prikázaniam. Možno na rozdiel od prvého nepôsobí vôbec vábne a predsa je cestou, ktorá vedie k plnosti života.
Človek prežíva svoj život v určitom napätí medzi tým, čo je správne a čo je príjemné. Správne na tomto svete, nemusí byť vždy sprevádzané príjemnosťou. Naopak: zlo býva často zahalené do príjemnosti. Je to ťažké rozhodovanie. Sme ovládaní túžbou po šťastí, po blaženosti. Dospelí človek si však začína uvedomovať, že šťastie nie je vždy v príjemnosti. Možno, že strom života v raji mal podobu Ukrižovaného, voči čomu sa búri ľudská prirodzenosť. Sv. Pavol v liste Korinťanom ohlasuje Krista Ukrižovaného. Pre Židov sa zdá pohoršením, pre pohanov bláznovstvom. Ale pre tých, ktorí idú cestou viery je Ukrižovaný Kristus Božou mocou, mocou Lásky i Božou múdrosťou. Ukrižovaný zjavuje absolútnu poslušnosť Bohu – Láske, ktorá vedie ku vzkrieseniu. Desíme sa Kristovho kríža, ale on je naozaj zjavením Božej moci i múdrosti. Tu sme oslobodzovaní spod tyranie svojho ega. Ukrižovaný nie je poslednou vetou Božieho zjavenia, ale je to Kristus, ktorý z mŕtvych vstal a premohol smrť i hriech. Musíme do svojej duše zasadiť tento podivný strom, lebo ináč nezvíťazíme nad hriechom. V opačnom prípade sa staneme otrokmi smrtonosnej príjemnosti.
Na sviatok Turíc veriaci Židia oslavujú dar Božieho zákona zo Sinaja. A vtedy od radosti z Božieho zákona tancujú. Lebo naozaj platí, čo hovorí žalmista: „Zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu. Svedectvo Pánovo je hodnoverné, dáva múdrosť maličkým. Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce. Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči. Bázeň pred Pánom je úprimná, trvá naveky. Výroky Pánove sú pravdivé a všetky spravodlivé. Vzácnejšej sú než zlato, než veľký drahokam, sladšie sú než med, než medové kvapky z plástu.“
Uvedomujeme si to? Overili sme si to aj praktický, že sa nám žiadna neposlušnosť voči Božiemu zákonu nevyplatila? Každá neposlušnosť voči Božiemu zákonu sa nám samým kruto vypomstila. Každý hriech rozbíja našu osobnosť a vedie nás do rozštiepenosti duše, v ktorej sa veľmi ťažko žije. Objímeme dnes tento zákon, ktorý sa nám zjavuje už v rajskej záhrade ako strom Života, ktorý k nám zaznieva z hory Sinaj a ktorý sa vteľuje do človeka v osobe Ježiša Krista. Prijmime dnes Ukrižovaného, aby sme v sebe mali Život.