Čítanie z knihy Exodus nám kladie pred oči Desatoro, Dekalóg. Slovo „Dekalóg” môžeme preložiť ako „desať slov”. Týchto „desať slov” Boh zjavil svojmu národu na svätom vrchu. Napísal ich “svojím vlastným prstom” na rozdiel od iných príkazov, ktoré napísal Mojžiš. Už ako malé deti sme sa učili text Desatora naspamäť. Je dobré, keď sa človek s dôležitými vecami oboznámi čo najskôr, ale hrozí tu jedno nebezpečenstvo. Mnoho vecí sa odovzdáva deťom z pozície autority dospelých a často sa k tomu pripájajú aj určité sankcie (napr. keď neposlúchneš, dostaneš výprask). Desatoro sa tak vo vedomí mnohých dostáva do nebezpečného susedstva s týmito sankciami z detského veku. A človek neskôr už ako dospelý tvor čaká okamžité tresty, ak tieto príkazy poruší, poprípade, keď sa trest okamžite neobjaví, časom zistí, že to v živote ide aj bez toho strašiaka z detstva.
Lenže v prvom čítaní vidíme, že Desatoro nebolo prednostne adresované deťom, ale dospelým ľuďom a vôbec nebolo mienené ako strašiak na udržanie akejsi morálky. Pre Izrael znamenalo záväzný text zmluvy medzi Bohom a jeho vyvoleným ľudom, ktorý vyviedol z otroctva v Egypte. K lepšiemu pochopeniu Desatora je potrebné vidieť celú textovú súvislosť. Božie príkazy nie sú len tak ľubovolne dané. Nie sú dané preto, aby sa ukázalo, či bude Izrael poslušný alebo nie. Nie sú to príkazy, ktorými nás chce Boh vyskúšať, a ktoré ráz v blaženej večnosti nebudeme dodržiavať. Desatoro je zákon spolužitia s Bohom. Len človek, ktorý ho zachováva, sa môže tešiť z Božej blízkosti. Takisto sa môžeme na Desatoro pozrieť ako na svoj „Návod na použitie“. Človek ostáva človekom, keď zachováva Desatoro. Jeho príkazy sa dotýkajú aj medziľudských vzťahov. Majú zaistiť, aby tu vôbec zostal „ľudský priestor“, v ktorom by sa mohlo Božie prisľúbenie realizovať.
Dekalóg treba chápať v kontexte knihy Exodus, ktorá opisuje veľké vyslobodenie z Egyptského otroctva a tento príbeh je stredobodom Starého zákona. Prikázania Dekalógu poukazujú na podmienky života oslobodeného z otroctva hriechu. Dekalóg je cestou života: „Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa – a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva.“ (Dt 30,16). Desatoro sa nám týmto javí ako cesta k večnému životu. Ako cesta ku stále plnšej slobode. Boh – osloboditeľ je zároveň „Boh žiarlivý“. Lebo je skutočným Bohom a nemožno ho s nikým beztrestne zamieňať. Nechce sa o lásku svojho ľudu s nikým deliť.
Ak to, čo je v Desatore Izrael dodrží, Boh mu prisľubuje, že z neho urobí veľký národ, ktorý obstojí a nezanikne medzi ostatnými a dokonca sa pre nich stane požehnaním. Boh, ktorý Izraelu tieto prikázania dáva, je Boh – Osloboditeľ, ten, ktorý vyviedol národ z egyptského otroctva, zo situácie, z ktorej by si Izrael nikdy sám nedokázal pomôcť. Až ten, kto pozná Boha ako Oslobod1teľa, môže správne pochopiť Desatoro. Pochopí totiž, že aj pre neho je Desatoro niečím, čo ho vedie k plnšej slobode, ktorá sa dá úplne uskutočniť, len v Bohu. Ak už Izrael to chápal, o čo viac to majú pochopiť kresťania. Desať prikázaní vyslovuje požiadavky lásky k Bohu a k blížnemu. Prvé tri sa vzťahujú hlavne na lásku k Bohu, ďalších sedem na lásku k blížnemu. „Ako sú dve prikázania lásky, do ktorých Pán Boh zhrnul celý Zákon a Prorokov – ako to povedal Pán – tak aj desať prikázaní je rozdelených na dvoch tabuliach. Tri na jednej, sedem na druhej.“
Pre nás je božia zmluva obnovená v Ježišovi a potvrdená jeho krvou. Je to zmluva, ktorá je naplnením a prevýšením tej starej. Boh v nej už nezaisťuje len pretrvania národa v dejinách, ako to zaisťovala SZ zmluva Izraelu, ale tým, ktorí uveria, dáva nový a večný život, skutočnosť neohraničenú a plnú Boha samého. Dáva podiel na nebeskom Kráľovstve, ktoré nám Kristus získal. Preto i Desatoro patrí k radostnej zvesti so všetkým tým, čo NZ prináša.
Pre kresťana ovšem nieje Desatoro súhrnom všetkých požiadaviek, ktoré sú na neho kladené. Od kresťana sa očakáva dokonalejšia spravodlivosť podľa vzoru a milosti Pána Ježiša. I napriek tomu je pre nás uvažovanie nad textom z Exodusu veľmi užitočné. Ako kresťania poznáme tu neuveriteľnú hranicu, za ktorú Boh vo svojej láske a vernosti išiel – dal svojho Syna, aby mohol zmluvu uskutočniť a obnoviť, dal ho, aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný. V eucharistii nám Boh dáva možnosť túto večnú zmluvu znovu obnoviť. Vidíme, ako sa podstatne líši Desatoro od iných príkazov, ako sú napríklad dopravné predpisy, alebo od detské „musíš – nesmieš“, a ako je i pre nás cestou ku slobode. A pokiaľ by to ešte niekomu jasné nebolo, nech sa pozrie do vlastného života, alebo do histórie. Uvidí, že tam, kde človek koná proti zmyslu Desatora, nikdy z toho nevzíde väčšia sloboda, ale naopak sloboda sa vytráca a rastie vnútorná i vonkajšia nesloboda.
Už od čias svätého Augustína má Desatoro veľmi významné miesto v katechéze budúcich pokrstených a veriacich. V XV. storočí sa zaviedla obyčaj vyslovovať prikázania Desatora v rýmovaných formulkách, ktoré sa ľahko učili naspamäť a boli uvádzané v pozitívnej forme. Ešte aj dnes sa takto používajú. Cirkevné katechizmy často vysvetľovali kresťanskú mravouku podľa usporiadania „desiatich prikázaní”. Tridentský koncil učí, že desať prikázaní zaväzuje kresťanov a aj ospravodlivený človek je povinný ich zachovávať. Druhý vatikánsky koncil vyhlasuje: „Biskupi ako nástupcovia apoštolov dostávajú od Pána, ktorému bola daná všetka moc na nebi a na zemi, poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium všetkému stvoreniu, aby sa všetci ľudia spasili vierou, krstom a zachovávaním prikázaní”.
Po tom všetkom, čo sme pochopili sa môžeme lepšie stotožniť so slovami žalmu: „Zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu. Svedectvo Pánovo je hodnoverné, dáva múdrosť maličkým. Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce. Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči. Bázeň pred Pánom je úprimná, trvá naveky. Výroky Pánove sú pravdivé a všetky spravodlivé. Vzácnejšie sú než zlato, než veľký drahokam, sladšie sú než med, než medové kvapky z plástu.“