Dnešné čítanie z listu sv. apoštola Pavla Rimanom nám odhaľuje podstatu nášho náboženstva. „Bratia, pretože sme ospravedlnení z viery, skrze nášho Pána Ježiša Krista, žijeme v pokoji s Bohom.“ Cele hlásanie Pána Ježiša stojí na tom istom základe: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený!“ My by sme sa radi pred Pánom Bohom niečím vykázali. Radi by sme si Spásu zaslúžili, ako niečo, čo by sme mohli nazvať „náš výkon“. Výkon, ktorým by sme sami sebe i Bohu dokázali, že sme niekto, že nie sme nejaké béčka. Po prípade chceme podať výkon, ktorým môžeme sami pred sebou dokázať, že sme lepší ako druhí. Ťažko nám je prijať názor, že spásu potrebujeme tak, ako chorý človek potrebuje operáciu. Spása je Božia operácia nutná k tomu, aby sa môj slušný život stal dobrým životom. Božie Slovo i Učenie Cirkvi nám hovorí, že do Božieho Kráľovstva vstupujeme vierou. A to vierou, akú objavujeme u praotca Abraháma: „Abrahám uveril Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť.“
Jeho vieru a teda aj našu vieru nesmieme zamieňať so štúdiom a znalosťou teológie. Študovať teológiu v našom katolíckom prostredí môžu len tí nadanejší a po prípade sa vyžaduje morálna bezúhonnosť u uchádzačov, ale veriť ako veril Abrahám môže aj mentálne zaostalý, alebo na smrť odsúdený lotor, ba dokonca prostitútka. Viera Abrahámova to je predovšetkým dôvera v Boha, viera v dobrotu Boha, viera v Božie milosrdenstvo. Viera Abrahámova to je koniec urážania Boha ustavičným podozrievaním a zazeraním.
Ako malé deti sme dostali do vienka schopnosť veriť. Táto schopnosť veriť nám umožňuje žiť v tomto svete. Keby sme neverili, ani by sme sa po prvý krát nenadýchli, asi by sme sa neodvážili piť materské mlieko, lebo čo ak je vzduch alebo mlieko otrávené. Možno sa nám to bude zdať smiešne, ale na základe viery funguje život. Telesný život potrebuje prijímanie potravy, vzduchu, tekutín, duševný život zase žije prijímaním informácii, vedomostí a vytváraním vzťahov. Každé prijímanie zasa vyžaduje otvorenosť a to je podstatná vlastnosť viery.
Preto aj viera a odpustenie idú spolu, lebo práve neodpustenie pôsobí uzatvorenie. Toto je viera, ktorou žije každý človek, či je nábožný alebo nenábožný. Toto je viera, bez ktorej sa nedá žiť vo svete. Ako deti sme ňou oplývali. Ako dospievajúci ju postupne strácame vplyvom tohto sveta, o ktorom píše sv. Ján evanjelista, že „svet (človeka) leží v moci Zlého“. Sami to považujeme za znak dospelosti a múdrosti, povieme „že už nie sme naivní“. Zmúdreli sme. Svet nás čomusi naučil. Za najmúdrejšieho v tomto svete sa považuje ten, kto povie: „Ja už neverím nikomu a ničomu.“
Ale my sa nazývame „veriaci“. Sú náboženstva, ktoré stoja na ľudskej skúsenosti a vôbec nevyžadujú vieru. Naše náboženstvo však stojí na Božom Slove. Nie na tom, čo vymysleli ľudia, ale na tom, čo hovorí Boh. Ak sme skutočne veriaci, môžeme podobne povedať, ako povedali Samaritáni v dnešnom evanjeliu žene, ktorá ich priviedla ku Kristovi: „Už neveríme, len pre tvoje slová, ale sami sme počuli a vieme, že toto je skutočne Spasiteľ sveta.“ Veríme pre Božie Slovo. Ak sme uverili v Ježiša Krista, a ak sme naozaj uverili, tak sme uverili v Dobrotu nášho Boha, ktorý tak miluje človeka, že dáva svojho jediného Syna pre nás a za nás a v ňom sa dáva sám Otec.
Keď sa pozrieme do dnešného evanjelia a trošku popremýšľame o Samaritánke, keď si lepšie uvedomíme, kto bola táto žena, možno pochopíme, že jej stretnutie so Spasiteľom bolo „vrcholne nezaslúženou milosťou“. Niečo čo nevyplynulo z jej zásluh, ale z nesmiernej dobroty Ježišovho srdca, v ktorom sa zjavuje Boh. Kto vlastne bola táto žena? Čo o nej vieme?
Dá sa povedať, že jej prvá vada v očiach jej súčasníkov spočívala v tom, že bola žena. Žena v staroveku a teda ešte aj v dobe Pána Ježiša a dokonca ešte aj v mravne vyspelom Izraeli, bola považovaná za čosi menejcenné. Žiadny rabín nevyučoval ženy. Preto sa aj apoštoli divili, že sa Ježiš rozpráva so ženou.
Jej druhá vada bola v tom, že to bola sektárka. Nepatrila k pravoverným Izraelitom. Samaritáni boli potomci prisťahovalcov, ktorých tam počas babylonského zajatia, priviezli na miesto pôvodných židovských obyvateľov z iných krajín, aby zem neostala pustá. Mali síce dobrú vôľu poznať Boha tejto krajiny, ale vytvorili si akúsi zmes židovstva s pohanstvom, preto ortodoxní židia nimi pohŕdali, dokonca ich chrám, ktorí si postavili na hore Garizim, zrovnali zo zemou. Preto sa navzájom nenávideli. Židia ich územie radšej z bezpečnostných dôvodov obchádzali.
Tretím nedostatkom tejto ženy bola jej morálna situácia. Bola to žena, ktorá vo svojom živote vystriedala šiestich mužov. Ktovie koľko manželstiev vo svojom nešťastí sama rozbila? A predsa vidíme, že Ježiš s ňou vedie úžasný rozhovor, plný blažených prisľúbení. Ježiš neschvaľuje jej život, ale ju ani nesúdi. Mohli by sme ju nazvať žena šesťkrát sklamaná zo svojho manželstva. A práve jej, ktorú by sme mohli označiť titulom morálnej trosky, práve jej Ježiš sľubuje úžasne veci: „Ale kto bude piť z vody, ktorú mu ja dám, nebude nikdy smädný; ba voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“
Na tomto mieste chcem povzbudiť tých, ktorí podobne ako ona prežili sklamanie v manželstve a sú zranení v tej najcitlivejšej oblasti svojho života, či si za to môžu sami alebo je vina na partnerovi a oni sa dokonca cítia odstrčení ešte aj cirkvou od účasti na sv. prijímaní, aby sa zmocňovali Ježiša spôsobom, v ktorom im nikto nebude môcť brániť. Je jedna forma sv. prijímania, v ktorej vám nikto nemôže brániť a to je čítanie Božieho Slova, ktoré sv. Augustín nazýva „Sacramentum audibile“. Božie Slovo nie je menej hodnotnou sviatosťou ako Eucharistia. Aj mnohé cirkvi, ktoré sú rozvedené od katolíckej jednoty a stratili právo účastniť sa na Eucharistii, ktorá je vyjadrením jednoty v Cirkvi i v manželstve, žijú len z Božieho Slova a predsa ich Boh posväcuje a premieňa.
Sv. Pavol vo svojom liste ďalej hovorí: „V ňom totiž máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej pevne stojíme, a chválime sa nádejou, že raz budeme mať účasť na Božej sláve. A táto nádej nás nesklame, lebo v našich srdciach sa rozlieva Božia láska skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.“ V osobe Ježiša Krista máme skrze vieru prístup k Božej milosti. V uznaní Ježiša. V uznaní Pravého Boha i pravého človeka v osobe Ježiša Krista. „V ňom totiž máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej pevne stojíme, a chválime sa nádejou, že raz budeme mať účasť na Božej sláve“.
Základný hriech Adamov bol v tom, že prestal dôverovať Bohu, že uveril zlu, ktorým diabol znesvätil Božie meno. Naša základná spravodlivosť začína práve tam, kde Boha prestávame podozrievať zo zla. Kde veríme v Božiu lásku, ktorá išla pre nás až na smrť a to na smrť kríža. Ako hovorí sám Ježiš, Bohu sa môžeme správne klaňať len v Duchu a v Pravde. Nejde o akúsi abstraktnú poklonu Bohu v našom vedomí, mimo postavený chrám. Klaňať sa v Duchu, to znamená, klaňať sa v Duchu Svätom. Tak ako i sväté prijímanie je skutočne sväté, keď sa deje v Duchu Svätom, tak ako aj prijatie človeka je dokonale, keď sa deje v Duchu Svätom, tak aj naša poklona je ozaj poklonou Bohu, keď žijeme v Duchu Svätom. A Ducha Svätého sa zmocňuje v tej miere, nakoľko žijeme v Pravde Božieho Slova.