V dnešnom evanjeliu vidíme zákonníkov, ktorí prišli z Jeruzalema, teda akýchsi odborníkov – teológov, ktorí sa vyjadrujú k Ježišovi: „Je posadnutý Belzebulom“ a „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.“ Ježiš apeluje na ich schopnosť logicky myslieť. „Ako môže satan vyháňať satana? Ak sa kráľovstvo vnútorne rozdelí, také kráľovstvo nemôže obstáť, a ak sa dom vnútorne rozbije, taký dom nebude môcť obstáť.“ „Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.“ Lebo hovorili: „Je posadnutý nečistým duchom.“
V tomto evanjeliu sa stretáme so zvláštnou kategóriou – „neodpustiteľných hriechov“. Pán Ježiš túto skupinu hriechov nazýva rúhaním Duchu Svätému. Ak Ježiš hovorí, že rúhanie proti Duchu Svätému, nemôže byť odpustené ani v tomto živote ani v budúcom, je to preto, že toto „neodpustenie“ je príčinne spojené s „nekajúcnosťou“, čiže s rozhodným odmietnutím obrátenia. Je to akési skrývanie sa pred Bohom. Rúhanie sa Duchu Svätému značí, odmietnuť načrieť do prameňov Vykúpenia, ktoré Ježiš svojou smrťou otvoril. Rúhanie sa proti Duchu Svätému je hriešnym stavom, z ktorého pramenia hriešne skutky. Človek sa v ňom domáha práva zotrvať v zlom – v akomkoľvek hriechu – a tak odmieta vykúpenie. Rúhanie sa Duchu Svätému zabraňuje človeku opustiť väzenie svojho hriechu, do ktorého sa úplne dobrovoľne uzavrel. Sv. Tomáš Akvínsky hovorí, že sa jedná o hriech „neodpustiteľný, pretože vylučuje to, čím sa dosahuje odpustenie hriechov (ľútosť – zmierenie s Bohom).“
Človek má vrodenú schopnosť rozpoznať svojho Pána a Boha. Človek má schopnosť jasným logickým uvažovaním dosiahnuť Pravdu a skrze svedomie dospieť až k Najvyššiemu morálnemu Dobru, ktorým je Boh. Ľudská duša má v sebe schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom a táto schopnosť ju neomylne vedie k Bohu. Ak však človek poprie, že dobro je dobro, tak predstiera nevedomosť, ktorá síce vyhovuje jeho hriešnosti, ale v skutočnosti ňou netrpí. Pôsobenie Ducha Pravdy, ktoré má za cieľ spasiteľné „ukázať svetu, čo je hriech“, sa stretá v človeku, ktorý je v takomto stave, s vnútorným odporom, akoby s nepreniknuteľnosťou svedomia, so stavom duše, ktorá zatvrdla v tom, prečo sa slobodne rozhodla. Ak sa človek vedome rozhodne odmietnuť spasiteľné usvedčenie z hriechu, ktoré spôsobuje Duch Svätý, zároveň odmieta aj príchod Tešiteľa. Sväté Písmo to zvyčajne nazýva „tvrdosť srdca“. Rúhanie proti Duchu Svätému spočíva práve v radikálnom odmietnutí prijať toto odpustenie, ktorého je On rozdávateľom a ktoré predpokladá skutočné obrátenie.
Teda nejde o to, že by niekto neuvážlivo povedal čosi o Duchu Svätom, po prípade, že by kritizoval charizmatickú obnovu. Duch Svätý je Podstatné Dobro, Bytostne a Evidentné Dobro, teda Nepopierateľné Dobro, a preto rúhať sa Duchu Svätému znamená, vedome sa stavať proti Dobru. Rúhanie sa Duchu Svätému znamená odmietať Boha ako Boha, odmietať Spásu. Boh má svoj charakter a ten sa nám zjavuje vo Vtelenom Božom Slove. A my sme povinní, v záujme vlastnej normality, milovať Boha, zmieriť sa s Bohom takým akým Je. Hriechy proti Duchu svätému sú predovšetkým hriechmi, ktoré sa prehrešujú proti tomuto Božiemu charakteru, je to vzbura proti Božej podstate, proti Bohu, ktorý je Láska. Takýmto hriechom je napr. hriech anjelov, ktorý spočíva v slobodnom rozhodnutí radikálne odmietnuť Boha, ktorý sa im dal poznať skrze Krista.
V našich časoch tomuto postoju mysle i srdca azda zodpovedá to, čo nazývame „strata citlivosti pre Boha“. Je márne dúfať, že sa upevní citlivosť pre hriech proti človeku a ľudským hodnotám, ak chýba citlivosť pre urážku spáchanú proti Bohu. V kontexte dnešného Evanjelia je rúhanie proti Duchu Svätému, neochotou uznať Pravdu, uznať Dobro, ktoré sa zjavilo v osobe Ježiša Krista. Preto cirkev neprestáva vyprosovať od Boha milosť, aby sa nestrácala správnosť svedomia ľudí, aby sa neotupovala jeho zdravá citlivosť pre dobro a zlo. Správnosť a citlivosť svedomia sú hlboko spojené s vnútorným pôsobením Ducha pravdy. V tomto svetle nadobúdajú osobitnú výrečnosť napomenutia sv. apoštola: „Ducha neuhášajte…!“ „Nezarmucujte Ducha Svätého…!“ A takisto prosí za to, aby sa vo svete nerozrastal ten hriech, ktorý evanjelium nazýva „rúhaním proti Duchu Svätému“, ale naopak, aby ustupoval v ľudských dušiach a uvoľňoval miesto otvorenosti svedomia, ktorá je potrebná pre spasiteľné pôsobenie Ducha Svätého.