Dnešné čítanie z listu Hebrejom rieši problém, ktorý sa týka zvlášť starších, ktorí už dlhší čas nasledujú Pána. Podobne ako prví kresťania, aj my máme rôzne spomienky. Apoštol nás vyzýva: „Len sa rozpomeňte na prvé dni, keď ste po osvietení prestáli veľký boj v utrpení. Raz vás verejne hanobili a sužovali, inokedy ste boli spoločníkmi tých, ktorých stihlo to isté. Veď ste spolutrpeli s väzňami a s radosťou ste znášali, keď vás olúpili o majetok; lebo ste vedeli, že máte lepší a trvalý majetok.“ Mohli by sme povedať, že to bola doba prvotného nadšenia pre Krista. Každý ju obyčajne prežíva bezprostredne po obrátení. V tej dobe je schopný prinášať veľké obete. Je akoby nesený zážitkom Božej blízkosti. Doslova vie o tom, že má pravé bohatstvo v nebi. Presne tak ako to vyjadruje apoštol: „lebo ste vedeli, že máte lepší a trvalý majetok.“
Ale po tejto dobe krásnych zážitkov a útech prichádza púšť. Je to obdobie, ktoré zákonite nastupuje po obrátení. Vtedy sa nám mnohé veci, ktoré predtým boli úplne samozrejme, zdajú zrazu ťažké. Práve pre toto obdobie duchovného života zaznieva ďalšie slovo apoštola: „Preto netraťte dôveru, lebo ju čaká veľká odmena. Potrebujete vytrvalosť, aby ste plnením Božej vôle získali prisľúbenie.“ Človek aj v tomto období potrebuje najviac dôveru a vytrvalosť. V období púšte a skúšok, podľa duchovných autorov, nemá robiť nejaké radikálne zmeny smerovania svojho života. Potrebuje vytrvalosť, aby si plnením Božej vôle získal prisľúbenie. Božie prisľúbenie sa naplní v našej vytrvalosti. Aj keď sa nám možno zdá: „Ako dlho už kráčam po púšti?“, predsa platí to, čo hovorí apoštol: „Lebo ešte chvíľku, celkom krátku, a ten, ktorý má prísť, príde, nebude meškať.“
Niekedy sa dívame dozadu, a hovoríme si, ako dlho už idem púšťou? Dokedy to ešte môže trvať? Nevidíme žiaden obzor pred sebou, nevidím žeby púšť už mala končiť. A predsa do budúcnosti platí to, čo hovorí apoštol: „Lebo ešte chvíľku, celkom krátku, a ten, ktorý má prísť, príde, nebude meškať.“ Čas, ktorý sme prežili, môže doslova a do písmena bolieť mierou nazbieraných rán. Ale je potrebné povedať si s apoštolom. Ešte krátku chvíľu vydržím! Sme skúšaní z viery, nádeje a lásky. Prichádza pokušenie cúvnuť naspäť do živočíšneho štýlu života, oprieť sa o neisté istoty tohto sveta.
Božie Slovo však hovorí: „Môj spravodlivý bude žiť z viery, ale keby cúvol, moja duša nebude mať v ňom zaľúbenie.“ Čo to znamená: „žiť z viery!“ Môžeme povedať, že je to presne opak toho, čo hovorí jedno slovenské príslovie: „Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche!“ Pretože viera nás učí púšťať vrabca z hrste, aby sme sa mohli zmocniť holuba na streche Viera nás učí opúšťať menšie dobro kvôli väčšiemu. Opúšťať zem, kvôli nebu. Opúšťať ľudskú lásku, kvôli láske Boha. Nesmieme cúvať, aj keď toto pokušenie stále trvá. V čom sa prejavuje naše cúvanie. Cúvanie je v tom, že svetské spôsoby myslenia, pomaly začínajú prevládať nad Božím Slovom. Hovoríme tomu, že sme vekom zmúdreli, ale v skutočnosti strácame pravú múdrosť. A postupne prestávame žiť vierou, a začíname si osvojovať chytrosť tohto sveta. Kiežby aj o nás platilo to, čo hovorí apoštol na záver: „My však nepatríme k tým, čo cúvajú na záhubu, ale k tým, čo veria, aby získali život.“
Sv. Františka sa takto modlil: „Najvyšší, slávny Bože, osvieť temnotu môjho srdca a daj mi pravú vieru, pevnú nádej, dokonalú lásku, hlbokú pokoru, rozum a poznanie, aby som zachoval tvoje prikázania. Amen.