Apoštol Pavol sa nám dnes prihovára týmito slovami: „Bratia, hovorím, čas je krátky, …lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa.“ Čas je naozaj krátky. I keby sme sa dožili 100 rokov, predsa by raz nastal koniec a to je krátkosť času. Môžeme sa opýtať: „Čo je vlastne čas? Čo môžeme o ňom povedať, alebo čo nám o čase zjavuje Božie Slovo?“
Predovšetkým nám už kniha Genezis zjavuje, že čas je Božím stvorením, tak isto ako hmota a priestor. Boh neexistuje v čase a v priestore, ale čas a priestor sú Božím stvorením. Boh ich stvoril a svojím chcením ich stále udržuje v bytí. Teda čas a priestor nie sú veličiny prevyšujúce Boha, to by vlastne boli bohmi nad Bohom. Kniha Genezis hovorí: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem!“ Počiatok súvisí so vznikom času. Boh nemá počiatok. A posledná kniha Nového Zákona, Apokalypsa, hovorí o ukončení času. „Času už viac nebude!“
Čas je Božou milosťou, je možnosťou rozvoja a vývoja. Božie dielo môže dozrievať v čase a v priestore. Človek môže čas naplniť dobrom ale aj zlom. Človek je zodpovedný pred Bohom, zato čo urobil so svojím časom. Modlime sa za to, aby sme vedeli žiť zmysluplne. Čas tu nie je predovšetkým preto, aby sme si čo najviac na tomto svete užili, ale preto, aby sme hľadali Boha.
Sv. Pavol vyslovuje zvláštnu požiadavku: „aby napokon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali“ Veľmi zaujímavá rada sv. Pavla. Človek má predstavu, že keď sa raz ožení, tak práve preto, aby so svojou manželkou mohol naplno žiť, aby nemusel krotiť svoju sexualitu. A sv. Pavol aj tu odporúča zachovať si akýsi odstup a nadhľad: „aby napokon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali“ Svoj postoj však zdôvodňuje krátkosťou času.
V 7. kapitole tohto listu porovnáva zdržanlivosť a manželstvo: „Dobre je, keď sa muž nedotýka ženy. Ale vzhľadom na nebezpečenstvo smilstva nech má každý svoju ženu a každá nech má svojho muža. Muž nech plní povinnosť voči manželke a podobne aj manželka voči mužovi. Žena nemá moc nad svojím telom, ale muž; podobne ani muž nemá moc nad svojím telom, ale žena. Neodopierajte si jeden druhému, iba ak na čas so vzájomným súhlasom, aby ste sa mohli venovať modlitbe, a opäť buďte spolu, aby vás satan nepokúšal pre vašu nezdržanlivosť. No toto hovorím ako dovolenie, nie ako príkaz. Chcel by som, aby boli všetci ľudia tak, ako som ja; lenže každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak; druhý inak.
Slobodným a vdovám hovorím: Dobre je pre nich, ak zostanú tak, ako ja. Ale ak sa nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva. Lebo je lepšie vstúpiť do manželstva ako horieť. Tým, čo uzavreli manželstvo, prikazujem, ani nie ja, ale Pán, aby manželka neodchádzala od muža, a ak by odišla, nech ostane nevydatá, alebo nech sa zmieri so svojím mužom a muž nech neprepúšťa manželku.“
„O pannách nemám Pánov príkaz, ale dávam radu ako taký, ktorý dosiahol milosrdenstvo u Pána, aby som bol verný. Myslím teda, že je to dobré pre terajšie ťažkosti, že je dobre, keď človek ostane tak, ako je. Si viazaný k žene? Nevyhľadávaj rozluku. Si bez ženy? Nehľadaj si ženu. Ale ak sa oženíš, nezhrešíš. A ak sa panna vydá, nezhreší. Ale takíto budú mať telesné trápenia a toho vás chcem ušetriť.“
A potom nasleduje odsek, ktorý sme čítali ako druhé čítanie. Potom znovu sv. Pavol rozvíja svoje argumenty: „Chcem, aby ste vy boli bez starostí. Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi. Ale ženatý sa stará o svetské veci, ako sa páčiť manželke, a je rozdelený. Aj nevydatá žena a panna rozmýšľajú o Pánových veciach, aby boli sväté telom i duchom. Ale vydatá myslí na svetské veci, ako sa páčiť mužovi. No toto hovorím na váš prospech, nie aby som na vás hodil slučku, ale aby ste sa čestne a nerušene pripútali k Pánovi.
Pavol vidí tri výhody slobodného stavu, alebo tri výhody zdržanlivosti: „voľnosť pre modlitbu”, „uchránenie sa od tiesne tohoto času” a „snahu páčiť sa Bohu, bez vnútornej rozpoltenosti”. Pavol nás nechce zaťažiť novým bremenom, ale skôr nám chce hlásať, že aj manželstvo má svoje zákony, a že človek všetky oblasti svojho života má dať pod vládu Božieho Slova. Je omnoho ťažšie vydať svoje manželstvo Bohu, pretože to nezáleží len od jedného ale od obidvoch.
Avšak sv. Pavol nabáda, že zdržanlivosť, aspoň občas praktizovaná medzi manželmi po vzájomnej dohode, nie je na škodu vzťahu. Čas dohodnutej zdržanlivosti môže umožniť lepšie prežiť sám seba a znovu sa opravdivejšie dať svojmu partnerovi. Takáto dočasná zdržanlivosť od sexuálneho života nie je na škodu manželského vzťahu, podobne ako po pôste človeku lepšie chutí jedlo a dokáže ho lepšie oceniť, tak aj manželia, ktorí sa rozhodnú prežiť určitý čas v zdržanlivosti, môžu mať potom väčšiu radosť zo vzájomného odovzdania. Je vhodné, rozmýšľať nad touto možnosťou vtedy, keď už sexuálny život neprežívate ako niečo, čo vás pozdvihuje k Bohu, alebo keď už sexuálny život nieje výrazom lásky, alebo, keď vidíte, že sa sexuálny život pre vášho partnera stáva trápením. Telesný vzťah bez tejto vnútornej jednoty stráca svoju krásu.
Evanjelium nám ukazuje možnosť iného životného stavu – celibát. Tento vzor života žitého pre Boha, je oslobodzujúcou zvesťou aj pre manželov, pretože v pravom slova zmysle je Boh naším manželom. Jedine On nikdy nesklame ľudské očakávanie. Pozemské manželstvo je a má byť predobrazom večného vzťahu Boha k nám.
Na záver uvediem veľmi zaujímavý príklad, ako Indovia pozerajú na rôzne periódy života: „Indovia sú presvedčení, že človek prechádza štyrmi základnými etapami, ktorým hovoria ašrámy. Prvá ašráma je obdobím prípravy na život. Jej náplňou je usilovné štúdium a cvičenie sa v trpezlivosti a zdržanlivosti (najmä pohlavnej). K tomu by som chcel podotknúť, že manželstvo nie je riešením pre tých, ktorí sa nevedia ovládať. Do manželstva sa naopak hodia práve tí, ktorí sa vedia sexuálne ovládať. Myslím, že tí, ktorí žijete v manželstve, mi dáte za pravdu, aká náročná je zdržanlivosť v manželstve. Druhá ašráma predstavuje obdobie hospodárskej činnosti, rodinného života, výchovy detí a vôbec produktívneho života ako mu rozumieme v Európe. Tretia ašráma je znovu obdobím cvičenia ale iného druhu, akéhosi „odangažovania sa”. Je to cvičenie v znižovaní potrieb, v odriekaní sa vecí, ktoré dovtedy človek považoval za dôležité, až kým sa nedospeje ku stavu, že sa dokáže zaobísť s málom. Potom je pripravený na poslednú ašrámu. Tomuto štádiu hovorili sannjasa (odriekanie), život bez domova, len s bedernou zásterkou, s miskou na almužnu a pohárom na vodu. Je to obdobie, v ktorom sa človek aktívne pripravuje na príchod smrti.
Čas je krátky, zamyslime sa či žijeme múdro, to znamená, ako ľudia slobodní, schopní hocikedy opustiť tento svet, ktorý je len provizóriom, svet len akoby. Nie je to nič potešujúce, keď vidíme starých ľudí, ktorí sa nevedia ovládať, ktorí ešte stále podliehajú vášniam rôzneho druhu, ktorých smrť musí vytrhnúť z tohoto provizória nasilu a vnútorne i po smrti sú stále zapletení do tohoto sveta, nezrelí pre Boha a pre jeho úžasnú lásku.