V dnešnom v evanjeliu zaznieva výzva. „Čas sa naplnil a Božie kráľovstvo sa priblížilo. Kajajte sa a verte evanjeliu!“ Výrok: „Čas sa naplnil“, môže mať dvojaký význam. Prvý význam hovorí o tom, že žijeme v dobe Božích prisľúbení. Plnosť času prišla v osobe Pána Ježiša, v ktorom sa priblížilo Božie kráľovstvo, a v ktorom sa naplnili Božie prisľúbenia. Všetko bude mať v ňom svoje zavŕšenie. Druhý význam môže byť v tom, že sa jedná o náš osobný čas. Náš život. Máme ho prežiť naplno, aktívne tak, aby sme v sebe realizovali Boží obraz, na ktorý sme boli stvorení.
Možno si už moderný človek dnes plne neuvedomuje, že čas je milosť, čas je čosi, čo máme naplniť. Vrchovate naplniť dobrom. Žijeme v prostredí, ktoré by sme mohli nazvať „civilizáciou zábavy“. Priestor nášho života začína vypĺňať zábava. Vštepuje sa nám presvedčenie, že sme tu preto, aby sme si čo najviac užili, aby sme sa dobre zabavili. Od rána do ďalšieho rána sa nám ponúkajú atraktívne programy. Nie je zlom, ak je zábava raz za čas a ak je určitou formou relaxácie, oddychu. Ale stáva sa vražedným zlom, ak sa z nej urobí zmysel existencie. „Sme tu na to, aby sme sa zabavili!“ “Potrebujeme stále väčšiu dávku vzrušenia!“
Avšak zábava nikoho nevyvedie z prázdnoty jeho života. Chcú nám nahovoriť, že sme určení ku konzumácii programov. Zabúdame na to, že ešte pred štyridsiatimi rokmi existovala zdravšia kultúra bez ustavičnej televízie, kde si ľudia spolu posedeli a porozprávali sa. Sme síce samotným Bohom pozvaní k nazeraniu, po latinský hovoríme „beata vízio“ blažené videnie, ale to je niečo úplne iné, ako pasívne dívanie sa. V nazeraní je človek natoľko aktívni ako v milovaní.
Je to jeden z nešťastných fenoménov našich čias, že ľudia utekajú od skutočnosti k zábave alebo k falošnej spiritualite. Hľadajú spásu v zábave. Psychológia mentálneho zdravia nás učí, že čím viac sa človek realite života vyhýba, tým je zmätenejší a nešťastnejší. Je zaujímavé, že jedným zo základných kritérií na hodnotenie mentálneho zdravia človeka je, či je v styku s realitou a ak je, ako sa s ňou vyrovnáva. Čím viac sme v kontakte s realitou a čím viac s ňou zápasíme, bez ohľadu na to, ako ťažké to môže byť, tým väčšiemu duševnému zdraviu sa tešíme, tým hlbší je náš pocit sebaúcty.
Myslím si, že tu kdesi treba hľadať aj koreň depresii u mladistvých, ktorí siahajú po drogách. „Nedostatok kontaktu s realitou“, televízna konzumná kultúra. Medzi Božou vôľou, realitou a naším mentálnym zdravím je teda životne dôležitý a významný vzťah. Božia vôľa je naše posvätenie. Avšak my sme posväcovaní konkrétnou danosťou nášho života. Takto sa prepracúvame ku Spáse. Tento postoj nielen dáva význam úlohe, ktorú máme splniť, ale sa aj týka celého duchovného života. Ide o zvládanie faktov tohto života v duchu Kristovom. Pán Ježiš povedal: „Prišiel som plniť vôľu toho, ktorý ma poslal. Pán Ježiš je realistom a učí nás ako sa stavať k realite a tak sám seba prevýšiť, čiže duchovne podrásť. Podľa Pána Ježiša má naplnenie času len vtedy pre nás zmysel, ak budeme žiť Božie Slovo. Ak by to človek nechcel robiť, ostal by žiť v starom čase. V čase, ktorý plynie do stratenia a zabudnutia. Vo viere v Ježišovo slovo a učenie objaví človek nový zmysel využitia času.
V evanjeliách nás Pán Ježiš učí, ako máme žiť, aby sa Božie kráľovstvo priblížilo aj k nášmu životu. Všetci poznáme ľudí, ktorí sa pokladajú za nábožných a duchovných, ktorí však prejavujú nezlomný odpor a tvrdošijnosť pokiaľ ide prijatie a zdolávanie skutočností bežného života, nedokážu ich vnímať ako Božiu vôľu. Naoko sú ponorení v meditácii, ale veľmi často je to len snaha utiecť realite života. Pravosť takejto duchovnosti je otázna.
Istý perzský šach si zavolal k sebe troch najväčších mudrcov a dal im ťažkú otázku: Čo je najväčším nešťastím v živote? Prvý odpovedal: Najväčším nešťastím je byť chorým. Druhý odpovedal: Najväčším nešťastím je byť starým. A tretí odpovedal: Najväčším nešťastím je mať smrť pre očami a pocit premárneného života. „Najmúdrejšia je tretia odpoveď“, konštatoval šach.
Aj my by sme sa vystavili riziku premárneného času, keby sme neprijali koncepciu, alebo životný program, ktorý nám ponúka Ježiš. Aj v minulosti aj v súčasnosti existujú ľudia, ktorí si namýšľajú, že oni objavia zmysel života aj bez Boha, aj bez Krista. Všeličo sa dá objaviť bez Boha, ale nedá sa objaviť zmysel života. Nikdy nemôže ľudský výmysel konkurovať Božiemu plánu. Prejdú roky a oni spoznajú, že to čo si vymysleli bol len prejav ich pýchy a nerozumnosti. Majú naozaj smrť pred očami a pocit premárneného života.
My, ktorí veríme v Pána Ježiša sa nevystavujeme takémuto riziku, že by sme nevedeli, ako a kde náš život skončí. Neimprovizujeme a neskúšame a neobjavujeme to, čo sa objaviť nedá. Vieme, že nie sme takí dokonalí, aby sme nepotrebovali robiť pokánie. Uvedomujeme si svoju náchylnosť k hriechu a poznáme prostriedky, ako ju ovládať. Nemusíme namáhavo čítať nejaké knihy, aby sme našli zmysel života. Máme Ježišove knihy, ktoré nám od A do Z presné hovoria, ako máme žiť. A napokon vieme to najcennejšie. Čas nášho života plynie do večnosti, do tajomstva a krásy Božieho kráľovstva. Sme ako rieka, ktorá po dlhšom alebo kratšom čase, po všetkých úskaliach, ktorými musí prejsť, vchádza do veľkého mora.