V dnešnom responzóriovom žalme sme počuli toto vyznanie: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?“ Keď náš preklad biblie užíva slovo Pán, užíva ho namiesto hebrejského Adonaj, ktoré je zasa náhražkou Božieho mena. V takej veľkej úcte bolo a je v židovskom náboženstve Božie meno, že sa ho ani neodvážili vysloviť a s veľkou úctou používali len tieto náhrady Božieho mena. Toto slovo by sme mohli preložiť aj ako Boh, ale označenie Pán alebo Hospodin (teda ten, kto sa stará), najlepšie vyjadruje Boží vlastnícky vzťah ku stvorenstvu. Boh je Pánom celej zeme.
Žalmista hovorí: „Pán je moje svetlo..“ Všetci vieme doceniť dobrodenie fyzického svetla. Ako ťažko sa orientujeme vo tme. Narážame a ubližujeme si, lebo nevidíme prekážky na ceste. Je však ešte horšia tma, o ktorej hovorí už prorok Izaiáš v prvom čítaní. Je to duchovná tma. Keď človek nevie odkiaľ a kam kráča, prečo žije, aký zmysel má jeho existencia. Vidí len svet, v ktorom okrem dobrých vecí naráža aj na bolesť a trápenie a nevie, aký to ma zmysel. Cíti, že tento svet ho nevie úplne uspokojiť a nevie, čo s tým. Poznanie existencie Boha je veľkou úľavou, lebo On vysvetľuje aj náš pôvod, aj cieľ našej existencie.
Žalmista však hovorí, že Pán (Boh) je nielen naším svetlom, ale aj našou spásou. Boh je Spásou človeka. Človek svoje dovŕšenie nájde až v Bohu ako Bohočlovek podľa a skrze Krista. Sv. Augustín takto uvažuje nad ľudskou existenciou a jej zmyslom: „Veľký si, Pane, a veľmi chvályhodný; veľká je tvoja moc a múdrosť tvoja je nekonečná. Teba chce chváliť človek, čiastočka Tvojho stvorenstva, človek, nosiaci v sebe svoju smrteľnosť, svedectvo svojho hriechu, svedectvo o tom, ako sa ty, Bože, protivíš pyšným. A človek, čiastočka Tvojho stvorenstva, jednako ťa chce chváliť. Ty sám pôsobíš, aby to, keď ťa chváli, človeku prinášalo radosť, lebo si nás stvoril pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“ Sme pozvaní k tomu, aby sme srdcom spočinuli v Bohu. Naše duchovné srdce putuje duchovným priestorom, v ktorom existuje množstvo duchov a predsa len, keď sa úplne zjednotí s Bohom, s Láskou, nájde svoju Spásu.
Toto poznanie Boha ako svetla a spásy dáva človeku odvahu. Žalmista, po tom, čo vyznal Boha ako svetlo a spásu sa skoro začudovane pýta: „koho sa mám báť?“ Strach majú tí, čo idú po tme, ale Boh je naším svetlom, strach majú tí, ktorí nekráčajú ku Spáse, ale Pán je našou spásou. A tento úžasný Pán je zároveň „ochrancom môjho života“. Keď si to všetko dobre spočítam, naozaj môžem povedať: „pred kým sa mám strachovať?“
„O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života, aby som pociťoval nehu Pánovu a obdivoval jeho chrám.“ Jeruzalemský chrám bol miestom zvláštneho Božieho prebývania. Židia tomu verili a podľa toho sa aj chovali. Mimo chrámu sa zostávalo len za trest. V chráme prebývala Božia Sláva. Človek si v chráme uvedomoval nielen Božiu prítomnosť a na rozdiel od nás, výraznejšie ako v prírode, ale prežíval aj Boží životodarný a láskavý dotyk. Žalmista doslova hovorí o pociťovaní Božej nehy. Čo je to neha? Neha je láska, ktorá sa skláňa k nižšiemu a slabšiemu. Boh rešpektuje čas nášho dozrievania v láske a chová sa k nám s nehou. Túto Božiu nehu krásne vyjadruje liturgické zvolanie: „Kyrie eleison“ v staroslovanskom jazyku preložené ako „Gospodi pomiluj“. V tom staroslovenskom texte je cítiť túžbu po Božej nehe. Nielen človek je pozvaný milovať Boha, ale Boh nás miluje. Človek môže prosiť, aby mohol už teraz čosi z tejto všetko prevyšujúcej Lásky, zakúsiť.
Žalmista, okrem túžby po prebývaní v Božom chráme po všetky dni svojho života, vyjadruje aj vieru: „Verím, že uvidím dobrodenia Pánove v krajine žijúcich.“ Vieru v dokonalú Spásu v budúcom veku, kde človek bude zažívať dobrodenia Pánove v krajine žijúcich. Krajinou žijúcich je Nebo. Naša zem je označovaná ako miesto tých „čo sedia vo tme a v tôni smrti..“ (Lk 1,79) Našu existenciu na tejto zemi by sme mohli definovať ako ustavičné smerovanie ku smrti. Po dedičnom hriechu sme my všetci, ako potomkovia Adamovi, odsúdení na smrť. Ježiš ponúka Život. Kto prijíma Ježiša v Slove a vo Sviatosti, má v sebe skutočne ten Život, ktorý ústi do večnosti. Ak máme v sebe Ježiša sme Boží domáci a nemusíme sa báť stretnutia s Bohom.
Aj preto môže žalmista vyzývať: „Očakávaj Pána a buď statočný; srdce maj silné a drž sa Pána.“ Máme očakávať Pána. Človek je tvor, ktorý vie očakávať. Svet potrebuje zásah Pána a my sme tí, ktorí sú pozvaní, očakávať Pána. V zápase s prekážkami našej nádeje potrebujeme statočnosť. Tiež potrebujeme silné srdce. Silné srdce je to, v ktorom prebýva Boh. Posledná výzva je drž sa Pána. Drž sa Boha, drž sa Lásky, ži lásku.