03. adventný utorok (Sof 5,1-2.9-13)
Štyri veci vytýka prorok v mene Božom nevernému a odbojnému mestu. Sú to veci, ktoré sa Bohu protivia, a ktoré tvoria prekážku nášho duchovného rastu i našich modlitieb. Sú to štyri stupne odklonu od Boha. Prvý by sme mohli formulovať ako „Nepočúvanie Boha – Neposlušnosť – Nevšímanie si Božieho slova – Život nepodriadený Božiemu Slovu.“ Ak chceme, aby nás Boh vyslyšal, musíme najprv my vypočuť Jeho. Lebo nie len my máme túžby a očakávania voči Bohu, ale Boh má svoju predstavu o nás. On nás stvoril a dal nám určité poslanie a my máme vážnu povinnosť naplniť Boží zámer s nami.
Druhý stupeň sa týka „Nedbania na výstrahy“. Boh má voči nám svoje výhrady a tie sa prejavujú v jeho napomínaní, v jeho výstrahách. Boh nás napomína nielen svojím Slovom, ale aj všetkými okolnosťami nášho života. Napomína nás skrze choroby, do ktorých sa často dostávame pre svoju nerozumnú životosprávu. Napomína nás našimi narušenými vzťahmi, ktoré ústia do depresie. Prvoradý význam akejkoľvek bolesti je upozorniť nás na to, že schádzame z cesty Života. Ak sa napravíme, táto bolesť zmizne. Ak si človek nevšíma tieto Božie výstrahy, nastupuje iná bolesť, ktorá už len signalizuje rozklad a smrť. Človek má povinnosť všímať si tieto Božie výstrahy. Božie Slovo nám sľubuje: „Keby si si všímal moje prikázania, tvoj pokoj by bol ako rieka!“
Tretí stupeň odklonu od Boha je „nedúfanie v Pána.“ Strata nádeje. Týka sa i nášho očakávania ohľadom Boha. Jedna múdrosť hovorí: „Malý Boh, veľké problémy!“ Je to akési presvedčenie o malichernosti Boha, o tom, že si nezasluhuje dôveru, že nechce naše dobro, že nie je Všemohúci a Milujúci. A toto je najväčšia urážka Boha. Je to opak viery, nádeje i lásky. Viera v Božiu moc a Božiu dobrotu nás približuje k Bohu a vedie k modlitbe. Ten, kto prestáva v Pána dúfať, sa prestáva aj modliť. Ale to vedie k tomu, načo majú Rusi priliehavé príslovie: „kto sa nemodlí, ten sa nespasí!“
A štvrtý stupeň môžeme vyjadriť aj ako otočenie sa Bohu chrbtom, neobrátenie sa, pohrdnutie Bohom. Keď sa niekto otáča Bohu chrbtom, likviduje sám seba, lebo zaniká v ňom láska, ktorá je životom jeho duše.
Čo nás k Bohu približuje charakterizuje prorok, ako pokoru, chudobu a dúfanie v Pánovo meno. Základný skutok pokory spočíva v tom, že naše ego zíde z trónu nášho srdca a uvolní toto miesto Božiemu Slovu, ktorému patrí miesto zbožňovania, a ktoré ak začne riadiť náš život, spôsobí, že začneme Boha prežívať ako svojho Spasiteľa. Najzákladnejšia chudoba, ktorá nás vedie k Bohu, spočíva v tom, že sa zriekneme sebavlastnenia a uznáme Boží nárok a Božie právo na nás. A toto všetko vedie k živej nádeji, ktorá sa prejaví modlitbou a postupne rastie a mení sa na blaženosť, zakúšania Boha.