03. adventný pondelok – (Mt 21,23-27)
Keď prišiel do chrámu a učil, pristúpili k nemu veľkňazi a starší ľudu a pýtali sa: „Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?” K Pánu Ježišovi prichádzajú veľkňazi a starší ľudu a pýtajú sa ho. Navonok to vyzerá dobre, Pán Ježiš učí a chce učiť a oni sa prišli pýtať. Vyzerá to ako záujem o Pravdu. Snaha poznať pravdu.
Až protiotázka Pána Ježiša („Aj ja sa vás na niečo spýtam. Ak mi odpoviete, i ja vám poviem, akou mocou toto robím. Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba; či od ľudí?”) a ich neurčitá odpoveď, ktorá bola výsledkom predchádzajúcej špekulácie, ako to vyslovene podotýka evanjelista Matúš („Oni rozmýšľali a hovorili si: „Ak povieme – Z neba – povie nám: „Prečo ste mu teda neuverili?” ale ak povieme: „Od ľudí”, máme sa čo obávať zástupu, lebo Jána pokladajú všetci za proroka.” Odpovedali teda Ježišovi: „Nevieme.””) ukazuje, že im predovšetkým nejde o pravdu ide o zachovanie dobrého zdania pred ľuďmi. Jána totiž všetci považovali za proroka a Ján ukazoval na Ježiša. Len ten, kto to nechcel vidieť, nevidel.
Takýto ľudia, ktorí sa na všetko pozerajú cez seba, cez filter: „Čo z toho budem mať Ja!” alebo „Ako budem vyzerať v očiach ostatných?”; nie sú skutočnými hľadačmi Pravdy a preto im ani Ježiš Pravdu nezjaví: „A on im odvetil: “Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím.”“
Pán Ježiš odhaľuje ďalšiu črtu príznačnú pre farizejov. Vieme už, že hlavná chyba farizejov spočívala v tom, že svoj náboženský život žili len zo svojich vlastných síl. Dnes nám Pán Ježiš odhaľuje, že nielen zdroj ich duchovného života je pomýlený, ale aj ich cieľ. Všetko to čo navonok robili, robili v konečnom zmysle len pre seba. V evanjeliu sv. Jána 12,43 nachádzame o nich tento výrok: „lebo ľudskú slávu mali radšej ako slávu Božiu”. To, čo robili, nerobili na Božiu slávu, ale hľadali svoju vlastnú a hľadali ju u ľudí. Nehľadali vyvýšenie Spravodlivosti, Dobra a Pravdy, ale ukojenie svojej túžby po uznaní a obdive za každú cenu.
Dnešné evanjelium ukazuje, že človek, ktorý je závislý na ľudskom obdive, nie je schopný kráčať za Pravdou a Pravda sa mu preto ani nezjaví. Sv. Ambróz učí, že: „Každá pravda, nech je hovorená kýmkoľvek, je od Ducha Svätého.” Oni nehľadali pravdu ale svoj časný prospech. To, z čoho sa dá čosi vyťažiť pre seba. Pravda sa nezjavuje automatický každému človeku, ale človek musí byť ochotný obetovať seba samého, počítať s tým, že budem musieť opustiť svoje a ísť za Božím. Farizeji a zákonníci všetko hodnotili skrze svoje Ego. Najhoršia forma otroctva je egokracia, egocentrizmus a egoizmus. Koľko krát sa človek rozhoduje a chce rozhodnúť pre niečo veľké a šľachetné a čo ho vtedy podrazí, strach o svoje ego, jeho pohodlnosť. A tak zostáva sám, bez Boha a smutný. Boh je Láska a nič sa mu tak neprotiví ako náš egoizmus. Nič nie je tak proti Pravde, ako keď človek seba či čosi alebo kohosi postaví vo svojom srdci na miesto Boha.
Zdravý a dočasný egoizmus nemusí byť hriechom. Pri vzniku hviezd pozorujeme taký zákon, že zárodok hviezdy určitú dobu len sťahuje hmotu zo svojho okolia, akoby všetko chcel pohltiť, ale v jednom momente sa to v ňom všetko zapáli a začne vyžarovať a svietiť. Podobne to môže a má byť aj s človekom. Napríklad malé dieťa musí jesť aby mohlo rásť, podobne mladý človek musí veľa čerpať zo všetkých oblastí, aby ráz mohol dávať. Ale ak chce celý život len sať na úkor druhých, tak je to pomýlené a hriešne.
„Mentálne zdravie každého človeka je podmienené jeho ochotou podriadiť sa niečomu vyššiemu, než je on sám. Aby sme mohli úspešne fungovať na tomto svete, musíme sa podriadiť nejakému princípu, ktorý v našej hierarchii hodnôt predchádza to, čo by sme v danom momente mohli chcieť. Pre veriacich je týmto princípom Boh, a preto hovoria: „Tvoja vôľa sa staň.” Ale dokonca i neveriaci, ak sú duševne zdraví, podriaďujú sa, či už vedome, či nevedome, nejakej „vyššej moci” – či už je to pravda alebo láska, potreby druhých či požiadavky reality.“ (M. S. Peck)