03. adventná nedeľa “C” – (Flp,4-7)
Dnešná nedeľa, teda tretia adventná, sa v starom latinskom misáli nazývala „Gaudete!“. „Gaudete“ doslova znamená „Radujte sa!“. Jej názov bol zrejme odvodený z liturgických čítaní, ktoré sme dnes počuli. Aj sv. Pavol nás vyzýva k radosti: „Bratia, ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ Moderná psychológia nás učí, že človek nevydrží dlho bez radosti. Radosť je tak dôležitá v našom živote, že bez nej človek stráca zmysel svojej existencie. Sme stvorení pre radosť a to najmenej v dvojakom význame: Na radosť nášmu Stvoriteľovi tak ako dobré deti sú radosťou svojich rodičov ale aj pre našu vlastnú radosť. Rímsky katechizmus hovorí, že ku konaniu dobra sa pridružuje spravidla samovoľná duchovná radosť a pocit mravnej krásy. Tak isto radosť a duchovnú krásu obsahuje a vyžaruje zo seba aj pravda. Pravda je krásna sama v sebe. Človek je stvorený tak, že ak všetko v ňom i okolo neho funguje správne, vyvoláva to v ňom radosť.
Zármutok je znakom čohosi narušeného. Ak nie sú veci v poriadku vyvoláva to v nás zármutok. Zármutok sa objavil ako ovocie hriechu, či už ako bezprostredný dôsledok nejakého hriechu, alebo spásonosný zármutok v Duchu Božom, teda ľútosť nad hriechom, ale naším normálnym stavom je radosť. Človek, ktorý žije v skutočnom priateľstve s Bohom, je človekom radosti. Lebo aj Náš Boh je Večná radosť, Tanec a Plesanie. Pán Ježiš prišiel preto, aby nám ukázal cestu k úplnej radosti.
Sv. Augustín vo svojich Vyznaniach hovorí: „Veľký si, Pane, a veľmi chvályhodný; veľká je tvoja moc a múdrosť tvoja je nekonečná. Teba chce chváliť človek, čiastočka Tvojho stvorenstva, človek, nosiaci v sebe svoju smrteľnosť, svedectvo svojho hriechu, svedectvo o tom, ako sa ty, Bože, protivíš pyšným. A človek, čiastočka Tvojho stvorenstva, jednako ťa chce chváliť. Ty sám pôsobíš, aby to, keď ťa chváli, človeku prinášalo radosť, lebo si nás stvoril pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe“.
Radosť, o ktorej hovorí sv. Pavol, má ešte jednu zvláštnu črtu: „Je to radosť v Pánovi.“ Príčinou našej radosti nie je svet, ktorý je narušený hriechom, ale ako to vyznávame: Príčinou našej radosti je Ježiš! Naša radosť nepramení z tohto sveta. Prameňom našej radosti je Ježiš, Bohočlovek a jeho dielo vykúpenia. Radosť v nás rastie úmerne tomu, ako a nakoľko sa v nás uskutočňuje Kristovo tajomstvo. Ten istý apoštol Pavol na inom mieste hovorí: „Kristus vo vás, nádej slávy!“ Je potrebné, aby sme boli zjednotení so svojím Pánom, aby sme prijali Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa a to nielen v čase vianočnom, ale natrvalo. Aby sme boli v Ňom a On v nás a to sa deje, keď prijímame jeho sviatosti, keď sa napĺňame jeho Duchom. Pán Ježiš v evanjeliu podľa sv. Jána hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ Skrze poslušnosť jeho príkazom zostávame v Ňom a On v nás. Načúvanie Božiemu Slovu vedie k pravej viere a život podľa pravej viery vedie k radosti.
Ďalším dôvodom našej radosti je fakt, že „Pán je blízko.“ Od momentu, kedy sa Slovo stalo Telom, platí, že je blízko. On sám hovorí: „Ja som s vami až do skončenia sveta.“ Slovo sa Telom stalo, hmotou z našej hmoty a zostáva telom. Môžeme povedať, že v Kristovi je už ľudská prirodzenosť účastná na Sláve Božej. Boh sa nerozlučne spojil s naším vesmírom, do ktorého vstúpil svojím Vtelením.
Keď sme si vedomí, že Pán je blízko, môžeme na neho zložiť všetky svoje starosti. Apoštol Pavol nás vyzýva: „O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu.“ Veľmi často sa spovedáme, že sa kvôli svojím starostiam nevieme sústrediť pri modlitbe. Práve naše starosti sa majú stať predmetom našich modlitieb. O nich máme prednostne s Pánom Bohom vo svojich modlitbách rozprávať. Svoje starosti máme prednášať Bohu v modlitbe s poníženou prosbou. Toto snáď nechýba našej modlitbe, ale veľmi často jej chýba vďačnosť. Svoje prosby máme Bohu prednášať s vďačnosťou.
Ovocím takéhoto životného štýlu je pokoj: „A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“ Pre náš správny duchovný rozvoj je dôležité, aby naše myšlienky i naše srdcia boli v súlade s Kristom. Máme mať srdce i myseľ zladenú s Kristom.
Na záver slová sv. Františka: „Nič iného si teda nežiadajme, nič iného si neprajme, v ničom inom nenachádzajme zaľúbenie a potešenie, než vo svojom Stvoriteľovi, Vykupiteľovi a Spasiteľovi, jedinom pravom Bohu, ktorý je plnosťou dobra, všetko dobro, celé dobro, pravé a najvyššie dobro, ktorý jediný je dobrý, milostivý a dobrotivý, láskavý a milý, ktorý jediný je svätý, spravodlivý, pravdivý a verný, ktorý jediný je dobrotivý, bez hriechu a čistý, od ktorého, skrze ktorého a v ktorom je celé odpustenie, všetka milosť, celá sláva pre všetkých kajúcich, všetkých spravodlivých a všetkých blažených, ktorí sa radujú v nebi.“