Treťou adventnou nedeľou sme sa ešte viac priblížili k radostnému tajomstvu vianočných sviatkov a Božie Slovo nás znovu vyzýva k radosti. Ak sme pozorne počúvali dnešné druhé čítanie z listu sv. Pavla Solúnčanom, možno nás prekvapilo. Hovorí o troch skutočnostiach, ktoré majú úplne preniknúť a ovládnuť život kresťana: radosť, modlitba a vďačnosť. Sú to zároveň tri znaky pravej a živej viery. Chodiť do kostola nemusí byť to isté, ako mať živú vieru. Ak v našom duchovnom živote chýbajú tieto tri skutočnosti – radosť, modlitba a vďačnosť – je to znak, že buď nemáme pravú vieru, alebo ju nežijeme správne. Skúsme sa zamyslieť nad týmito oblasťami duchovného života:
1. „Bratia, ustavične sa radujte!“ Položme si otázku: Je vôbec možné, ustavične sa radovať? Radosť je koreňom i ovocím správneho života. Ak v niečom nenájdem radosť, po čase to s nechuťou odložím. Ak kresťanstvo nie je správne pochopené a žité, môže sa pre mnohých stať niečím, čo rád odložia. Obliekajú si ho len ako sviatočný kostým, ktorý sa nosí na sviatky, ale inokedy ho na seba nezoberú. Mnohí kresťania prežívajú svoje kresťanstvo ako náboženstvo, ktoré k radostiam tohto sveta hovorí zásadné: „Nie!“ Ako v tomto objaviť radosť? Náš svet nám svojím ustavičným zbrojením a ekologickými katastrofami ku radosti tiež nepridáva. A predsa nás Božie Slovo k radosti vyzýva a aj Pán Ježiš hovorí: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ Kde hľadať zdroje radosti?
Jej základom je skutočnosť stvorenia a to stvorenia z ničoho. Na počiatku je Sám zo Seba dokonale blažený Boh. My sme neboli a nemuseli byť a predsa sme. To znamená, že nás absolútne slobodný Boh chce a z toho vyplýva, že nás miluje. Nie sme dielom náhody ani nutnosti, ale sme dopredu zamýšľané a chcené tvory. Boh nás chce, a preto sme, hoci by sme nemuseli byť. Boh nás chce, pretože nás miluje. V základoch našej existencie je Láska. To je prvý pramienok našej radosti.
Naša radosť pramení aj z nášho predurčenie, z Božieho plánu s nami: „On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1,5). Sv. Pavol často hovorí, že my kresťania máme účasť na tom istom vyvolení ako Izrael. Skrze prijatie Ježiša máme dokonca účasť na ešte väčších prisľúbeniach a daroch. Teda ďalším dôvodom našej radosti je naše vykúpenie. Toto je potrebné často si pripomínať, pretože diabol nám chce nahovoriť, že nie sme vzácni a vyvolení a má na to aj zdanlivé dôkazy: našu hriešnosť. Ale naša hriešnosť nemôže prekaziť Boží plán s nami.
Sv. František si bol tohto dobre vedomý a zo všetkých síl sa snažil o to, aby si stále zachoval vnútornú i vonkajšiu radosť. A to isté miloval aj u svojich bratov. Káral ich kvôli smútku alebo zádumčivosti: „Ráz dohováral jednému bratovi, ktorý chodil so smutnou tvárou: „Prečo ukazuješ navonok smútok a bolesť nad svojimi hriechmi? Maj si ten smútok medzi sebou a Bohom! Pros ho, aby sa pre svoje milosrdenstvo nad tebou zmiloval a tvojej duši vrátil radosť zo spásy, o ktorú bola pripravená vinou hriechu. Ale predo mnou a pred druhými snaž sa mať vždy radosť. Na Božieho sluhu sa nepatrí, aby ukazoval pred bratom alebo iným človekom smutnú a zádumčivú tvár. Podľa veselosti tváre usudzoval na horlivosť, usilovnosť, náladu i pohotovosť k radostnému konaniu všetkého dobrého.“
Prečo je potrebné „prijatie Ježiša Krista“? Ježiš o sebe samom na jednom mieste evanjelia hovorí: „Ja som Život!“ Vieme, čo to je telesný život. Žijeme v tele, ktoré sa rozvíja a rastie. Všetko sa to deje pre naše potešenie, ale nie je to ovocie našej námahy a nemáme na tom zásluhu, ak tak len to, že telo si živíme a opatrujeme. Teológia učí, že podobnou kvalitou bola obdarená pred prvotným hriechom aj ľudská duša. Ona sa podobne ako telesný život, ktorý sa rozvíja do rôznych orgánov, rozvíjala do rôznych čností. Neposlušnosťou voči Bohu, ľudská duša tento rozmer stratila a prestala rásť. Obnova tohto vnútorného života je možná, ak sa človek rozhodne pre Boha, ktorý sa nám dal poznať v Ježišovi. Ide o to, aby sme sa stali učeníkmi Ježiša Krista, aby sme Mu, ako Božiemu Slovu, dovolili pretvárať naše životy.
2. „Bez prestania sa modlite“ Ak naša modlitba nie je ustavičným chodením s Pánom, nevedie k čistote srdca a teda nevedie ani k radosti. Modlitba má byť ustavičná tak isto ako láska. Len ustavičná modlitba vedie do Božej blízkosti. „Kto sa nemodlí, ten sa nespasí!“ – hovorí jedno staré ruské príslovie. Modlitba je ustavičnou potrebou človeka tak, ako aj dýchanie. Je dobré zo všetkých svojich myšlienok urobiť modlitbu, rozhovor s Bohom. Odkryť svoje myšlienky pred Bohom. Neskrývať sa so svojimi myšlienkami, či už dobrými ale dokonca a ešte viac s tými temnými. Len to, čo pred Bohom priznáme sa uzdraví. Je to nakoniec naplnenie jedného rozmeru prikázania Lásky k Bohu: „Milovať budeš Pána Boha celou svojou mysľou!“ Ustavičná modlitba, to je život pred Božou tvárou a stály ohľad na Boha.
Sv. František hovorieval: „Boží sluha si má zachovať vnútornú i vonkajšiu duchovnú radosť. Táto pramení z čistého srdca a získava sa zbožnou modlitbou. Zlí duchovia mu nemôžu škodiť. Vtedy sa však radujú zlí duchovia, ak môžu niekomu vziať zbožnú radosť, ktorá pochádza z čistej modlitby a čnostných skutkov, alebo jej zabrániť. Ak sa podarí diablovi len trošku sa usadiť v srdci Božieho služobníka, musí ho čo najrýchlejšie múdro a rozhodne vyhnať, a to mocou svätej modlitby, ľútosti, spovede a zadosťučinenia. Ak tak neurobí, urobí diabol z vlásku kladu a usadí sa v duši. Bratia moji, tá radosť pochádza z čistého srdca a ustavičnej modlitby. Snažte sa o to, aby ste si zachovali tieto dve čnosti. Aby ste cítili radosť, ktorú tak veľmi túžim vidieť na sebe i na vás, a mali ju vo vnútri i navonok. Tak povzbudíte blížnych a zaženiete nepriateľa. Jemu a jeho údom patrí smútok, ale nám neustále veselie a radosť v Pánovi.“
Pramene radosti sú podľa Sv. Františka tieto: Čisté srdce a ustavičná modlitba. Nemôže mať túto radosť niekto, komu Boh nie je nadovšetko. Nemôže ju mať nikto, kto miluje svoje hriechy viac, ako Boha prítomného v Eucharistii. Teda človek, ktorý neprijíma Ježiša natrvalo, ako svojho Pána.
3. „pri všetkom vzdávajte vďaky!“ Sv. Pavol v liste Rimanom v prvej kapitole odhaľuje zvláštnu súvislosť medzi nečistotou (nečistými vášňami) a nevďačnosťou. Preto, ak chceme zvíťaziť nad svojou nečistotou, musíme odstrániť koreň hriechu, ktorým je nevďačnosť voči Bohu. Každé slávenie Eucharistie je výrazom našej vďačnosti. Pán Ježiš nás učí ďakovať za všetko a to s ohľadom na Boha Stvoriteľa. Vďačnosť je uznaním Božieho diela a Božej moci, ktorá i zo zla dokáže vyťažiť dobro. Vďačnosť je výrazom dôvery, zvlášť vtedy, keď ďakujeme za veci, ktoré sa nám zdajú negatívne. Pán Ježiš ustanovil sviatosť a tajomstvo vďačnosti „eucharistiu“, v tú noc, keď bol zradený. Vďačnosť je ovocím skutočnej pokory. Ale vďačnosť nás privádza aj do Božej blízkosti. Boh sa vracia do vďačných duší a kde je Boh, tam mizne hriech.
Na záver len maličký dodatok: Človek, ako Boží obraz, ma žiariť radosťou. My sme obrazom Božím aj vtedy, keď sa boríme zo svojimi hriechmi a ukazovať radosť je naše poslanie aj vtedy, keď máme sklon k depresii. Na to sme stvorení a o to sa snažme, robme dobrú reklamu Neviditeľnému ale Radostnému Bohu. Lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!