29. utorok – (Lk 12,35-38)

Témou dnešného evanjelia je výzva k bdelosti, stála pripravenosť na príchod Pána Ježiša. „Bedrá majte opásané a lampy zažaté!“ Máme žiť, ako tí, ktorí stále očakávajú svojho Pána, až sa vráti. „Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope.“ Dĺžka čakania je jeden konkrétny ľudský život. Kresťan je pozvaný, aby svoj život prežil vo vernosti, v očakávaní príchodu Pána. Čas čakania môže lásku rozhojniť, ale aj zabiť. Záleží od nás, ako očakávame Pána.

Sv. Karol Boromejský nám dáva múdru radu. Tvrdí, že „kresťan má byť vždy pripravený na dve veci a to na smrť a na sväté prijímanie.“ Každý mu dá za pravdu v tom prvom prípade. Aj sami priznáme: „Na smrť musíme byť vždy pripravení“. Ale už menej ľudí chápe, že v hodine smrti ide presne o to isté ako vo svätom prijímaní, o príchod a prijatie Pána Ježiša. Ak nie som pripravený na sväté prijímanie, nie som pripravený ani na smrť. Vo svätom prijímaní sa to deje v čase, ktorý poznáme a nemusí ísť o definitívne odmietnutie alebo prijatie Ježiša. V hodine našej smrti je to osudový postoj, ktorý rozhodne o našej večnosti. Z povedaného môžeme pochopiť, že časté sväté prijímanie, je školou, v ktorej sa učíme voliť si dobro a odmietať zlo. V častom svätom prijímaní sa učíme chcieť Boha nado všetko. O malej svätej Terezke sa hovorí, že ju pred smrťou ktorási sestra upozorňovala: „Sestrička, prichádza smrť!“ A Terezka ju opravila: „Pre mňa neprichádza smrť, pre mňa ide Pán Ježiš!“

V každej svätej omši opakujeme: „Očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista!“ Naša smrť, to je definitívny príchod Pána Ježiša k nám, naša smrť, to má byť konečné sväté prijímanie. Všetci prežívame pokušenie „vzdať sa čakania!“, žiť len prirodzene, nie z viery.

„Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení.“ Boh si uctí človeka, ktorý si Ho uctieva a sám bude obsluhovať toho, kto mu slúži. V nebi budeme obsluhovaní Bohom, ak sme mu tu na zemi verne slúžili. Boh sa zjavuje ako ten, ktorý svojím učeníkom umýva nohy.

Zajtra budeme počuť: „Ale keby si ten sluha v srdci povedal: „Môj pán voľajako nejde,“ a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými. Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú. Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“ Najhoršia forma čakania je nezodpovedné hýrenie, ktoré sa prejavuje opilosťou. Opilosť je úplný opak toho, čo chce Boh. Opak bdelosti. Človek v opitosti stráca kontrolu nie len nad majetkom, ktorý je mu zverený, ale nad svojím telom i nad svojou dušou. Preto sa medzi tými, ktorí budú vylúčení z Božieho kráľovstva, menovite spomínajú aj opilci. Opilosť sa nepočíta medzi malé a všedné hriechy. Nie je vôbec maličkým hriechom. Je to hriech, ktorý môže spôsobiť, že ktosi nebude absolútne pripravený na príchod Pána. Je opakom zodpovednosti. Opitý človek nie je schopný zodpovedne konať a teda ani milovať. Nie je schopný vstúpiť do Kráľovstva lásky. Miera trestu je úmerná miere poznania a obdarovania.